V tohtoročnom cykle sa rozhodol reagovať na nebezpečenstvo žiť s predstavou, ako keby Cirkev bola len plná škandálov, polemiky, konfliktov či klebiet a mala nanajvýš len nejaké zásluhy v sociálnej oblasti. Prvej kázni dal biblické motto: „Boh poslal svojho Syna, aby sme dostali adoptívne synovstvo“.

„Úmyslom je osvetliť vnútornú nádheru Cirkvi a kresťanského života. Nie aby sme si zatvárali oči pred realitou, ktorá sa deje, alebo aby sme sa odťahovali od našich zodpovedností, ale aby sme sa k nim postavili v správnej perspektíve a nenechali sa nimi zdrviť,“ vysvetľuje kapucínsky kňaz o cieli tohtoročného adventného cyklu.

Kardinál Cantalamessa, ktorý svoje adventné kázne prednáša 3., 10. a 17. decembra, vždy o 9. hodine v najväčšej vatikánskej aule, sa tentoraz nechal viesť slovami sv. Pavla z Listu Galaťanom 4,4-7:

„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.“

Prvá adventná kázeň

Vatikán, Aula Pavla VI., 3. decembra 2021
P. Raniero Cantalamessa, OFMcap.

„Boh poslal svojho Syna, aby sme dostali adoptívne synovstvo.“

Ctihodní otcovia, bratia a sestry,

počas tohtoročného pôstneho obdobia som sa snažil poukázať na nebezpečenstvo života „etsi Christus non daretur”, „ako keby Kristus neexistoval” alebo „ako keby pre Cirkev nebol dôležitý“. Chcem pokračovať v tomto smere aj adventných meditáciách a upozorniť na ďalšie podobné nebezpečenstvo: na to, že žijeme „ako keby Cirkev bola len takáto“, teda plná škandálov, polemiky, konfliktov, klebiet a nanajvýš nejaké tie zásluhy v sociálnej oblasti. Skrátka, to čo ľudia dokážu, to čo neraz vidíme v histórii.

Rád by som poukázal na vnútornú krásu Cirkvi a na krásu kresťanského života. Nie preto, aby sme zatvárali oči pred reálnosťou faktov alebo sa vyhýbali zodpovednosti, ale aby sme im čelili v správnej perspektíve a nedali sa nimi rozdrviť. Nemôžeme žiadať novinárov a médiá, aby brali do úvahy, ako Cirkev chápe samu seba (hoci by bolo žiaduce, aby tak robili). To najhoršie však, čo by sa mohlo stať, by bolo, keby sme aj my ľudia v Cirkvi a ohlasovatelia evanjelia nakoniec stratili zo zreteľa tajomstvo, ktoré je súčasťou Cirkvi a rezignovali by sme. Hrali by sme vždy takpovediac mimo domáceho ihriska, vždy u hostí a ešte aj výlučne v obrane.

„Tento poklad máme v hlinených nádobách,“ napísal apoštol, keď hovoril o služobníkoch evanjelia (2 Kor 4, 7). A to je veľká pravda, no bolo by veľmi hlúpe tráviť všetok čas diskutovaním o „hlinenej nádobe“, a zabúdať na „poklad“, ktorý je vo vnútri. Apoštol nám pomáha pochopiť dokonca aj tú pozitívnu stránku v celej tejto situácii. Hovorí, že toto sa deje „aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my“ (2 Kor 4, 7).

V Cirkvi je to podobné ako s oknami katedrály. (Zažil som to pri návšteve katedrály v Chartres). Keď sa človek pozrie na okná zvonku, z ulice, vidí len kúsky tmavého skla, ktoré držia pokope pásiky rovnako tmavého kovu. Ale ak vojdeme dovnútra a pozrieme sa na tie isté okná oproti svetlu, ukáže sa pred našimi očami nádhera farieb, príbehov a významov! Tu sme sa rozhodli pozrieť sa na Cirkev zvnútra, v tom najsilnejšom zmysle slova, vo svetle tajomstva, ktorého je nositeľkou.

V pôstnom období sme si vzali na pomoc dogmu z Chalcedónskeho snemu, dogmu o Kristovi, pravom človekovi, pravom Bohu v jednej osobe. Teraz si pomôžeme jedným z najtypickejších liturgických textov Adventu, a to z listu Galaťanom 4, 4 – 7. Píše sa v ňom:

„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá „Abba, Otče!“ A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič.“

V tomto krátkom texte sa nachádza syntéza celého kresťanského tajomstva. Ju tu prítomná Trojica: Boh Otec, jeho Syn a Duch Svätý, je tu vtelenie: „Boh poslal svojho Syna“. A to všetko nie je nič abstraktné či mimo času, ale zasadené do histórie spásy: teda „keď prišla plnosť času“. Nechýba ani diskrétna, no podstatná prítomnosť Márie v slovách: „narodeného zo ženy“. A napokon je tu ovocie toho všetkého: mužovia a ženy, ktorí sa stali Božími synmi a chrámom Svätého Ducha.

Synovia Boží!

V tomto prvom rozjímaní sa zamyslíme nad prvou časťou textu: „Boh poslal svojho Syna, aby sme dostali adoptívne synovstvo.“ Božie Otcovstvo je v samom srdci Ježišovho ohlasovania. Dokonca aj v Starom zákone je Boh vnímaný ako otec. Novinkou je, že Boha teraz nevidíme ani tak ako „otca svojho ľudu Izraela“ v kolektívnom zmysle, ale skôr ako otca každej ľudskej bytosti, či už spravodlivej alebo hriešnej: a to v individuálnom i osobnom zmysle. Stará sa o každého človeka, ako by bol jediný; [pozná jeho potreby, myšlienky a dokonca aj vlasy na hlave má spočítané.]

Chybou liberálnej teológie v pomedzí 19. a 20. storočia (a to najmä u jej najslávnejšieho predstaviteľa Adolfa von Harnacka) bolo urobiť z tohto otcovstva podstatu evanjelia (a potiaľ je to v poriadku), no na úkor božstva Krista a paschálneho tajomstva. Teda Evanjelium sa zredukovalo iba na morálne posolstvo. Ďalšou chybou (ktorá mala počiatok v heréze Marciona z 1. storočia, a ktorá nebola nikdy úplne prekonaná v kresťanskom svedomí) je vidieť v Bohu Starého zákona spravodlivého, svätého, mocného a búrlivého Boha a v Bohu Ježiša Krista Boha nežného, priaznivého a milosrdného otca.

Nie, v tomto nespočíva novosť Krista. Skôr spočíva v tom, že Boh, ktorý je ten istý Boh ako v Starom zákone, teda trikrát svätý, spravodlivý a všemohúci, je nám teraz daný ako otec! Toto je obraz Boha, ktorý Ježiš vykreslil na začiatku modlitby Otče náš [a ktorý v sebe obsahuje všetko]: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ „Ktorý si na nebesiach“, to znamená, ktorý si vysoko, transcendentný, ktorý si taký vzdialený od nás ako nebo od zeme, že je svätý, všemohúci; avšak „Otec náš“, dokonca v origináli „Abba!“, otecko, môj ocko.

Je to obraz Boha, ktorý zachytila Cirkev aj na začiatku vyznania viery. „Verím v Boha, Otca všemohúceho“: všemohúci, a zároveň otec; otec, ale všemohúci.

V Ježišovom učení začíname vnímať skutočnú novinku, ktorá všetko zmení. Boh nie je len otcom v metaforickom a morálnom zmysle, v tom, že stvoril svoj ľud a stará sa oň. Je to tiež – a predovšetkým – skutočný a prirodzený otec skutočného a prirodzeného syna, ktorého zrodil „pred úsvitom“, to znamená pred začiatkom vekov, a práve vďaka tomuto jedinečnému Synovi sa ľudia budú môcť stať, aj oni,

Božími deťmi a to nielen metaforicky ale aj reálne. Túto novinku možno vidieť práve v pomenovaní Abba, ktorým Ježiš zvyčajne oslovuje Otca, čo naznačuje jeho jedinečný, intímny a veľmi osobný vzťah. Táto novosť je prítomná aj v Ježišových slovách: „Nik nepozná Otca, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ (Mt 11, 27)

Treba však poznamenať, že v Ježišovom ohlasovaní počas jeho verejného účinkovania na zemi, sa ešte neobjavuje všetka novosť Božieho otcovstva voči ľuďom. Slovo „Otec“ má skôr morálny význam; to znamená, že slúži na priblíženie Božieho spôsobu konania voči ľudstvu a tiež definuje pocit, ktorý majú mať ľudia voči Bohu. Vzťah je existenčný, zatiaľ nie ontologický a podstatný. Je to nejaká medzera v evanjeliu? Nie! K tomu bolo potrebné paschálne tajomstvo jeho smrti a vzkriesenia.

Pavol premýšľa o tejto post-paschálnej fáze viery. Vďaka Kristovmu vykúpeniu, ktoré sa na nás uplatňuje pri krste, už nie sme Božími deťmi len v mravnom zmysle, ale aj v skutočnom, ontologickom zmysle. Stali sme sa „synmi v Synovi“; Kristus sa stal „prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29).

Apoštol pritom používa pojem adopcie. V liste Efezanom hovorí: „on nás predurčil, aby sme sa stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 5). Je to len analógia a preto, ako každá analógia, je nedostatočná na vyjadrenie úplnosti tajomstva. Samotná ľudská adopcia je právnou skutočnosťou. Adoptované dieťa preberá priezvisko, štátne občianstvo, bydlisko adoptívnych rodičov, ale nemá podiel na ich krvi, nemá ich DNA.

Pre nás to tak nie je. Boh nám odovzdáva nielen meno detí, ale aj svoj intímny život, svojho Ducha, ktorý je takpovediac jeho DNA.

V tomto je Ján odvážnejší ako Pavol. Nehovorí o adopcii, ale o skutočnom zrodení, narodení sa z Boha. Tí, ktorí uverili v Krista, „sa narodili z Boha“ (Jn 1, 13); v krste sa uskutočňuje narodenie „z Ducha“, človek „sa znova narodí“ zhora (porov. Jn 3, 5 – 6).

Od viery k úžasu

Teda, ctihodní otcovia, bratia a sestry, dosiaľ sme hovorili o pravdách našej viery. Nechcel by som sa však sústrediť iba na ne. Toto sú veci, ktoré si môžeme prečítať v každej príručke biblickej teológie, v Katechizme katolíckej cirkvi a v knihách spirituality… Takže, v čom spočíva odlišnosť tejto našej úvahy? Kvôli čomu, dúfam to nebude stratený čas, táto polhodina.

Aby sme objavili túto odlišnosť, začnem myšlienkou Svätého Otca Pápeža Františka, ktorú vyslovil v katechéze k listu Galaťanom, počas generálnej audiencie 8. septembra tohto roku. Potom, ako citoval ten istý text o adoptívnom synovstve dodal: „My kresťania to často berieme ako samozrejmosť, že sme Božie deti. Avšak bolo by vhodné stále pamätať s vďačnosťou na okamih, v ktorom sme sa stali Božími deťmi, na okamih nášho krstu, aby sme si viac uvedomovali tento veľký dar, ktorý sme dostali.“

Práve v tom spočíva naše smrteľné nebezpečenstvo (aspoň ja to tak cítim pre mňa, neviem ako vy): považovať za samozrejmosť to, čo je najvznešenejšie v našej viere, vrátane toho, že sme nič menej ako Božími deťmi, deťmi stvoriteľa vesmíru, všemohúceho, darcu života. Svätý Ján Pavol II. vo svojom liste o Eucharistii, napísanom krátko pred jeho smrťou, hovoril o „eucharistickom úžase“, ktorý by kresťania mali znovu objaviť[1]. To isté treba povedať o Božskom synovstve: prejsť od viery k úžasu. Dovolím si povedať: od viery k neviere! K celkom osobitej neviere: a síce keď veríme v niečo, čo je také nesmierne, až „neuveriteľné“ a čo nevieme ani nijako obsiahnuť.

Byť Božími deťmi znamená do dôsledkov niečo, čo sa človek sotva odváži sformulovať, natoľko je to závratné. Vďaka tomu je ontologický, podstatný rozdiel medzi Bohom a človekom menší ako ontologický rozdiel medzi človekom a zvyškom stvorenia! Zopakujem to… Áno, pretože milosťou sa stávame „účastnými na božskej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4).

