Ako v ktorejkoľvek rodine, aj Janka prichádzala od detstva do kontaktu s alkoholom. Pri rôznych rodinných príležitostiach, napríklad keď sa pokosilo, u starkej sa vždy vytiahlo domáce vínko a každý trochu dostal. Ale ako dieťa nemala k tomu vzťah. Po skončení školy bola úplný abstinent a venovala sa športu a turistike. Prvé „naozajstné“ stretnutie s alkoholom zažila na chate po prechode Veľkou Fatrou, kde boli tri dievčatá a dvadsaťštyri chlapcov. Ako sama hovorí: „…tam nás chlapi učili piť borovičku. Ešte som aj dostala diplom za pitie „na ex“, na čo teda už dnes nie som hrdá, ale vtedy som bola…“ Janka však aj napriek tejto skúsenosti odolávala, aj keď ju kamarátky volali „sadnúť si“ a niečo si dať. Bola športovkyňa a nepila. Ale časom ju partia zlomila a postupne sa to začalo rozbiehať. Doma vyrábala ovocné víno a ponúkala ním návštevy, lenže postupne si dávala aj keď bola sama. „Tak ako má niekto chuť na čokoládu, tak ja som mala na to víno. Tak som si naliala, pozerala televíziu, popíjala, čítala knihu, popíjala…a naraz, ani človek nevedel ako, už mi to chýbalo. Čítam, voľačo mi chýba – a veď ja tu nemám pohár vína, no tak idem a nalejem si.“

Rozbiehalo sa to úplne nevinne. Neuvedomovala si, čo sa deje. Pilo sa všade – na túrach, v partiách, na schôdzach turistického klubu… Nevidela nič zlé v tom, že si dáva, proste jej to chutilo. Až jedného dňa ráno pred odchodom do práce zistila, že má chuť na pohár vína. Zodpovednosť v nej však ešte zapracovala – prvý raz, druhý raz…a potom už to bolo také silné, že chuť prevážila rozum a víno si dala. „A už som sa v tom viezla. Prvé ranné triašky, nedalo sa ísť do práce bez toho, aby som si nedala vína. Telo si pýtalo a ja som mu statočne dodávala.“

Problémy v práci nenechali na seba dlho čakať. Zo začiatku ešte Janka dokázala spraviť svoju robotu, neprichádzala do práce celkom opitá, ale alkohol z nej bolo cítiť. Dokonca si začala nosiť víno so sebou, mala ho v ruksaku v šatni a chodila si upiť. Nikto to nevedel. Kolegyne sa však začali sťažovať a tak prišiel prvý pohovor u vrchnej. „Ja teda sväto-sväte sľúbila, že budem chodiť do roboty triezva, nepovedala som ani slovo, že by som sa alkoholu vzdala, ale že budem chodiť do roboty triezva.“ Lenže to nešlo. Kládla si otázku, ako vydrží celý deň pred nočnou nepiť?

Závislosť bola už naplno rozbehnutá. Tak jej zakázali slúžiť nočné. Do denných si však stále nosila víno. Problémy v práci sa prehlbovali, hrozila výpoveď. Namiesto hľadania  riešenia si však Janka radšej vypila. O liečení neuvažovala. Stalo sa však, že na nejakej akcii si vypila extrémne. V noci sa zobudila na to, že nemôže dýchať. Bol to atypický „absťák“. Vyplašila sa. Volala svojej priateľke, že asi ide zomrieť. Tá rýchlo zalarmovala záchranku a skúsený lekár, ktorý prišiel, hneď vedel, čo je vo veci.

Po tejto udalosti Janka absolvovala prvé liečenie. Nie však z presvedčenia, že chce prestať piť, ale zo strachu, aby sa jej nezopakovala udalosť s dýchaním, aby sa naučila piť tak, aby sa jej to už nestalo. Počas liečenia uvažovala o tom, že by možno bez alkoholu mohla byť, ale nevedela si predstaviť, že do konca života by si už nikdy nesmela dať. Navonok sa aj tvárila, že už piť nebude, všetkých o tom presviedčala, ale myslela si niečo iné – že bude piť tak, aby o tom nikto nevedel. Lenže to sa nedalo. Vydržala dva týždne, aby všetkým dokázala, že ona teda piť nebude, a potom sa ocitla tam, kde bola predtým.

Znovu sa to rozbehlo. Janka nemala žiadne presvedčenie o tom, že by chcela abstinovať. Naďalej si nosila víno do práce. Nasledovali ďalšie preliečenia, dokonca jedno komplexné trojmesačné v Hronovciach. Ale ani potom neprestal piť. Vydržala dva dni v práci triezva a potom sa opila tak, že nešla ani do roboty, dva dni nedvíhala telefón, ležala doma.  Keď sa k nej dostali, putovala naspäť do Hronoviec. V práci dostala posledné ultimátum. Po preliečení vydržala dva týždne nepiť a potom sa opila. Následne nato ju prepustili z práce.

