Práve som skončil skvelé raňajky v Miami, kde sa ľudia, ktorí tu boli na konferencii Národného konzervativizmu, balia domov. O dobrých správach vám poviem… až po tých zlých.

Zlá správa je, že nás všetkých čakajú veľmi ťažké časy, a to už čoskoro. Rozprával som sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí sú v pozícii, aby tieto veci poznali, a zhodli sa na tom, že globálna hyperinflácia je na ceste. Energetická kríza v Európe je oveľa horšia, ako nám hovoria naše médiá. Dnes ráno som v Legal Insurrection videl túto analýzu, ktorá presne odráža to, čo som v posledných dňoch počul od európskych zasvätencov.

Môže to byť ešte horšie. Videl som tento tweet fínskeho ekonóma a profesora Tuomasa Malinena:

Hovorím vám, ľudia, že situácia v Európe je oveľa horšia, ako mnohí chápu. V podstate sme na pokraji ďalšej bankovej krízy, kolapsu našej priemyselnej základne a domácností, a teda na pokraji kolapsu našich ekonomík. Sme tiež úplne vydaní na milosť a nemilosť vládam a veľmi málo vieme, čo plánujú. Podarí sa im opäť zastaviť nástup bankovej krízy? Neviem, ale pochybujem o tom. V každom prípade rýchlosť zhoršovania situácie je teraz obrovská a je len otázkou času, kedy ju trhy dobehnú. Stavím sa, že máme ešte niekoľko týždňov (maximálne mesiacov), kým sa “chaos” skutočne začne. Prijmite preventívne opatrenia:

1. Hotovosť.
2. Potraviny.
3. Voda.
4. Drevo (ak máte kachle).
5. Ostatné potreby.

Príprava neuškodí, ak sa nejakým zázrakom vyhneme nástupu úplného hospodárskeho kolapsu. Stačí mať viac hotovosti (bez zmysluplného záujmu bánk), potravín, vody a dreva.

Dovoľte mi zopakovať, že od ľudí, ktorí o tom vedia, počúvam v podstate to isté. Keď som v rozhovore s jednou ekonómkou spomenul hrozbu globálnej hyperinflácie v budúcom roku, bez váhania povedala: “Áno, určite to príde.” Povedala, že keď zlyhajú vládne cenové limity na energie, čo sa nevyhnutne stane, vtedy sa to začne.

Slová premiéra Orbána z tohto leta – jeho varovanie, že v dôsledku udalostí tejto zimy padnú v Európe vlády – som mal v posledných dňoch veľmi na očiach. Všetko, čo som tu počul, potvrdzuje túto pochmúrnu predpoveď. Nikto nevie, kde sa to začne, ale blíži sa to. A ak sa to stane v Európe, ani na sekundu si nemyslite, že Amerika zostane nezasiahnutá. Nezabudnite, že krach Lehman Brothers, jedinej newyorskej investičnej banky, pomohol spustiť globálny hospodársky krach v roku 2008. V globalizovanom hospodárstve nie je žiadna krajina ostrovom.

Majúc to na pamäti, premýšľal som o všetkých aktivistoch, politikoch, mediálnych osobnostiach a pedagógoch, ktorí v posledných dvoch desaťročiach v záujme moci využívali a prehlbovali sociálne rozdiely v spoločnosti. Vyvolali v nás vzájomnú nedôveru a nedôveru k inštitúciám – a na inštitucionálnom fronte si svoju nedôveru zaslúžili. Teraz sa blíži splatnosť účtu. Prvýkrát som počul hovoriť o spoločenskom kolapse a občianskej vojne od ľudí, ktorí nie sú konšpiračnými teoretikmi. Práve som sa v hotelovej hale rozprával s jedným zasväteným európskym priateľom, ktorý lamentoval nad tým, že európskym krajinám zväčša vládnu ideológovia, ktorí veria vlastnej propagande. Jeden Američan, s ktorým som sa rozprával, povedal, že Maďarsko na tom bude v nadchádzajúcej kríze pravdepodobne najlepšie zo všetkých európskych krajín, pretože mu vládne premiér, ktorý vidí veci realisticky a koná. Tento muž povedal: “Viktor Orbán je tým vzácnym európskym lídrom, ktorý uprednostňuje záujmy svojho ľudu pred ideológiou vládnucej triedy. Ale ani to nemusí stačiť. Uvidíme.”

