Medzi pozorovateľmi Ruska a odborníkmi na medzinárodné vzťahy sa rozrastá priemysel zameraný na politický pád ruského prezidenta Vladimira Putina. Je to pochopiteľné želanie, ktoré však zatiaľ vychádza skôr z optimizmu ohľadom karmickej spravodlivosti než z reality. Prakticky každý neúspech Kremľa sa formuluje ako “začiatok konca Putina” a jeho režimu. Nedávny dezorganizovaný ústup a “preskupenie” ruských ozbrojených síl tvárou v tvár dramatickej ukrajinskej ofenzíve rozpútali ďalšiu vlnu predčasných špekulácií o Putinovej blížiacej sa skaze, nevyvážených žiadnym zohľadnením zdrojov jeho politickej odolnosti a stability, ktoré ho udržiavali pri moci počas jednej politickej krízy za druhou.

Žáner konca Putina nie je ničím novým a zahŕňa (v konečnom dôsledku nepravdivé) prognózy najrôznejších rešpektovaných novinárov, akademikov, ruských opozičných politikov a dokonca aj západných lídrov. Predpovede o Putinovom blížiacom sa konci sa objavovali takmer počas celého obdobia jeho vlády.

Po nástupe Borisa Jeľcina na prezidentský post v roku 2000 Putinovu popularitu podporil dramatický rast ruskej ekonomiky – v priemere 7 % ročne počas takmer desiatich rokov – ale tragicky zbabrané reakcie vlády na obliehanie moskovského divadla v roku 2002 aj na útok na školu v Beslane v roku 2004 viedli k predčasným politickým chválospevom na Putina.

Všetko sa zmenilo v roku 2008, keď Putinova invázia do Gruzínska, globálna finančná kríza a prepad svetových cien ropy zlikvidovali ruské akcie v hodnote 1 bilióna dolárov a viedli k 8-percentnému poklesu HDP. Ďalšie politické nekrológy ohlasovali “koniec Putinovej éry”: Teraz, keď je dynamická ruská ekonomika, na ktorej bola založená Putinova legitimita, mŕtva a pochovaná, určite bude nasledovať jeho politická kariéra. Vďaka rozumnej hospodárskej politike však Kremeľ odolal búrke.

Znovuzvolenie Putina a jeho strany Jednotné Rusko, ktoré sa ešte stále spamätávalo z veľkej recesie v rokoch 2011-12, bolo otrasené protikorupčnými protestmi v Moskve a v celom Rusku. Odborníci, opoziční politici a zahraniční lídri to opäť svorne označili za “začiatok Putinovho konca”. Pomocou kombinácie mrkvy a palice – opatrení na transparentnosť volieb a selektívnej represie – sa rozruch utíšil a Putin vydržal.

V reakcii na ukrajinskú revolúciu Euromajdan v rokoch 2013 – 2014 rétorika opäť zosilnela, keďže následná Putinova anexia Krymu a zástupná vojna v Donbase by určite znamenali “koniec Vladimíra Putina”. Alebo by sa mu stali osudnými západné hospodárske sankcie a rozpadajúca sa ruská ekonomika. Ale naopak, zdá sa, že Putinov nacionalistický obrat smerom k legitimite prostredníctvom identity, a nie ekonomickej výkonnosti, ešte viac upevnil jeho vládu.

Keď tento rozruch utíchol, bola to rastúca výzva protikorupčného križiaka Alexeja Navaľného, ktorá vyvolala prognózy o Putinovom konci v roku 2017. Do roku 2018 by dôchodková reforma znamenala “začiatok [konca] Putinovho režimu”. V roku 2019 to bolo zvolenie ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktoré “môže byť Vladimírovým pádom”. V roku 2020 bola na palube nespokojná ruská mládež aj zlé zvládnutie pandémie COVID-19 Kremľom, ktoré “zvrhnú Vladimíra Putina”.