Príklad poslúži lepšie ako mnohé úvahy, aby sme pochopili, čo znamená nebrať ako samozrejmosť tú skutočnosť, že sme Božími deťmi. Svätá Margita Kortonská – je príbeh je známy, mal mimomanželské dieťa, však – po svojom obrátení zažila obdobie strašnej duchovnej pustoty. Zdalo sa jej, akoby sa Boh na ňu hneval a dopustil, aby si postupne spomínala na všetky spáchané hriechy až do najmenších detailov, čo v nej podnecovalo túžbu stratiť sa zo zemského povrchu. Jedného dňa, po svätom prijímaní, v nej zrazu zaznel hlas: „Dcéra moja!“ Tá, ktorá odolala pohľadu na všetky svoje chyby, neodolala sladkosti tohto hlasu, upadla do extázy a počas nej ju prítomní svedkovia počuli, ako v úžase opakuje slová (a jej spovedník o tom hovorí):

„On mi povedal, že som jeho dcéra. Ó, nekonečná sladkosť môjho Boha! Ó, tak dlho očakávané slovo, o ktoré som tak neodbytne žiadala! Slovo, ktorého sladkosť prekonáva všetku sladkosť! Oceán radosti! Dcéra moja! Môj Boh to povedal! Moja dcéra [2]!“

Dlho predtým, ako svätá Margita zažila takýto „zásah bleskom“, apoštol Ján vo svojom liste napísal: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi. A nimi aj sme.“ (1 Jn 3, 1) Akoby chcel dodať: je to tak!

Rozviazať svoj krst

Prečo je také dôležité, ctihodní otcovia, bratia a sestry, prejsť od viery k úžasu, od obsahu viery, od toho, v čo veríme (fides quae) k viere, ktorou veríme (fides qua)? Nestačí iba veriť? Nie, a to z veľmi jednoduchého dôvodu: pretože toto – a len toto – skutočne mení život!

Skúsme teda zistiť, ako môžme dospieť k tejto novej úrovni viery. Ako sme už počuli, Svätý Otec nás pozval, aby sme sa vrátili k nášmu krstu. Aby sme pochopili, ako môžeme sviatosť prijatú pred toľkými rokmi, často na začiatku života, náhle znova prežívať a čerpať z nej duchovnú energiu, je potrebné mať na pamäti niektoré prvky sakramentálnej teológie.

Katolícka teológia pozná myšlienku platnej a dovolenej sviatosti, ale „zviazanej“ (ligatus). Krst je často práve zviazaná sviatosť. O sviatosti sa hovorí, že je „zviazaná“, ak jej ovocie zostane zviazané, nevyužité, pre nedostatok určitých podmienok, čo bráni jej účinnosti. Extrémnym príkladom je sviatosť manželstva alebo sviatosť posvätného stavu prijatá v stave smrteľného hriechu. Za takej okolnosti tieto sviatosti nemôžu ľuďom udeliť žiadnu milosť. Avšak, po odstránení prekážky hriechu dobrou spoveďou, sa hovorí, že sviatosť ožije (reviviscit) vďaka vernosti a neodvolateľnosti Božieho daru, bez potreby opakovať sviatostný obrad [3].

Manželstvo alebo sviatosť posvätného stavu je, ako som povedal, extrémny prípad, ale sú aj iné prípady, kedy sviatosť, aj keď nie je úplne „zviazaná“, nie je ani úplne rozviazaná, čiže nemôže slobodne prinášať svoje účinky. V prípade krstu… Čo spôsobuje, že ovocie sviatosti zostane zviazané, zablokované? Sviatosti nie sú magické obrady, ktoré pôsobia mechanicky, bez vedomia človeka. Ich účinnosť je výsledkom synergie alebo spolupráce medzi božskou všemohúcnosťou a ľudskou slobodou.

Božia časť alebo milosť krstu je rôznorodá a veľmi bohatá: Božie synovstvo, odpustenie hriechov, prebývanie Ducha Svätého, teologálne čnosti viery, nádeje a lásky vliate ako zárodok. Príspevok človeka spočíva v jednej skutočnosti: vo viere! „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16, 16).

Pri krste, ktorý prijímajú deti (ale aj pri krste dospelých, ak chýba dobrá príprava) nie je tento súlad. Neznamená to, že by sme mali upustiť od vysluhovania krstu detí. Cirkev ho vždy správne praktizovala a obhajovala, keď v krste videla Boží dar, ktorý dokonca prichádza skôr ako sa človek preň môže rozhodnúť. Ide skôr o to, aby sme si uvedomili, čo tento postup znamená v novej historickej situácii, v ktorej žijeme.