Ani vtedy však neuvažovala o tom, že by mala abstinovať. Počas troch nasledujúcich rokov sa u nej striedali stavy beznádeje, opitosti, totálneho dna. Vždy si našla nejakú prácu, z ktorej ju napokon prepustili kvôli alkoholu. Pomedzi to absolvovala opäť preliečenia – krátkodobé prerušenia ťahu, keď ju našli doma v totálne hroznom stave.

Janke sa pridružili zdravotné problémy a musela absolvovať interné vyšetrenie. Doktor, ktorého tam stretla, vedel o jej probléme s alkoholom a ponúkol jej pomoc, akú dovtedy nedostala od nikoho. Duchovno. Rozprával jej o Ježišovi a o tom, že on jej môže pomôcť. Nechápala to, ale zažívala už také stavy, že si vravela – nechcem takto skončiť, nemôžem takto skončiť. Niekto musí prísť, niečo sa musí stať. Niečo je, len na to musíš prísť. Lekár – internista – Janke zvestoval Ježiša ako živého Boha. Nie násilne, nie diktátorsky, ale úplne jemne. Len aby to skúsila. Viedol ju smerom, aby začala veriť, že Ježiš je ten, ktorý ju môže zachrániť. A postupne tomu začala veriť. Nebolo to však zo dňa na deň. Aj napriek tomu ešte „padla“.

Začala chodiť do spoločenstva, kde videla, že život s Ježišom je normálny, bežný život. Len s tým rozdielom, že ľudia z tohto spoločenstva žili pre Ježiša, s Ježišom a nežili pre alkohol. A vtedy po tom zatúžila aj ona. „Bolo to ako blesk z jasného neba, že ako som to ja doteraz žila? Ako som ja mohla žiť len tak prázdno, nič vnútri?“ Od tej chvíle robila všetko pre to, aby spoznala Boha, osobu Ježiša. Aby vedela, kto to je, ako jej môže pomôcť a ako s ním má budovať vzťah. „V prvom rade ma zachránil. Pretože z toho dna som sa dostala von a začala som žiť, zaujímať sa o veci okolo seba, ale už to malo úplne iný rozmer – že to už nie je o mne, ale je to o tom, že žijem s Ježišom.“ Na tejto ceste sa však Janka ešte opila a nevedela to uniesť, prečo sa jej to znovu stalo? Opäť ju povzbudil lekár, ktorý jej vysvetlil, že keď žije s Ježišom, neznamená to automaticky, že už sa jej to viac nestane. Určite nechcel, aby padla, ale ešte nebola pripravená na život a bolo treba niečo dobudovať. „A takto postupne, kocka po kocke, som si ja budovala aj vzťah s Ježišom aj celú moju abstinenciu.“ Trvalo to viac ako desať rokov, kým Janka našla definitívne cestu von z alkoholizmu.

V októbri 2007 absolvovala posledné prerušenie ťahu a odvtedy nemala viac kontakt s alkoholom, ani sa neopila, ani nebola viac na liečení. „Boh ma uzdravil nielen telesne, ale aj duševne. To bol čistý zázrak. Stalo sa to v dobe, keď mi už nikto neveril, nikto to odo mňa nechcel, dokonca ani ja som to nechcela, a vtedy to prišlo, že vlastne vstúpil Ježiš a povedal – ja to chcem a chcem to pre teba. Vtedy som spoznala Ježiša naplno a povedala som si – my dvaja to dokážeme.“

Janka zmenila partiu, spôsob života, opäť si našla prácu. A paradoxne – ďakuje Bohu za svoju závislosť. „…lebo na základe toho som ho mohla spoznať. Keby sa mi toto nebolo stalo, ja dodnes Boha nepoznám. Cez moju závislosť mi Boh ukázal, že môžem byť závislá na ňom. Ale to je iná závislosť, úžasná. Ja som celý život vykrikovala, že chcem byť slobodná, robiť si, čo chcem. Ale o tom nie je sloboda. Sloboda je o tom, že aj keď ťa niekam zatvoria, tak si tu, vo vnútri slobodná…dnes môžem budovať na tom, čo som prežila. Naučila som sa pokore, viere, žiť vieru. Budovať to každý deň na tomto základe – že je to moja vlastná skúsenosť. Nikto ma to nenaučil, nikto mi to nenahovoril, ja som to sama zažila. Je to možné a dá sa to. Ježiš je ten, ktorý je so mnou, pomáha mi a bude pomáhať. To nie je niekto, kto mi zajtra povie, že dovidenia, ja už s tebou končím, lebo ty si už na tom dobre. Je to niekto, kto je s tebou, bude s tebou a chce byť s tebou.“

Tento článok vznikol vďaka Jankinej úprimnosti a pokore. V pravde hovorí o svojej závislosti preto, aby pomohla iným, ktorý bojujú s týmto problémom. Janka, ďakujem!

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno