Putá priateľstva

Slovensko 4. augusta (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Vyčerpaná teplom som s radosťou uvítala večerný chlad v mestečku medzi horami. Horizont sa sfarbil do oranžova a hory sa zdali byť na dosah ruky. Príjemný pocit z objatia prírody svojim spôsobom umocnil komár. Keď neuspel na mojom krku, skúsil to na členku. Intenzívne som vnímala puto k horám a k prírode, ktoré vo mne rástlo od malička. A spomenula som si aj na putá, ktoré ma od malička viažu k niektorým ľuďom…

Mala som v detstve kamarátku, ktorú som neustále vnímala akoby bola krok predo mnou. Rada som s ňou trávila čas a veľa som sa od nej naučila. Bola to najspriaznenejšia duša môjho detstva. Ale naše cesty sa rozišli úplne nečakane. Pamätám si, ako som sa pýtala rodičov, prečo sa už nevráti z dovolenky, kam odišla so svojou mamou a sestrou. Vtedy mi to nemohli vysvetliť, ale neskôr – po revolúcii- som to pochopila. Kamarátka mi chýbala, už som takú nenašla.

Ale prišlo prekvapenie – list s fotografiami z ďalekého zámoria. Na nejaký čas naše priateľstvo ožilo vďaka listom. Lenže ako bežali roky, postupne ich ubúdalo, až úplne prestali. Často sa mi snívalo, že sa vrátila domov. Stále som na ňu myslela. Posielala som listy, na ktoré už neodpovedala. Občas mi odpísala aspoň jej mama… Dva odlišné svety akoby už nevedeli nájsť cestu k sebe. Nepodarilo sa to ani cez internet a e-maily. Tak sa teším, keď vidím aspoň zelené svetielko pri jej mene na „gmaili“. Puto, ktoré som si k nej v detstve vytvorila, pretrvalo a uvedomujem si, že ho nechcem pretrhnúť.

Vraví sa, že čas všetko zahojí. Ale ak navždy odíde dobrý priateľ… Niekde pri srdci ostane bolestivé miesto, ktoré sa z času na čas ozve. Dokonca aj puto k štvornohému tvorovi dokáže byť také silné, že jeho strata bolí…

Vnímam však, že putá, ktoré nás navzájom viažu, nám pomáhajú kráčať životom. Aj vtedy, ak sú len jednostranné. Aj vtedy, keď ostávajú už len spomienky…. V prípade čistej, nezištnej lásky k tomu druhému je to tak. Viem, že sa nedokážem hnevať na moju kamarátku z detstva, aj keď mi vôbec nepíše. Jednoducho rešpektujem jej rozhodnutie a slobodu. Ponechať človeku slobodu a neviazať ho na seba silou – mocou neznamená, že pretrhnem puto. Je to skôr znamením toho, že som si nevytvorila nezdravú závislosť.

Akokoľvek sa vo vzťahoch pútame, rozmer slobody by mal zostať neporušený. Ani rodičia by si nemali nárokovať od svojich detí neustálu pozornosť a blízkosť. Nemôžeme naviazať druhého človeka na seba takým spôsobom, že od nás nedostane možnosť voľne sa pohybovať. To už nie je o láske. Tá sa nedá vynútiť. Puto, ktoré potom vytvárame, sa mení na závislosť a zväzujeme tak nielen toho druhého. Zamkneme ho vo svojom srdci a nechceme pustiť von a tým zväzujeme aj sami seba…

Milovaného človeka môžeme nosiť vo svojom srdci bez toho, aby tam bol zamknutý. Puto, ktoré k nemu máme, ho nemusí zväzovať. Nemáme nárok na to, aby sme niekoho takto väznili. Aj naše srdce tým potom trpí…

…štipanec na členku mi pripomenul vzájomnú spätosť s prírodou. V lúčnom poraste ožili svrčky a zahrali mi na cestu domov. Ráno vyrazím na túru. Túlať sa lesom a užívať si vôňu lúk. Aj o tom sú putá v našom živote – len tak byť v prítomnosti toho druhého a tešiť sa z neho. Stráviť s ním čas. Niekedy bez slov, inokedy v zvonivom smiechu. A aj keď sa vzdiali niekam preč, sprevádzať ho v myšlienkach a nechať dvere srdca otvorené, aby vedel, že kedykoľvek sa môže vrátiť späť…

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.