Putinova eskalácia agresívnej vojny na Ukrajine vo februári tohto roku vyvolala absolútnu vlnu prognóz o Putinovom konci, najmä keď americký prezident Joe Biden vo svojom marcovom prejave vo Varšave, ktorý mal povzbudiť európsku jednotu, povedal: “Preboha, tento človek nemôže zostať pri moci.” Možno to bol prešľap, keď to nahlas vyslovil, ale západní lídri, experti a ruskí disidenti sa zväčša zhodli: invázia bude Putinovou záhubou. Alebo to možno budú vojnové zločiny a zverstvá v Buči, ktoré by Putina zložili.

K tomu pridajte príznačný príval tvrdení, že Putin je chorý alebo zomiera – nie na základe skutočných informácií, ale na základe diagnózy na diaľku. Išlo o vrcholnú formu karmickej nádeje: želanie, aby samotný vesmír potrestal ruského vodcu za jeho hriechy.

Preto vôbec neprekvapuje, že s pribúdajúcimi správami o náhodnom ústupe ruských vojsk z charkovského frontu sa objavujú ďalšie a ďalšie diely literatúry o konci Putina. Medzi nimi vyniká nedávny článok uznávanej novinárky a historičky Anne Applebaumovej v časopise Atlantic: “Je čas pripraviť sa na ukrajinské víťazstvo”.

Článok sa síce začína vyrovnanou a presvedčivou úvahou o rozsahu ukrajinského postupu a prekvapujúcom nedostatku bojovnosti ustupujúcich Rusov, ale potom sa dostáva do žánru “koniec Putina”, keď predpokladá, že nevýrazný výkon Ruska na bojisku nejakým spôsobom zvrhne Putina. Problém je tu rovnaký ako pri každom článku v tejto literatúre: Neexistencia kauzálnych mechanizmov – kto, prečo a ako – sa ignoruje v prospech mávnutia rukou a pasívneho hlasu. Ukrajinské víťazstvo je určite možné. Ale to samo o sebe nebude znamenať Putinov koniec. Koniec koncov, veľa diktátorov, od Saddáma Husajna po iránsko-irackom konflikte a prvej vojne v Perzskom zálive až po Vladimíra Lenina po zbabranej ruskej invázii do nového nezávislého Poľska, prežilo prehraté vojny, ktoré začali.

Applebaumová tvrdí, že Putin stavil na takzvanú špeciálnu vojenskú operáciu ako na základ svojej vládnucej legitimity. “A keď si ruské elity konečne uvedomia, že Putinov imperiálny projekt nebol len neúspechom pre Putina osobne, ale aj morálnou, politickou a ekonomickou katastrofou pre celú krajinu, vrátane ich samotných, potom sa jeho nárok na to, že je legitímnym vládcom Ruska, rozplynie. … Musíme očakávať, že ukrajinské víťazstvo, a určite víťazstvo v ukrajinskom chápaní tohto pojmu, prinesie aj koniec Putinovho režimu.”

A dodáva: “V súčasnosti je to pre nás veľmi dôležité: “Aby bolo jasné: toto nie je predpoveď, je to varovanie.”

Je to vec, ktorá skutočne, definitívne odsúdi Putina? To ukáže len čas. Ale 20 rokov, počas ktorých Putin prežíva svoj údajný koniec, by nás malo prinútiť zamyslieť sa. Prežil hospodársku depresiu, medzinárodnú izoláciu, zlé riadenie smrteľnej pandémie, spackané reakcie na teroristické útoky a fiasko spravodajských služieb, ktoré priviedli Rusko do zbabranej vojny – a stále je tu.

Základom väčšiny argumentov o konci Putina je známy hmlistý pojem “legitimita”. Ako píše Applebaumová: “Je nepredstaviteľné, že by [Putin] mohol naďalej vládnuť, ak sa ústredný bod jeho nároku na legitimitu – sľub, že dá Sovietsky zväz opäť dokopy – ukazuje nielen ako nemožný, ale aj smiešny.”