Kedysi, keď bolo celé prostredie kresťanské a naplnené vierou, mohla táto viera rozkvitať, hoci postupne. Slobodný a osobný postoj viery bol „nahradený cirkvou“ a vyjadrený, akoby sprostredkovane, cez rodičov a krstných rodičov. Teraz to tak nie je. Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, mu nepomáha v rozkvete viery; častokrát tomu nenapomáha rodina, o to menej škola, nieto ešte spoločnosť či kultúra.

Preto som o krste hovoril ako o „zviazanej” sviatosti. Je to ako veľmi vzácny balík – dar, pekne zabalený, ktorý sme dostali, ktorý však ostal neotvorený, ako niektoré vianočné darčeky, ktoré možno zostanú nepovšimnuté a neotvorené. Ten, kto ho má, má všetko potrebné na to, aby mohol vykonať, čo je potrebné pre kresťanský život a aby sa tešil aj z dobrých plodov, hoci len čiastočných, ale nevlastní plnosť tejto reality. V jazyku svätého Augustína, má sviatosť (sacramentum), ale nemá – aspoň nie v plnej miere – celú realitu sviatosti (la res sacramenti).

Ak sme tu, aby sme o tom meditovali, znamená to, že sme uverili, že u nás bola k sviatosti pridaná viera. Takže, čo nám stále chýba? Chýba nám viera – úžas, tie rozšírené oči a to hlboké Och! Chýba nám to žasnutie nad rozbaleným darčekom, čo je to najkrajšie zadosťučinenie pre toho, kto nám ho daroval.

V biblickom jazyku poznať neznamená mať predstavu o niečom, čo však zostáva mimo mňa a teda je odo mňa oddelené; znamená to vstúpiť do vzťahu, zažiť to. Evanjelista Ján hovorí: „uverili sme, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16) a na inom mieste: „My sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 69). Prečo hovorí: „spoznali sme a uverili“? Čo pridáva slovo „spoznať“ k slovu „uveriť“? Pridáva tú vnútornú istotu, pre ktorú sa pravda vnucuje duchu a človek tak nevyhnutne v sebe zvolá: „Áno, je to pravda, niet pochýb, je to tak!“ Pravda, v ktorú veríme sa stáva žitou realitou. Svätý

Tomáš Akvinský povedal vetu, ktorej praktické dôsledky nemožno nikdy úplne pochopiť: „Fides non terminatur ad enuntiabile sed ad rem“ „Viera nie je zavŕšená ohlasovaním, ale realitou.“ [4]

Úloha Božieho slova

Ako môžeme urobiť tento kvalitatívny skok od viery k úžasu, že sme Božie deti? Prvá odpoveď znie: Božie Slovo! (Rovnako podstatný je aj druhý prostriedok – Duch Svätý – ale budeme o tom hovoriť v ďalšom rozjímaní.) Svätý Gregor Veľký prirovnáva Božie slovo ku škrtaciemu kamienku, čiže ku kameňu, ktorý bol kedysi používaný na výrobu iskier a zapálenie ohňa. Hovorieval, že s Božím slovom, je treba urobiť to, čo so škrtacím kamienkom: opakovane oň narážať, kým sa nevytvorí iskra. [5]

V čase modlitby alebo adorácie snažme sa opakovať, bez únavy a so živou túžbou, aj keď na začiatku necítime nič: „Syn Boží! Som syn, som dcéra Božia. Boh je môj otec!“ Alebo jednoducho povedzme: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, a zastavíme sa pritom. Viac ako inokedy je tu potrebné pamätať na Ježišove slová: „Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7, 7) Skôr či neskôr, keď to budete najmenej očakávať, sa to stane: realita slov, aj keď len na chvíľu, vo vás vybuchne a bude to stačiť do konca vášho života. Ale aj keby sa nič výnimočné nestalo, vedzte, že ste dostali to podstatné, ostatné vám bude dané v nebi. Veď je to naozaj tak, že „sme Božími deťmi už teraz, ale to, čím budeme, nám ešte nebolo odhalené. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1 Jn 3, 2)

Všetci bratia!

