Bratislava 14. apríla (TASR)- Je na prahu tridsiatky a môže sa pochváliť tým, že so svojím tímom vytvoril a vybudoval na zelenej lúke konferenciu, ktorá každý rok priláka na Slovensko niekoľko stovák rešpektovaných osobností z oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, či biznisu alebo médií. Slovensko i celá stredná Európa sa tak stáva rovnocennou súčasťou diskusie o mnohých kľúčových témach, ktoré ovplyvňujú dianie na oboch stranách Atlantiku. Aj o tom hovoril generálny tajomník Slovenskej atlantickej komisie Róbert Vass v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Zahraničnej politike sa venujete viac ako desať rokov, už od študentských čias. Čím je oblasť diplomacie a zahraničnej politiky zaujímavá pre mladých ľudí?-

Politika ma začala zaujímať ešte v 90. rokoch minulého storočia ako tínedžera. To bolo obdobie prvých politických zakopnutí Slovenska, no zároveň aj ambícií dostať sa do euroatlantických štruktúr.

-Motivovalo vás to, že by ste mohli k tomu cieľu pomôcť?-

Cítil som potrebu prispieť k správnemu smerovaniu Slovenska. To bola pre mňa najväčšia motivácia a pri nej som aj zostal. Zahraničná politika je zároveň priestor, z ktorého možno spoznať svet a pritiahnuť ho na Slovensko.

-Je zahraničná politika zaujímavá pre mladých ľudí, pre študentov?-

Veľa mladých ľudí v súčasnosti študuje Európske štúdiá či medzinárodnú politiku. Možnosti ich ďalšieho uplatnenia sú však veľmi obmedzené. Len najlepší sa môžu presadiť v rámci slovenskej zahraničnej politiky alebo európskych inštitúcií.

-Slovensko však v rámci európskych inštitúcií dlhodobo nedokáže zaplniť národné kvóty.-

To je síce pravda, no najmä je to o kvalite ľudí. Musia prejsť cez náročné výberové konania. Kým náš školský systém je založený na memorovaní faktov, európske vzdelávacie systémy sa zameriavajú skôr na podporu analytického myslenia.

-V roku 2016 čaká Slovensko predsednícka stolička v Európskej únií (EÚ). Je to motivácia aj pre mladých ľudí?-

Už dnes sa na toto obdobie intenzívne pripravujeme. Na druhej strane, predsedníctva už nemajú taký charakter ako v minulosti. Mnohé zo summitov sa konajú len v Bruseli a členské krajiny organizujú už len neformálne stretnutia.

-Ste generálnym tajomníkom Slovenskej atlantickej komisie (SAC) a stáli ste aj pri jej zrode. Prečo ste sa vydali v kariére týmto smerom?-

Musím vás poopraviť. SAC vznikla v roku 1993 a v tom čase som bol na zakladateľa príliš mladý. No stál som pri jej revitalizácii v roku 2003. SAC v tom čase bola prakticky nefunkčnou inštitúciou, nemala svoj rozpočet ani kanceláriu. Vtedy som ešte študoval na Univerzite Mateja Bela a bol som prezidentom Euroatlantického centra. Pod mojím vedením sme sa stali členom medzinárodnej mládežníckej atlantickej organizácie. SAC bola naopak členom medzinárodnej asociácie Atlantickej zmluvy. Keďže nemala riadne sídlo, listy z medzinárodnej centrály chodili do nášho centra. Ako študent som otváral korešpondenciu, ktorá bola mimoriadne tvrdá, keď hovorila, že pokiaľ nezaplatíme členské, budú musieť slovenskú pobočku vylúčiť. Bolo by to v 50-ročnej histórií tejto medzinárodnej mimovládnej organizácie po prvý raz, čo by bol negatívny a bezprecedentný krok, najmä v čase, keď sme mali vstúpiť do NATO. Tak som sa tejto agende začal venovať. Mal som pol roka na zvolanie valného zhromaždenia a vybavenia dotácie na zaplatenie členského. To sa mi aj podarilo. Snažil som sa presvedčiť nejakú skúsenú a renomovanú osobnosť, aby sa stala predsedom SAC. Pamätám sa na rozhovor s Martinom Bútorom, ktorého som chcel presvedčiť, aby to vzal. Na moje vtedajšie sklamanie trval na tom, že to musí byť niekto mladší. Hodinu ma presviedčal, aby som sa do toho pustil ja. Prišlo to pre mňa v hektickom období, bol som v poslednom ročníku školy. Pripravoval som sa na štátnice a pracoval na diplomovej práci. Teraz som mu za to vďačný.