Uvidíme. Zarazilo ma, koľko ľudí z tejto krajiny a zo zahraničia ma na NatCone oslovilo, aby mi povedali, že konečne pochopili Benediktovu možnosť. Konkrétne jeden muž, človek s celosvetovým dosahom, mi povedal, že Benediktova opcia je jedinou nádejou pre kresťanov v temnote, ktorá sa nás chystá zastihnúť. Vedel som, že mi len nelichotí, pretože už niekoľko dní som počúval ľudí z celého sveta, ktorí hovorili o tom, čo vidia prichádzať, a hovorili podrobne. Nie konšpiračné teórie, ale vychádzali z praktických skutočností, ktoré majú do činenia s infláciou a energiou. Štátna bezpečnosť a typy Svetového ekonomického fóra túto krízu využijú – a my sa na nich musíme pripraviť. Dokonca viac než to, musíme byť pripravení postarať sa o naše rodiny a miestne komunity. To je stále dookola opakované posolstvo: teraz na miestnej úrovni. Nie zajtra – hneď teraz. Tento týždeň som partnerom v rozhovore odovzdal to, čo som počul od francúzskych katolíckych priateľov, ktorí žijú v jednej francúzskej dedine: miestni ľudia už neveria, že ich vláda bude schopná pomôcť alebo ich ochrániť v nadchádzajúcej kríze – ktorá bude aj krízou potravín a vody -, takže už začali budovať silnú miestnu sieť. Vždy, keď som na to upozornil, ľudia, s ktorými som hovoril, energicky prikyvovali. Američania aj Európania.

Nemôžem dostatočne zdôrazniť: teraz je čas na duchovnú, morálnu a materiálnu prípravu. Je august 1914.

Prečo teda hovorím: “Hlavu hore”? Kvôli rozhovorom, aké som mal s jedným pomerne známym konzervatívnym mysliteľom a spisovateľom, ktorý mi povedal, že bol vychovaný ako ateista, ale je na ceste konverzie ku kresťanstvu. Prečo? Povedal, že veci, ktorých bol svedkom vo svete za posledných päť rokov, ho presvedčili, že duchovné zlo je skutočné… a to ho posunulo k Bohu. Tento muž to povedal najotvorenejšie, ale v posledných dňoch som počul podobné veci: že ľudia, ktorí už sú veriaci – židia aj kresťania – sa s pribúdajúcimi temnými dňami stali duchovne angažovanejšími a vážnejšími. Dnes ráno som mal skvelé raňajky s mladým protestantským párom, ktorý žije vo Washingtone a ktorý mi rozprával o veciach, ktoré sa dejú v ich komunitách, o boji za znovuzískanie skorumpovaných inštitúcií a o budovaní sietí angažovaných veriacich pre budúce akcie.

Manžel mi povedal, že mnohí z aktivistov pochádzajú z prostredia domáceho vzdelávania. To im dalo jednak zdroje, ktoré potrebujú na pochopenie korupcie v našich inštitúciách a národnom živote (to znamená, že mali skutočné vzdelanie, nie iba prípravu robotníckych trúdov pre impérium), a jednak domáce vzdelávanie znamená, že boli formovaní s kontrakultúrnym cítením. To je nádejné! Tým dvom som na konci povedal, že to ich generácia (vyzerali na dvadsiatnikov), nie moja, urobí rozdiel. Príliš veľa kresťanov z mojej generácie X sa nedokáže zmieriť s tým, že Impérium už nemožno podopierať a že prežitie nás samých a našej civilizácie si bude vyžadovať vyčlenenie sa do spoločenstiev, ktoré dokážu udržať vieru a západnú tradíciu pri živote aj počas postupujúcej noci. To však neznamená, že sa treba vydať na cestu do hôr! Ale znamená to ísť na hyperlokálne miesta a vytvárať skupiny, ako to robil otec Kolakovič na Slovensku v 40. rokoch minulého storočia. Vy, pravidelní čitatelia, určite viete, že otec Tomislav Kolakovič bol katolícky kňaz, ktorý utiekol pred nacistami a v roku 1943 sa usadil vo vlasti svojej matky, na Slovensku. Svojich študentov na Katolíckej univerzite v Bratislave učil, že Nemci vojnu určite prehrajú, ale že keď sa skončí, budú v ich krajine vládnuť Sovieti – a že prvé, čo komunistickí lokajovia z Moskvy urobia, bude prenasledovanie Cirkvi. Z knihy Nežite v klamstvách:

Páter Kolakovič vedel, že klerikalizmus a pasivita tradičného slovenského katolicizmu sa s komunizmom nedá porovnať. Po prvé, správne predvídal, že komunisti sa pokúsia ovládnuť cirkev tým, že si podmania duchovenstvo. Po druhé, chápal, že duchovné skúšky, ktoré veriacich čakajú za komunizmu, ich vystavia extrémnej skúške. Charizmatický pastor kázal, že iba úplné životné odovzdanie sa Kristovi im umožní obstáť v nadchádzajúcej skúške.

“Odovzdajte sa úplne Kristovi, všetky svoje starosti a túžby hoďte na neho, lebo on má široký chrbát, a budete svedkami zázrakov,” povedal kňaz podľa spomienok jedného žiaka.

Odovzdať sa úplne Kristovi nebola abstrakcia ani zbožná myšlienka. Muselo byť konkrétne a muselo byť spoločné. Totálne zničenie počas prvej svetovej vojny otvorilo mladým katolíkom oči pre potrebu novej evanjelizácie. Belgický kňaz Joseph Cardijn, ktorého otec zahynul pri banskom nešťastí, založil laické hnutie, ktoré to malo robiť medzi robotníckou triedou. Boli to Mladí kresťanskí robotníci, nazývaní “jocisti” podľa iniciálok ich mena vo francúzštine. Páter Kolakovič, inšpirovaný príkladom jocistov, ho prispôsobil potrebám Katolíckej cirkvi na Nemcami okupovanom Slovensku. Založil bunky veriacich mladých katolíkov, ktorí sa schádzali na modlitby, štúdium a spoločenstvo.

Utečenecký kňaz učil mladých slovenských veriacich, že každý človek musí byť zodpovedný pred Bohom za svoje činy. Sloboda je zodpovednosť, zdôrazňoval, je to prostriedok, ako žiť v pravde. Heslo jociánov sa stalo mottom pre to, čo otec Kolakovič nazval svojou “Rodinou”: Sudca: “Pozri. Konaj.” Vidieť znamenalo byť bdelý voči realite okolo seba. Súdiť bol príkaz triezvo rozlišovať význam týchto skutočností vo svetle toho, čo poznáš ako pravdivé, najmä z učenia kresťanskej viery. Keď dospejete k nejakému záveru, potom máte konať, aby ste sa postavili zlu.

Václav Vaško, Kolakovičov nasledovník, na sklonku svojho života spomínal, že služba otca Kolakoviča nadchla toľko mladých katolíkov, pretože dodávala laikom energiu a pocit vodcovskej zodpovednosti.

“Je pozoruhodné, ako sa Kolakovićovi takmer okamžite podarilo vytvoriť z rôznorodého zoskupenia ľudí (kňazov, rehoľníkov a laikov rôzneho veku, vzdelania či duchovnej zrelosti) spoločenstvo dôvery a vzájomného priateľstva,” napísal Vaško.

Skupiny Rodiny sa najprv stretávali pri štúdiu Biblie a modlitbe, ale čoskoro začali počúvať prednášky otca Kolakoviča na filozofické, sociologické a intelektuálne témy. Otec Kolaković tiež školil svojich mladých nasledovníkov, ako pracovať tajne a odolávať výsluchom, ktoré podľa jeho slov určite prídu.

