V jednej vzdialenej európskej krajine, ktorá ani nie je členskou krajinou EÚ, zomrela akási babička. Mala nejakú starodávnu dedičnú funkciu, bola verejne známa a bola na pohľad celkom milá a sympatická. Na reálnu politiku tej krajiny v jej funkcii oficiálne nemala príliš veľký vplyv – vlastne by to ani nebolo správne, veď ju nikto do jej funkcie nevolil a v demokracii (vláde ľudu, vláde väčšiny), v ktorú predsa v Európe veríme, platí myšlienka, že moc pochádza jedine od ľudí, ktorí ju vo voľbách odovzdávajú svojim voleným zástupcom.

Je samozrejme vecou občanov tej vzdialenej krajiny, aby tam mali zriadenie, aké si želajú: ak by tam mali hoci ľudožrútsku bruchokraciu, kde by vládca svojich poddaných zaživa konzumoval, bola by to ich vec a nám by neprináležalo im do toho pchať nos. Druhá vec však je, že máme právo mať vlastný názor a myslieť si o čomkoľvek, a teda aj o spoločenskom zriadení v tej vzdialenej krajine svoje.

U nás v strednej Európe si môžeme o panovníkoch konštitučnej monarchie myslieť, že z nášho pohľadu sú to občania ako všetci ostatní. U nás v strednej Európe je základom usporiadania spoločnosti myšlienka, že všetci občania sú si rovní. A áno, niektorým preukazujeme väčšiu úctu ako iným – na základe toho, čo v živote dokázali, alebo na základe toho, že na základe volieb im občania ako svojim zástupcom dali do rúk správu vecí verejných.

Starších púšťame v električke prednostne si sadnúť, teda aspoň kedysi to bývalo dobrým zvykom. Našim voleným zástupcom z našich daní dávame pekné platy a krásne limuzíny, ako výraz úcty k pozícii, do ktorej sme ich zvolili, a k činnosti, ktorú vykonávajú pre náš národ a náš štát. Našich významných umelcov, športovcov, vedcov či politikov si ctíme pre ich dielo a prínos pre národ a štát, a preto im vzdávame úctu aj na ich pohrebe a po smrti. Ale inak sme si všetci rovní a v zásade nevidíme dôvod, aby pri pohrebe ktoréhokoľvek Slováka boli celé týždne v tranze všetky svetové médiá. Platí to nielen pre elektrikára Milanka zo Sobraniec, dojičku Božku z Plachtiniec či pilčíka Dežka z osady, ale aj pre tých našich rodákov, ktorí sú naozaj svetoznámi a výnimoční tým, čo dokázali. A keď to platí pre našincov, nevidíme dôvod, prečo by to nemalo platiť pre kohokoľvek z cudziny.

V jednej vzdialenej európskej krajine, ktorá ani nie je členskou krajinou EÚ, zomrela akási babička. Tá babička nebola nijako výnimočná svojím umeleckým, športovým či odborným pôsobením a nebola ani súčasťou mechanizmu zastupiteľskej demokracie ako základu výkonu moci v demokratickej krajine. Pre ľudí v tej krajine bola čímsi významná, ale to je výlučne ich vec. Povedzte mi však, dobrí ľudia, čím bola tá babička taká dôležitá pre nás na Slovensku, že už niekoľko dní sú aj naše médiá plné humbugu okolo jej pohrebu?

Oni majú monarchiu, my uprednostňujeme republiku. U nás by teda malo byť logické funkciu prezidenta považovať za dôležitejšiu, lepšiu ako funkciu monarchu. Našich prezidentov pochováme s primeranými poctami, je to dôstojné, slávnostné, ale je to iba pohreb. Pri pohreboch prezidentov iných krajín pošleme kondolencie, v prípade prezidentov susedných krajín sa naši predstavitelia prípadne zúčastnia pohrebu, ale tým to končí.

Zato v prípade pohrebu kráľovskej babičky z ďalekej európskej krajiny, ktorá ani nie je členskou krajinou EÚ, sú naše médiá už mnoho dní plné detailov z jej života, zo života kráľovskej rodiny, z udalostí a vzťahov v smotánke tej krajiny… Mediálne hypnotizovaná verejnosť sa ani nepozastaví nad tým, že pohreb nejakej cudzej babičky s oficiálne nepatrným vplyvom na politiku dostáva v našich médiách nepomerne väčší priestor, než by mal pohreb slovenského prezidenta či iného nášho popredného politika. Čo viete o rodine rakúskeho, talianskeho, poľského prezidenta? O ich deťoch, sídlach, zábavkách?

Dozvedáme sa, že ľudia stoja v rade trinásť hodín, aby sa so zosnulou babičkou rozlúčili. Nuž, to je ich vec. Ale vzápätí sa v televízii dozvieme aj to, že tam s nimi trinásť hodín, celú noc stál v rade aj slovenský „komentátor britskej kráľovskej rodiny“, aby o tom referoval na Slovensko. A takéto veci, milí priatelia, už môžu niekomu prísť až úchylné. A môže si začať klásť otázky, či ktosi týmto nástojčivým natláčaním reálií britskej kráľovskej rodiny nechce náhodou programovať naše podvedomie. Či náhodou v pozadí takto extrémneho a neadekvátneho informovania o britskej smotánke nie je zámer, aby sme mali tie správne autority, aby sa naše vedomie a podvedomie stotožnilo s predstavou, že nie demokraticky zvolení slovenskí politici, ale práve svetovládna elita z jedného z kľúčových mocenských centier planéty sú naši skutoční vládcovia.

Ivan Lehotský