-Akú ste mali tému diplomovky?-

Venoval som sa transformácii NATO na nové bezpečnostné výzvy a hrozby v 21. storočí.

-Takže to spolu súviselo…-

Áno, a venoval som sa tomu aj neskôr. Hoci som mal po škole viacero zaujímavých ponúk, rozhodol som sa zostať v SAC. Investoval som do jej chodu peniaze, ktoré som si našetril počas štúdia.

-Bola to dobrá investícia?-

Myslím si, že áno. V roku 2003 nemala SAC nič, ani sídlo, ani telefónne číslo, ani bankový účet. Presťahoval som sa do Bratislavy a najskôr pracoval zo svojho prenajatého bytu. V roku 2005 som založil Globsec, prvú bezpečnostnú a zahraničnopolitickú konferenciu na Slovensku. Mali sme veľké ambície a zožali sme s ňou úspech už na začiatku.

-Prečo ste sa rozhodli založiť Globsec?-

Na Slovensku dlhodobo prevláda názor, že sme príliš malá krajina a že v zahraničnej politike neznamenáme nič. Snažil som sa okolo seba zhromaždiť ľudí, ktorí s týmto názorom nesúhlasili a ktorí si mysleli, že aj z menšej krajiny sa dajú ovplyvniť európske a svetové záležitosti. Chcel som, aby sme vytvorili konferenciu, ktorá sa bude porovnávať s najväčšími medzinárodnými fórami, kde sa formuje svetová politika a transatlantické vzťahy, ako je Bruselské fórum, Halifax, alebo Mníchov. To sa podarilo a je to pre mňa veľké zadosťučinenie. Počas troch dní na Globsec prichádza svet. V tomto roku to bude vybraných 600 hostí reprezentujúcich viac ako 60 krajín. Počas posledných rokov prichádzajú na konferenciu prezidenti, premiéri, ministri zahraničných vecí. Teraz očakávame aj 150 novinárov, ktorí zastupujú médiá, ako je Wall Street Journal, BBC, International Herald Tribune alebo Al-Džazíra. Takíto ľudia sú pracovne mimoriadne vyťažení a nie je jednoduché ich presvedčiť, aby pricestovali na dva-tri dni na Slovensko. Vždy musíme argumentovať, prečo je zaujímavé prísť do Bratislavy.

-Čo im hovoríte?-

Tvrdo sme budovali značku konferencie. Jej výstupy sú zaujímavé pre odborníkov, pretože sa často objavujú pri okrúhlych stoloch a rokovaniach v Bruseli, vo Washingtone, v NATO alebo v Európskej komisii. Mnohí veľvyslanci informujú na zasadnutiach svojich ministerstiev o diskusiách na Globsecu. Ľudia, ktorí prichádzajú do Bratislavy, zároveň vedia, že si nevybavia záležitosti len na Slovensku, ale stretnú aj kolegov z ostatných krajín Vyšehradskej štvorky, z Pobaltia alebo Balkánu. Počas ôsmich rokov sme vytvorili priestor, kde sa stretáva medzinárodná komunita. Za tri dni vybavia veci, ktoré by inak trvali niekoľko týždňov.