Rodina rýchlo rozširovala svoje malé skupiny po celej krajine. “Do konca školského roka 1944,” povedal Vaško, “by bolo ťažké nájsť v Bratislave alebo vo väčších mestách fakultu alebo strednú školu, kde by nepôsobili naše krúžky.”

V roku 1946 české úrady aktivistického kňaza deportovali. O dva roky neskôr sa komunisti chopili totálnej moci, presne ako to predpovedal páter Kolakovič. V priebehu niekoľkých rokov bola takmer celá Rodina uväznená a československá inštitucionálna cirkev brutálne podrobená. Keď sa však členovia Rodiny v 60. rokoch dostali z väzenia, začali robiť to, čo ich učil ich duchovný otec. Dvaja najlepší poručíci otca Kolakoviča – lekár Silvester Krčméry a kňaz Vladimír Jukl – potichu zakladali kresťanské krúžky po celej krajine a začali budovať podzemnú cirkev.

Podzemná cirkev, vedená duchovnými deťmi a vnukmi vizionárskeho duchovného, sa stala hlavným prostriedkom protikomunistického disentu na nasledujúcich štyridsať rokov. Práve oni zorganizovali v roku 1988 v hlavnom meste Slovenska Bratislave masovú verejnú demonštráciu, na ktorej žiadali náboženskú slobodu. Sviečková demonštrácia bola prvým veľkým protestom proti štátu. Odštartovala zamatovú revolúciu, ktorá o rok neskôr zvrhla komunistický režim. Hoci slovenskí kresťania patrili k najprenasledovanejším v sovietskom bloku, katolíckej cirkvi sa tu darilo v odboji, pretože jeden človek videl, čo sa chystá, a pripravil svoj ľud.

Pasivita a konformizmus strednej triedy väčšiny amerických kresťanských cirkví nebude stačiť na to, čo prichádza. Zaoberanie sa toľkých konzervatívnych kresťanov MAGA a volebnými podvodmi je totálne odpútavanie pozornosti, rovnako ako zaoberanie sa normalizačných buržoáznych kresťanov snahou víťazoslávne racionalizovať svoju cestu k požehnaniu rasového, sexuálneho a rodového radikalizmu, aby nestratili svoj status v neskorom imperiálnom poriadku. To, čo sa na nás chystá, je príliš, príliš vážne. Nemôžeme čakať, kým naši duchovní vodcovia začnú konať. Prevezmite iniciatívu sami. Otec Kolakovič sa dnes prihovára nám všetkým.

Predniesol som pochmúrnu prednášku o tom, že je potrebné, aby sa veriaci pripravili na to, čo príde. Zdôraznil som potrebu byť pripravený trpieť. To nikdy nebude populárne u davu, ale som absolútne presvedčený, že je to pravda. Okrem toho to Boh môže použiť na obnovu. Ešte raz z knihy Nežite v klamstvách:

Hoci bol v čase, keď zamatová revolúcia ukončila totalitu v jeho krajine, iba batoľa, Timo Križka vie o utrpení kresťanov v komunizme lepšie ako ostatní. Prastarý otec tohto bratislavského fotografa a filmára, gréckokatolícky kňaz, bol v 50. rokoch minulého storočia donútený odísť z duchovnej služby, pretože odmietol vládny príkaz prestúpiť do pravoslávnej cirkvi, ktorá bola v tom čase pod sovietskou kontrolou. Tento kňaz, otec Michal Ďurišin, si radšej zvolil život plný utrpenia pre seba a svoju rodinu, než aby pošpinil svoje svedomie.

Pred niekoľkými rokmi sa Križka rozhodol uctiť si obetu svojho predka tým, že urobil rozhovory a odfotografoval ešte žijúcich Slovákov, ktorí prežili komunistické prenasledovanie, vrátane pôvodných členov spoločenstva otca Kolakoviča, Rodiny. Keď Križka obchádzal svoju krajinu, neotriasli ním príbehy o utrpení, ktoré počul – tie očakával -, ale intenzívny vnútorný pokoj, ktorý vyžaroval z týchto starších veriacich.