Počas prvého desaťročia putinizmu to boli hviezdne hospodárske výsledky Ruska, ktoré Putinovi dodávali ľudovú legitimitu. Keď však rast ustúpil stagnácii v dôsledku globálnej hospodárskej krízy a následných západných sankcií, bolo nám povedané, že jeho pozícia je slabá z dôvodu nedostatku legitimity. Putin sa teda zameral na nacionalizmus a legitimitu prostredníctvom identity – udržanie ľudovej podpory ako obrancu ruského národa – imidž, ktorý pretrváva napriek čoraz katastrofálnejším politickým a hospodárskym výsledkom.

Legitimita vládnutia ako koncepcia vychádza zo základného predpokladu západnej demokracie, že suverenita v konečnom dôsledku patrí ľudu, ktorý ju vyjadruje vo voľbách. Demokratický líder bez podpory ľudu má pochybnú legitimitu a pravdepodobne čelí nebezpečným politickým vyhliadkam v budúcnosti. V teórii aj praxi je však jednoduché uplatňovanie “legitimity”, ako sa uplatňuje v demokraciách, na nedemokratické kontexty, ako je Putinovo Rusko, receptom na katastrofu.

Hoci ľudová legitimita môže skutočne posilniť autokratický režim, autokrati majú iné kontrolné mechanizmy, ktoré demokratickí vodcovia nemajú: Môžu potláčať opozíciu, kooptovať disent a monopolizovať mediálne prostredie, aby si udržali moc. Spoločnou patológiou literatúry o konci Putina však je, že neprimeraný dôraz na ľudovú legitimitu marginalizuje úvahy o represii, kooptácii a kontrole médií, na ktorých sú moderné autokracie čoraz viac postavené.

Takže aj okrem otázky, či Putina jeho vlastný ľud považuje za “legitímneho” – a či jeho nebesky vysoké ratingy svedčia o takejto legitimite – neexistuje mechanizmus, ktorým by strata legitimity ponúkla čistý koniec jeho moci. Ruská aj svetová história je plná autokratov s pochybnou legitimitou, ktorí vydržali desaťročia, pretože sa mohli spoľahnúť na represie, kooptáciu konkurenčných elít, propagandu a kontrolu informácií, aby podporili svoju vládu.

Prvý sovietsky diktátor Lenin mal cit pre slabiny režimu – aj preto, že bol bývalým revolucionárom. V Rusku za cárov i v celej Európe videl dosť okien na politické zmeny, ktoré sa otvárali a zase zatvárali, aby si realisticky uvedomil, že “revolúcia nie je možná bez revolučnej situácie… [ale] nie každá revolučná situácia vedie k revolúcii”. Pre Lenina (na rozdiel od Karola Marxa) sa revolúcie nediali len tak spontánne, ale museli sa uskutočniť. Či už ide o komunistické revolúcie, alebo o akúkoľvek politickú zmenu, je potrebné ľudské konanie – kto, prečo a ako – bez ohľadu na vládnucu legitimitu alebo iné konštrukcie.

Žáner konca Putina je notoricky laxný, pokiaľ ide o to, ako presne sa politická zmena deje a akú úlohu v nej zohráva ľudská činnosť. Odborníci predpokladajú, že ekonomické sankcie nevyhnutne oslabujú režim. Historici predpokladajú, že revolúcie a prevraty v minulosti Ruska sa budú opakovať, že je len otázkou, ktoré. Odborníci na bezpečnosť poukazujú na to, že v minulosti sa diktátorom, ktorých vojny dopadli zle, stávali zlé veci, ale opäť mlčia o konkrétnych príčinách.

