Časť ľudí si naivne myslela, že vo funkcii vyrastie, že jeho necitnosti, ktoré prejavoval v opozícii, sa pod váhou zodpovednosti eliminujú a obavy sa nakoniec nenaplnia.

Dnes vieme, že skutočnosť hlboko predčila aj tie najhoršie očakávania. V súčasnosti, necelý rok po voľbách je jasné, že Slovensko vedie absolútne nevyzretá osobnosť, ktorá na úlohu premiéra ani odborne, ani ľudsky nestačí, čo je však horšie, Slovensko vedie takýto nevhodný premiér v čase bezprecedentnej pandemickej krízy, keď jeho odborné a ľudské zlyhania majú ďalekosiahle následky.

Slovensko sa v súčasnosti radí k najhorším krajinám na svete v zvládaní pandemickej situácie, vlastne nám patrí prvá priečka. Momentálne máme na Slovensku najviac úmrtí na 100-tisíc obyvateľov na svete a situácia v niektorých regiónoch je porovnateľná hádam len s talianskym Bergamom v čase zenitu prvej vlny pandémie. V tejto súvislosti je jasné, že otázka výmeny premiéra sa dostáva takpovediac na program dňa.

Už pred nejakým časom prezidentka Zuzana Čaputová v Rádiu Expres verejne vyzvala premiéra Matoviča, aby prenechal riadenie pandemickej krízy niekomu kompetentnému. V retrospektíve je dnes úplne jasné, že za súčasným katastrofálnym stavom je nekončiaca séria fatálnych zlyhaní a chybných rozhodnutí, ktoré boli prijaté proti vôli expertov a ako sa neskôr ukázalo, mali aj veľmi nešťastné následky.

Medzi najväčšie pochybenia premiéra patrí jeho krajne populistické rozhodnutie, ktorým napriek odporu expertov povolil na jeseň masové svadby, čo nakoniec rezultovalo do rozbehu druhej vlny epidémie. Potom nastalo celoplošné testovanie Slovenska veľmi nevhodnými antigénovými testami, čo napriek veľkému nasadeniu, no zároveň aj vyčerpaniu zdravotníckeho personálu neprinieslo očakávané zastavenie nástupu druhej vlny pandémie. Každopádne, aspoň sa ukázalo, že celoplošné testovanie nie je nič iné len „časová snímka“ epidemiologickej situácie, rozhodne to však nie je „bájna atómová zbraň“, ktorá zabráni ďalšiemu šíreniu nákazy.

Najfatálnejšie zlyhanie však nastalo tesne pred Vianocami, keď z čisto populistických dôvodov bol lockdown, aj to veľmi „deravý“, vyhlásený až podstatne neskôr, ako by to bolo vhodné, čo viedlo k masívnemu nárastu ochorení. Dnes pri hodnotení príčin vychádzajú na verejnosť viaceré podrobnosti. Napríklad skutočnosť, že pred Vianocami vláda odmietla návrhy ministra zdravotníctva Mareka Krajčiho na prísnejší lockdown.

Ten je však dnes oprávnene kritizovaný, že spolu s premiérom nesie najväčšiu mieru zodpovednosti za súčasnú katastrofálnu situáciu. Minister zdravotníctva rovnako ako premiér sú predstaviteľmi najsilnejšej koaličnej strany, ktorá disponuje presne polovicou hlasov vo vláde. Ak si uvedomíme, že SME RODINA sa k OĽANO vždy správala krajne servilne, OĽANO tak nebolo ani v tomto prípade prehlasované, a z čisto populistických dôvodov bolo prijaté rozhodnutie, že lockdown nie je potrebný a že jeho plnohodnotnou alternatívou je plošné testovanie.

Ako už bolo spomenuté, minister zdravotníctva Marek Krajči pre Vianocami svoj návrh na okamžité prijatie tvrdých protiepidemiologických opatrení nepresadil, v štandardnej spoločnosti by sa teda očakávalo, že ponúkne svoju demisiu. On tak neurobil, čo ukazuje, že udržanie postu je preňho podstatne dôležitejšie, ako presadenie ťažkých, ale nevyhnutných opatrení. Dnes je už úplne jasné, a aj verejne známe, že minister zdravotníctva Marek Krajči svoj post nezvláda, ministerstvo zdravotníctva vedie chaoticky a nekoncepčne, nie je schopný manažérsky zvládnuť úlohy, ktoré sú naňho kladené.