Bezprostredným dôsledkom toho všetkého je, že si človek uvedomuje svoju dôstojnosť. „Kresťan, poznaj svoju veľkosť.“ [6] Takto nás bude napomínať svätý Lev Veľký vo Vianočnú noc. Ktorá dôstojnosť môže byť vyššia, ako práve táto: byť Božím dieťaťom? Hovorí sa, že dcéra istého francúzskeho kráľa, neustále karhala svoju slúžku a jedného dňa jej nakričala do tváre: „Či nevieš, že som dcéra tvojho kráľa?“ Nato jej slúžka odpovedala: „A ty nevieš, že ja som dcéra tvojho Boha?“

Ďalším dôsledkom – ešte dôležitejším – je, že si uvedomujeme dôstojnosť iných, ktorí sú tiež Božími synmi a dcérami. Pre nás kresťanov má ľudské bratstvo svoj istý dôvod, pretože Boh je otcom všetkých, a preto sme všetci Božími synmi a dcérami, a teda bratmi a sestrami navzájom. Svätý Cyprián povedal: „Ten, kto považuje Boha za otca nemôže nemať Cirkev za matku.“ [7] My však musíme dodať: „Ten, kto považuje Boha za otca, nemôže nevidieť v blížnom svojho brata.“

Skúsme teda už viac nerobiť jednu vec, aspoň sa o to snažme. Nepovedzme Bohu Otcovi, ani len v tichosti: „Vyber si, mňa alebo môjho protivníka; ukáž, na ktorej strane si!“ Túto krutú alternatívu voľby medzi dvoma deťmi nemožno otcovi nanútiť len preto, že sú navzájom v spore. Preto nepokúšajme Boha prosiac ho, aby sa priklonil na našu stranu, v neprospech brata.

Keď sme s niekým v konflikte, ešte skôr, ako to prediskutujeme a budeme presadzovať svoj pohľad (ktorý môže byť aj správny a niekedy aj náležitý), povedzme Bohu: „Otče, zachráň môjho brata, zachráň nás oboch; nechcem, aby som ja mal pravdu a on sa mýlil. Chcem, aby aj on bol v pravde, alebo aspoň v dobrom úmysle”. Toto vzájomné milosrdenstvo je nevyhnutné pre život Ducha a život v spoločenstve vo všetkých jeho podobách. Je to nevyhnutné pre rodinu a pre každú ľudskú a náboženskú komunitu, vrátane Rímskej kúrie. Svätý Augustín hovorí, sme hlinené nádoby: ubližujeme si, už keď do seba hoci len zľahka narazíme [8].

Na záver… Pripomenuli sme si predtým slová svätej Margity Kortonskej, ktorá keď počula vnútorné Božie volanie „dcéra moja“ zvolala: „Ja som jeho dcéra, on mi to povedal… Oceán radosti! Dcéra moja! Môj Boh to povedal!“ Kiež by sme mohli raz precítiť niečo podobné. Počúvajme Boží hlas, možno nie hlas, ktorý zaznieva v mysli (myseľ môže byť aj oklamaná!). Ale zachyťme ten istý hlas napísaný, čierne na bielom, na stránke Biblie, o ktorej sme na začiatku rozjímali: „A tak už nie si otrok, ale syn. A keď syn, tak aj dedič.“

Duch Svätý je pripravený pomôcť nám v tomto úsilí. Ak Boh dá, nabudúce si o tom povieme.

[1] Ján Pavol II., Ecclesia de Eucharistia, 6.
[2] Giunta Bevegnati, Vita e miracoli della Beata Margherita da Cortona, II, 6, Vicenza 1978, s. 19 f.
[3] CF A. Michel, Reviviscence des sacresments, in DTC, XIII, 2, Paris 1937, coll. 2618-2628.
[4] Summa theologiae, II-II, 1, 2, ad 2.
[5] Gregor Veľký, Homílie na Ezechiela, I, 2, 1.
[6] Lev Veľký, Príhovor na Vianoce, I, 3.
[7] Cyprián, De unitate Ecclesiae, 6.
[8] Augustín, Príhovory, 69 (PL 38, 440) (lutea vasa sibi invicem angustias fugeotes).

Preložil: Cyril Jančišin

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.