Od Putinovho vyhlásenia vojny západní odborníci fantazírujú o tom, že ruský ľud masovo povstane a zvrhne Putina. No vlna protivojnových protestov vo februári a marci bola potlačená, protesty kriminalizované a opoziční lídri boli zväčša uväznení alebo utiekli do zahraničia, takže scenáre masovej revolúcie proti vodcovi, ktorý sa stále teší ratingu nad 80 %, sa zdajú byť strašne vzdialené.

Ďalším Západom preferovaným scenárom konca Putina je palácový prevrat, ktorý by uskutočnili zasvätenci Kremľa, nemenované “elity” alebo armáda (napriek snahám ukrajinských aj ruských expertov bagatelizovať takéto očakávania). Ale namiesto toho, aby sa ruské elity počas posledných šiestich mesiacov vojny postavili proti Putinovi, radšej sa zaradili. Namiesto snívania o zelenších pastvinách na Západe sa ruskí oligarchovia a politické elity čoraz viac zmierujú s tým, že ich osud je spätý s Putinom a jeho režimom: Ako povedal jeden zo zdrojov v sankcionovanej ruskej štátnej spoločnosti novinárke Faride Rustamovej: “Nikoho nezvrhnú, ale budú si tu budovať svoj život.”

Napriek tomu je to aj prognóza Applebaumovej: “Ruskí vojaci utekajú, odhadzujú svoje vybavenie, žiadajú, aby sa vzdali. Ako dlho budeme musieť čakať, kým to isté urobia aj muži z Putinovho vnútorného kruhu?” Možné je, samozrejme, všetko. Ale na základe súčasných dôkazov, resp. ich nedostatku, budú ľudia zo Západu, ktorí dúfajú, že nemenovaní lojalisti zosnujú sprisahanie s cieľom zvrhnúť Putina, pravdepodobne čakať naozaj dlho.

Nakoniec, snaha predpovedať udalosti svetového historického významu je pre odborníkov, politikov, spravodajských analytikov a dokonca aj pre takých sčítaných expertov, ako je Applebaumová, ťažká vec. Všetci robíme kauzálne závery o z podstaty veci neznámej budúcnosti na základe nevyhnutne neúplného čítania minulosti, a to všetko prekryté našimi vlastnými kognitívnymi predsudkami. Dokonca aj medzi odborníkmi v ich odboroch sú úspešné predpovede zriedkavé a zlyhania oveľa početnejšie, ako sme videli v súvislosti s večne hroziacim politickým pádom Putina.

Potom sa k tomu pridávajú naše vlastné predsudky potvrdzovania a spätného pohľadu, ktoré podmieňujú naše predpovede skôr tým, čo by sme chceli, aby sa stalo v údajne spravodlivom svete, než tým, čo je pravdepodobnejšie, že sa stane v nespravodlivom svete. Pokiaľ ide o predpovedanie Putinovho konca, to by si vyžadovalo zmierniť naše nádeje na odplatu za zverstvá a nespravodlivosť, ktoré navštívil na Ukrajine, širším zvážením zdrojov autokratickej stability – represie, kooptácie a kontroly médií – ktoré nie sú závislé od našich západných predstáv o legitimite.

Pri konfrontácii s opakovanými zlyhaniami literatúry o konci Putina si spomínam na múdrosť popredného demografa Ruska a starého Sovietskeho zväzu Murraya Feshbacha, ktorý bol mojím mentorom aj skutočným priateľom. Opierajúc sa o staré príslovie, že “demografia je osud”, ho všetci novinári žiadali, aby predpovedal, aká budúcnosť čaká Rusko.

On však vždy dementoval a poznamenal, že v Pekle Danteho Alighieriho je v ôsmom kruhu pekla vyhradené osobitné miesto pre čarodejníkov, veštcov a prognostikov, ktorí majú hlavu zvrátenú dozadu a večne sa obzerajú za svojimi falošnými proroctvami. Je to druh zatratenia, ktorému by sme sa mali všetci vyhnúť.