Títo muži a ženy boli približne v Križkovom veku, keď im vzali všetko okrem viery v Boha. A predsa svojmu mladému návštevníkovi znova a znova hovorili, že vo väzení našli vnútorné oslobodenie prostredníctvom utrpenia. Jeden, odlúčený od svojej ženy a piatich detí a uvrhnutý do samoväzby, svedčil, že vtedy prežíval chvíle, ktoré boli “ako raj”.

“Zdalo sa, že čím menej boli schopní zmeniť svet okolo seba, tým silnejší sa stali,” hovorí Križka. “Títo ľudia úplne zmenili moje chápanie slobody. Môj projekt sa zmenil z hľadania obetí na hľadanie hrdinov. Prestal som stavať pomník nespravodlivej minulosti. Začal som hľadať posolstvo pre nás, slobodných ľudí.”

Posolstvo, ktoré našiel, bolo toto: Sekulárny liberálny ideál slobody, ktorý je taký populárny na Západe a medzi mnohými ľuďmi z jeho postkomunistickej generácie, je lož. Totiž predstava, že skutočnú slobodu nájdeme oslobodením sa od všetkých zväzujúcich záväzkov (voči Bohu, manželstvu, rodine) a zvyšovaním svetského pohodlia – to je cesta, ktorá vedie do pekla. Križka si všimol, že jedinou silou v spoločnosti, ktorá stála uprostred tejto širokej cesty a kričala “Stop!”, boli tradičné kresťanské cirkvi.

A vtedy mu to došlo.

“S očami uprenými na Západ sme mohli vidieť, ako začína zažívať to isté, čo sme poznali z čias totality,” hovorí mi. “Opäť sa nám všetkým hovorí, že kresťanské hodnoty stoja v ceste tomu, aby sa ľuďom žilo lepšie. História nám už ukázala, ako ďaleko môže takéto niečo zájsť. Vieme aj to, čo máme teraz robiť, pokiaľ ide o rozhodovanie o živote.”

Z rozhovorov s bývalými kresťanskými väzňami sa Križka dozvedel aj niečo dôležité o sebe. Vždy si myslel, že utrpenie je niečo, čomu sa dá uniknúť. Nikdy však nechápal, prečo čím ľahší a slobodnejší bol jeho profesionálny a osobný život, tým sa úmerne tomu nezvyšovalo jeho šťastie. Jeho generácia bola prvá od druhej svetovej vojny, ktorá poznala slobodu – prečo sa teda cítil taký nepokojný a nikdy nebol spokojný?

Tieto stretnutia so staršími disidentmi odhalili hľadajúcemu životodarnú pravdu. Bola to tá istá pravda, na ktorej poznanie potreboval Alexander Solženicyn prehliadku pekla sovietskeho gulagu.

“Prijatie utrpenia je začiatkom nášho oslobodenia,” hovorí. “Utrpenie môže byť zdrojom veľkej sily. Dáva nám silu vzdorovať. Je to dar od Boha, ktorý nás pozýva k zmene. Aby sme začali revolúciu proti útlaku. Pre mňa však utláčateľom už nebol totalitný komunistický režim. Nie je ním ani pokrokový liberálny štát. Stretnutie s týmito skrytými hrdinami začalo revolúciu proti najväčšiemu totalitnému vládcovi zo všetkých: proti mne samému.”

Ale je tu nádej. Nádej nespočíva v tom, že sa môžeme vyhnúť utrpeniu, hoci ho, samozrejme, nikto z nás nechce znášať. Nemáme na to právo, ak nechceme predať svoju dušu (a ani vtedy to nemusí stačiť). Dar utrpenia – to, čo viedlo Solženicyna k výroku: “Požehnaj ťa, väzenie” – spočíva v tom, že nám zjavuje Božie milosrdenstvo. Môže nás oslobodiť, ako zistil Timo. Alebo nás môže zničiť. Pre kresťanov nádej nie je optimizmus; nádej je skôr isté poznanie, že naše utrpenie má konečný zmysel. Voľba je na nás – a je to voľba, ktorej budeme čoskoro čeliť všetci.

Zima sa blíži. Pripravte sa.