-Takto to však nebolo hneď od začiatku. Aké boli míľniky, ktoré Globsec posunuli do prvej ligy?-

Na rozdiel od podobných konferencii vo svete Globsec vznikol na zelenej lúke, bez akejkoľvek vonkajšej podpory. Bola to iniciatíva mladých ľudí s vekovým priemerom okolo 20 rokov, ktorí chceli dokázať, že Slovensko má svoj hlas. Prvé tri roky boli mimoriadne ťažké spojené s tvrdou drinou. Získavali sme medzinárodných partnerov, ktorým sme museli dokázať, že sme kompetentní.

-Boli ste aj na slovenské pomery veľmi mladí. Brali vás ako rovnocenných partnerov?-

To bolo mimoriadne ťažké. Keď prídete na rokovanie na ministerstvo zahraničných vecí, do NATO alebo Európskej komisie, ste pre nich mladý človek, nevedia, kto a čo je za vami. Vtedy som si uvedomil, že keď chceme ďalej rásť, potrebujeme angažovať na čelo silnú a medzinárodne akceptovanú osobnosť, ktorá dokáže otvárať pre nás ďalšie dvere vo svete, ktorá by dokázala dať vážnosť našim víziám a zaštítiť naše ambície. Zmenili sme stanovy tak, že sme rozdelili funkciu predsedu na funkciu generálneho tajomníka – štatutára, ktorým som zostal ja, a funkciu prezidenta, akúsi tvár organizácie. Po roku diskusií sa mi podarilo presvedčiť veľvyslanca Rastislava Káčera, ktorý vtedy odchádzal z vyslania vo Washingtone, aby sa k nám pridal. Z jeho strany to bol celkom odvážny krok pridať sa k malej skupine mladých nadšencov. Zrejme vycítil, že kombinácia jeho skúseností a mladého dynamického tímu môže vytvoriť veľký synergický efekt. Na túto spoluprácu som mimoriadne hrdý a ukazuje, že 1+1 sa nemusí rovnať dva, ale omnoho viac. SAC však neostala len pri tom, som rád, že sa neskôr ku mne pridali viacerí kolegovia, z mnohých spomeniem možno Milana Solára, Janu Ondraškovú či Jána Cingela. Postupne sa nám podarilo okolo seba sústrediť úspešných expertov a diplomatov ako Tomáš Valášek, Martin Bútora, Ivan Korčok, či Pavol Demeš a ďalší. Nezostalo však len pri slovenskej dimenzii. Podarilo sa nám získať do nášho poradného výboru prestížne osobnosti medzinárodnej politiky. Spomeniem Iana Brzezinskeho, Damona Wilsona alebo Edwarda Lucasa z týždenníka The Economist. V poradnom výbore sú aj osobnosti z Česka, Maďarska a Poľska. Snažíme sa mať stredoeurópsky rozmer, kde nehovoríme len za Slovensko, stali sme sa minimálne regionálnym hráčom. Konferenciou Globsec sa nám darí nastavovať latku a udávať štandard takýchto podujatí v strednej Európe. Bratislavu tak posúva do centra celého regiónu.

-Akú máte podporu domácich inštitúcií? Počas existencie Globsecu malo Slovensko viacero šéfov diplomacie, Eduarda Kukana, Jána Kubiša, Mikuláša Dzurindu a Miroslava Lajčáka. Ako sa s nimi komunikovalo?-

-Máme s tým veľmi dobré skúsenosti, no nebolo to vždy ľahké. Najskôr sme ako mladí ľudia museli presvedčiť na ministerstve, že tento projekt má zmysel a potenciál. Chceli sme ísť ďalej a museli sme presvedčiť o tom celú Vyšehradskú skupinu. Dnes má nad podujatím záštitu nielen náš minister zahraničných vecí, ale aj šéf poľskej diplomacie, ktorý v tomto roku predsedá V4. Na Slovensku sa snažíme aj kultivovať nadstraníckosť v zahraničnej politike. Je to jeden z našich kľúčových princípov. Viackrát sa nám stalo, že sme začali organizovať konferenciu počas jedného vedenia ministerstva a uskutočnila sa už pod záštitou iného ministra. V roku 2010 mal na jar nad konferenciou záštitu minister Lajčák. Tri dni pred začiatkom sme ju však museli zrušiť kvôli islandskej sopke. Globsec sme presunuli na jeseň. Medzitým boli parlamentné voľby, vymenila sa vláda a konferenciu sme realizovali počas iného vedenia rezortu. Vlani to bolo zasa naopak. Prácu sme začali s ministrom Dzurindom a konferencia napokon bola týždeň po vymenovaní novej vlády už so šéfom diplomacie Lajčákom. Slovensko je malá krajina, a preto si myslíme, že by sme nemali mať dve zahraničné politiky, dve zahraničnopolitické komunity. Môže mať len jednu, ktorá spolupracuje a ťahá za jeden koniec povrazu.

