Ranná homília pápeža Františka: Sme na ceste k plnosti časov s Kristom

Vatikán 12. mája 2017 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TASR/AP-Andrew Medichini)

Boží ľud je stále na ceste prehlbovania viery. Tak znela jedna z hlavných myšlienok homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slúžil omšu v Dome sv. Marty. Podnet k úvahe našiel Svätý Otec v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov (Sk 13,13-25). Svätý Pavol v ňom hovorí o dejinách spásy až po Ježiša.

„Boh sa nechal spoznať v dejinách“, jeho „spása“ má podľa pápežových slov „veľký a dlhý príbeh“. Apoštol Pavol zažal útekom izraelského ľudu z Egypta. „Božia spása,“ vysvetlil Svätý Otec, „je na ceste k plnosti časov“, je to „cesta so svätcami i hriešnikmi“. Pán „vedie svoj ľud v dobrých i ťažkých chvíľach, v čase slobody i otroctva; vedie ľud k plnosti,“ k stretnutiu s Pánom, dodal pápež.

Na konci príbehu o spáse je Ježiš. Príbeh sa ním však nekončí. Ježiš „nám zanechal Ducha,“ zdôraznil Svätý Otec. A je to práve Duch Svätý, ktorý „nám pripomína a pomáha nám pochopiť Ježišovo posolstvo: začína sa druhá etapa“. Cirkev, zamyslel sa vo svojej homílii Petrov nástupca, „pokračuje ďalej s mnohými svätcami a s mnohými hriešnikmi, plodí milosť i hriech, Cirkev však ide vpred“.

Morálka sa postupom času vyvíjala, príkladom je chápanie otroctva

Toto putovanie „nám pomáha v hĺbke pochopiť Ježiša, prehĺbiť vieru“ a tiež „pochopiť morálku, prikázania,“ vysvetlil veriacim v Dome sv. Marty pápež František. To, čo „sa niekedy zdalo byť normálne je dnes dedičný hriech“, dodal Svätý Otec a ako príklad uviedol otroctvo:

„Pomyslime na otroctvo. Keď sme chodievali do školy, hovorili nám, čo sa robievalo s otrokmi. V Latinskej Amerike sa predávali a kupovali. Priviedli ich na nejaké miesto a tam ich niekomu inému predali. Dnes hovoríme, že je to smrteľný hriech, ale tam hovorili, že nie je. Niektorí dokonca hovorili, že sa to mohlo robiť, lebo tí ľudia nemali dušu!

Aby sme pochopili vieru, aby sme lepšie pochopili morálku, museli sme pokročiť. [Niekto môže povedať:] ,Ale, Otče, vďaka Bohu dnes už nie sú otroci!’. Je ich oveľa viac, ale aspoň vieme, že je to smrteľný hriech. Pokročili sme v tom. To isté sa týka aj trestu smrti, ktorý bol kedysi považovaný za niečo normálne. Dnes hovoríme, že trest smrti je neprípustný.“

Boží ľud je stále na ceste kráčajúc k plnosti časov

To isté platí aj pre „náboženské vojny,“ pokračoval ďalej vo svojej kázni pápež František. Uprostred tohto „objasnenia viery, objasnenia morálky sú svätí, svätí, ktorých všetci poznáme a svätí, ktorí sú skrytí“. Cirkev, dodal Rímsky biskup, „je plná skrytých svätcov“ a „táto svätosť je to, čo nás vedie vpred k druhej plnosti časov, keď na konci príde Pán, aby bol všetkým vo všetkých“. Takýmto spôsobom sa „Boh chcel dať spoznať svojmu ľudu: na ceste“:

„Boží ľud je na ceste. Vždy. Ak sa Boží ľud zastaví, stáva sa väzňom ako somár v chlieve. Je tam, nechápe, nejde vpred, neprehlbuje vieru, lásku, neočisťuje dušu. Existuje však druhá, tretia plnosť časov, tá naša. Každý z nás je na ceste k plnosti vlastného času. Každý z nás príde k momentu plnosti času a život sa skončí a bude sa musieť postaviť pred Pána.

A to je naša osobná chvíľa, ktorú prežívame na druhej ceste, druhej plnosti časov Božieho ľudu. Každý z nás je na ceste. Zamyslime sa nad tým: apoštoli, kazatelia, tí prví potrebovali pochopiť, že Boh miloval, vyvolil si, vždy miloval svoj ľud na ceste.“

Každá spoveď je krokom na ceste k stretnutiu s Pánom

Ježiš, pokračoval ďalej vo svojej dnešnej rannej homílii Svätý Otec František, „poslal Ducha Svätého, aby sme mohli kráčať po ceste“ a je to práve „Duch Svätý, ktorý nás k tomu nabáda: toto je to veľké dielo Božieho milosrdenstva“, že „každý z nás je na ceste k plnosti vlastného času“.

Pápež sa veriacich spýtal, či počas spovede okrem hanby za vlastné hriechy vnímajú, že „ten krok, ktorý robím je krokom na ceste k plnosti časov“. „Žiadať Boha o odpustenie nie je niečo automatické,“ dodal na záver Svätý Otec:

„Znamená to, že som na ceste, ľud na ceste a že raz – možno dnes, zajtra alebo o tridsať rokov – sa stretnem tvárou v tvár s tým Pánom, ktorý nás nikdy nenecháva samých, ale vždy nás sprevádza na ceste. Zamyslite sa: keď sa idem vyspovedať, myslím na tieto veci? Že som na ceste? Že je to krok k stretnutiu s Pánom, k mojej plnosti časov? Toto je to veľké dielo Božieho milosrdenstva.“