Zásadné a verejne deklarované výhrady k jeho nedostatočným schopnostiam viackrát vyjadrila koaličná poslankyňa zo strany ZA ĽUDÍ a zároveň primárka Andrea Letanovská, ktoré pre zásadne výhrady k chaotickému vedeniu po istom čase prestala chodiť na krízové štáby a pandemické komisie. Vážne výhrady voči vedeniu ministerstva zdravotníctva mnohokrát vyslovila aj predsedníčka zdravotníckeho výboru Jana Bittó Cigániková.

Ukazuje sa však, že hlbšia sebareflexia súčasnej koalícii absolútne chýba. Isté náznaky možno vidieť akurát u koaličného partnera SaS, ktorého predseda Richard Sulík je v permanentnej opozícii voči premiérovi Igorovi Matovičovi. Nedokáže však utvoriť so stranou ZA ĽUDÍ akýsi racionálny tandem, ktorý by donútil premiéra správať sa aspoň trochu vypočitateľne.

V týchto dňoch opustil rady koalície ďalší hlas zdravého rozumu poslanec Miroslav Kollár, pričom poslednou kvapkou bol premiérov pokus, aby o použití, či nepoužití ruskej vakcíny Sputnik V rozhodla anketa.

V poslednom čase sa tak koalícia oslabila o dvoch poslancov. Z poslaneckého klubu OĽANO bol na tri mesiace vylúčený poslanec Martin Čepček a teraz definitívne z klubu ZA ĽUDÍ, ako aj zo strany odišiel Miroslav Kollár. Koalícia však napriek tomu disponuje parlamentnou, ba dokonca ústavnou väčšinou deväťdesiatich troch mandátov. Ukazuje sa však, že tieto počty absolútne nekorešpondujú s aktuálnymi preferenciami u voličov.

Zároveň v tomto v čase najväčšieho prehlbovania nedôvery občanov ku koalícii opozičné strany a ďalšie mimopolitické organizácie – Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR), Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB), Jednota dôchodcov Slovenska (JDS) – štartujú petíciu za vyhlásenie referenda o predčasných voľbách. Výzva lídra HLAS – SD Petra Pellegriniho, aby prezidentka iniciovala rekonštrukciu vlády a aby do predčasných volieb zostavila úradnícku vládu, tak má predovšetkým propagandistický zámer, s cieľom dať voličom nádej, že životnosť súčasnej nepopulárnej vlády nemusí byť dlhá. Ústavnoprávna realita je však oveľa komplikovanejšia. Ak vláda disponuje parlamentnou väčšinou, nemá prezidentka v podstate žiadne kompetencie odvolať vládu, či vymeniť premiéra. Maximálne môže vyslať morálny apel, v ktorom vysloví nespokojnosť nad stavom riešenia krízy, ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tento apel vypočutý nebude.

Ukazuje sa, že jediným, byť tiež viac-menej teoretickým nástrojom, ako vyvolať zmenu vlády, je úspešné referendum o predčasných voľbách. Vysoké kvórum potrebnej účasti, teda päťdesiat percent všetkých oprávnených voličov však značne problematizuje aj túto cestu.

Možno oveľa účinnejšou zbraňou na súčasnú koalíciu je neustály tlak a verejná kritika jej zlyhaní, ktoré skôr či neskôr môžu viesť k vnútornej implózii (rozvratu) koalície, čo by potom prirodzene mohlo vyústiť do predčasných volieb. S týmto scenárom však netreba veľmi rátať, pretože šanca na ďalšie politické prežitie pre absolútnu väčšinu koaličných poslancov, osobitne tých z najväčšieho poslaneckého klubu OĽANO, je minimálna. Zdá sa teda, že inak vecne legitímne požiadavky na zásadnú rekonštrukciu vlády ostanú nateraz nevypočuté.

Roman Michelko