-Aké iniciatívy, ktoré sú významné z hľadiska medzinárodnej politiky, sa objavili na Globsecu?-

Existuje niekoľko tém, ku ktorým Globsec prispel. Z pohľadu Slovenska je to už spomínaná nadstraníckosť v zahraničnej politike. Pokiaľ prejdeme na úroveň celého regiónu, tak je to kultivácia vyšehrádskej spolupráce. Na pôde konferencie vzniklo viacero iniciatív. Napríklad v oblasti obrannej spolupráce. Máme projekt DAV4 (Defence Austerity V4), čo sú škrty v oblasti obrany v rámci V4. Snažili sme sa preniesť skúsenosti z nordických krajín a z ich spolupráce. Mnohé odporúčania a závery, ktoré vznikli z debát na pôde Globsecu, sa preniesli do memoránd medzi krajinami, napríklad medzi Českom a Slovenskom. Pokiaľ chceme udržať našu obranyschopnosť pri rozpočtových škrtoch, regionálna spolupráca je nevyhnutná. Inšpirovali sa nami aj balkánske krajiny, ktoré založili Belehradské bezpečnostné fórum. Podporujeme ho finančne, aj poskytovaním našich skúseností a know how. Konferencia prispieva k tomu, že balkánske krajiny nemôžu hovoriť o bezpečnosti len v národných dimenziách. Musia si uvedomiť, že je to regionálne previazaná záležitosť. Chceli sme vytvoriť platformu, kde sa jednotliví predstavitelia ministerstiev obrany a zahraničných vecí balkánskych krajín stretávajú a neformálne si vymieňajú skúsenosti.

-V tom vidíte aj hlavné poslanie Globsecu?-

V minulosti sa často hovorilo, že rozhodnutia aj o našom regióne padajú v Berlíne, Paríži, Bruseli alebo vo Washingtone. Bolo to aj preto, lebo strategická diskusia prebiehala v týchto západných krajinách. Tam sa aj ovplyvňovala jej podoba, kým my sme boli kdesi na periférií. K nám sa dostala už v dohodnutej podobe, kde sme mali možnosť buď sa pridať, alebo od nej odskočiť. Touto konferenciou dostávame európsku a transatlantickú debatu na Slovensko. Tým posúvame celý región z periférie do centra tvorby diskusie, ktorá ovplyvňuje formovanie európskej a transatlantickej agendy. Prostredníctvom Globsecu sem prinášame ľudí, ktorí majú globálny vplyv a dosah na zahraničnú politiku a transatlantické vzťahy. To ich núti, aby si vypočuli aj naše názory, náš hlas.

-Spomenuli ste viacero svetových metropol, kde padajú dôležité rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú aj nás. Nespomenuli ste Moskvu. Sú debaty o vzťahoch EÚ, či NATO a Ruska, súčasťou Globsecu?-

Je to pravda. Takmer každý rok to máme ako súčasť agendy Globsecu. Snažíme sa zavolať vysokých predstaviteľov Ruskej federácie na konferenciu. Zatiaľ sme však nemali takú vysokú účasť z Ruska, ako by sme si priali.

-Ktoré témy sú súčasťou tohtoročnej agendy Globsecu?-

Po prvé vidíme silnejúcu Vyšehradskú štvorku. S poľským predsedníctvom silnie aj vplyv V4. Málo ľudí vie, že kombinovaná hlasovacia sila V4 v EÚ sa vyrovná Francúzsku a Nemecku spoločne. Čiže, keby sme doteraz dostatočne využívali potenciál V4, tak by sme veľakrát vedeli prehlasovať veľkých členov EÚ. S poľským predsedníctvom vidíme oveľa silnejší záujem Poľska o regionálnu spoluprácu. Je to veľmi pozitívny signál toho, že región, V4 chce byť silnejším hráčom v európskej a transatlantickej agende. Chceme a máme čo povedať. Ďalšia téma je reforma medzinárodných inštitúcií, ktoré garantujú našu bezpečnosť a ekonomickú prosperitu. Európa sa ocitla v najvážnejšej kríze od svojho vzniku, nevyhnutne potrebujeme novú víziu pre európsky projekt. Nedávno ohlásená transatlantická zóna voľného obchodu je kľúčovou iniciatívou, ktorá môže podporiť ekonomický rast na oboch brehoch Atlantiku. NATO tiež prechádza zásadnými zmenami, pripravuje sa na stiahnutie vojsk z Afganistanu a tradičná transatlantická linka je oslabená škrtmi v obranných rozpočtoch. Ďalšou témou sú susedské regióny EÚ. Všetci jej susedia, či je to Východné partnerstvo, Balkán, severná Afrika, Blízky východ, potrebujú "nový kompas". Východná Európa si hľadá si svoj priestor a svoje záujmy medzi Ruskom a Európou. Tým, že je EÚ príliš sústredená do seba, integrácia poľavuje aj na Balkáne. Potrebujeme ju znovu naštartovať. Nehovoriac o tom, že obrovské geopolitické zmeny, ktoré za posledné dva roky vznikli v severnej Afrike a na Blízkom východe sú trochu aj frustráciou pre Európu a USA. Pretože tie krajiny nejdú tým najlepším a demokratickým smerom.

-Bratislava by sa rada označila za kongresovú metropolu. Aké to je organizovať veľké medzinárodné podujatie v metropole Slovenska?-

Máme s tým veľký problém. V Bratislave máme veľmi obmedzený výber priestorov vhodných pre konferenciu. Nie sú dostatočné hotelové kapacity a konkurencia medzi hotelmi stále nie je dostatočná. Napríklad ich ceny sú vyššie ako v Prahe, čo je dôsledkom nedostatku konkurencie. Praktickým problémom je, že nemáme kde zorganizovať slávnostnú večeru ani pre 400 hostí zo zahraničia. Takýto priestor v Bratislave neexistuje. To môže spôsobiť problémy aj v súvislosti s našim predsedníctvom v EÚ v roku 2016. Veľmi by sa preto žiadala väčšia investícia do kongresového centra. Bratislava to potrebuje a mohlo by jej to pomôcť nájsť širší medzinárodný priestor.

-Neobávate sa, že to môže byť limitujúci faktor pre ďalšie rozšírenie konferencie Globsec?-

Už to pociťujeme dnes. Objednávame takmer plnú kapacitu troch hotelov v Bratislave. Počas troch dní je to 1500 nocí, čo je aj ekonomicky veľmi zaujímavá záležitosť pre hlavné mesto. Účastníci konferencie sa potom často vracajú do neho aj v budúcnosti. V podobnom duchu sa vyjadrujú aj predstavitelia nadnárodných zahraničných spoločností, s ktorými často rokujem. Hovoria, že chceli zorganizovať medzinárodný kongres v Bratislave, no pre nedostatok vhodných priestorov ho museli dať do Viedne. Investícia do nového a moderného kongresového centra by mohla byť správnym impulzom, ktorý pomôže nielen ekonomike Bratislavy, ale prezentuje celé Slovensko ako modernú krajinu.

Rozhovor s Robertom Vassom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru fotoreportáž, videozáznam a zvukový záznam.