Môj profil 
Predplatné
Aljaška 25. novembra 2019 (HSP/Foto:Russian7)
Vďaka sovietskemu filmu „Načelník Čukotki“ (1966) získali príslušníci ďalekovýchodného národa Čukčov v povedomí ruských divákov povesť mierumilovného etnika, ktoré sa v živote riadi zásadou, že uloviť mroža strelnou zbraňou je povolené, ale pozdvihnúť rovnakú zbraň proti človeku je neprípustné. Realita je však taká, že aj po formálnej sovietizácii Čukčov sa títo drsní obyvatelia Čukotky ešte dlho nezriekli svojej tradície ozbrojených nájazdov na svojich vzdialených príbuzných Eskimákov na druhej strane Beringovho prielivu
Posledný krvavý konflikt medzi oboma pôvodnými vetvami obyvateľov Arktídy, ktoré osud rozdelil štátnou hranicou, sa odohral v roku 1947. Vzájomné vzťahy Čukčov a Eskimákov boli už dlho predtým zaťažené obojstrannou nevraživosťou, ktorá sa neraz zvrhla do krvavých šarvátok. Pritom oveľa častejšie bolo počuť čukotský bojový pokrik „Av-ač!“ než eskimácku výzvu do boja „Ira!“
Po celé stáročia Čukčovia okrem ozbrojených lúpeží unášali aj ženy a deti predkov dnešných Inuitov, kočujúcich na území západnej Aljašky. Vzhľadom na relatívnu blízkosť pobrežia Aljašky to nebol pre Čukčov väčší problém, tým skôr, že ich lúpežné nájazdy uľahčovala možnosť medzipristátia na Diomedových (Gvozdevových) ostrovoch uprostred Beringovho prielivu.
Ešte aj v 20. storočí považovali Čukčovia kočovné tábory aljašských Eskimákov za zdroj ľahkej koristi. Ich inštinktu k bleskovým nájazdom v štýle stredovekých Vikingov nahrával aj relatívne voľný hraničný režim, ktorý pretrvával v prvých rokoch po druhej svetovej vojne. To viedlo k tomu, že ešte v roku 1947 bol zaznamenaný posledný ozbrojený výsadok čukotských bojovníkov v rajóne osady Wales situovanej severozápadne od regionálneho centra Nome. Postihnutá oblasť bola domovom eskimáckeho kmeňa Inupiatov. Čukčovia počas svojho nájazdu vydrancovali ich táboriská, pričom zabili niekoľko desiatok inupiatských osadníkov vo Walese. Následne sa vrátili na sovietske územie. Vyšetrovanie incidentu neprinieslo žiadne hmatateľné výsledky a páchateľov útoku sa nepodarilo identifikovať. Faktom však je aj to, že úrady na oboch stranách sovietsko-americkej štátnej hranice urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby konflikt ututlali a vyhli sa tak potenciálnej eskalácii napätia medzi ZSSR a USA.
Čukčovia si zrejme ani sami neuvedomovali, že ich lúpežná výprava predznamenala nastupujúcu studenú vojnu medzi oboma mocnosťami. Historici pripomínajú, že Stalin už od roku 1945 postupne presúval na Ďaleký východ početné jednotky 14. armády, ktorá počas druhej svetovej vojny bránila Murmansk a polostrov Kola pred ofenzívou nemeckého Wehrmachtu. Bádatelia síce nie sú jednotní v tom, čo tým Stalin sledoval, jednou z hypotéz je však aj možnosť, že úlohou 14. armády v podmienkach studenej vojny mohla byť jej príprava k vylodeniu na Aljaške.
Územie Čukotky a Aljašky bolo v Kremli posudzované ako potenciálne bojisko v prípade, že by studená vojna prerástla do horúceho ozbrojeného konfliktu. Washington počas vojny s Japonskom intenzívne militarizoval územie Aljašky, kde rozmiestnil 100-tisícový vojenský kontingent. V roku 1946 Američania demonštrovali svoju vojenskú silu polročným vojenským cvičením na Aljaške s cieľom preveriť funkčnosť vojenskej techniky pri extrémne nízkych teplotách. Brannej povinnosti bolo v tom čase podrobených aj 1500 Eskimákov.
V uvedenom kontexte preto nie je vylúčené, že lúpežný nájazd sovietskych Čukčov na Aljašku mohol byť aj cielenou operáciou sovietskeho velenia, ktoré si týmto spôsobom chcelo otestovať reakciu amerických ozbrojených síl. Ďalším nájazdom Čukčov na Aljašku zabránilo sprísnenie hraničného režimu v Beringovom prielive tak zo strany USA, ako aj ZSSR.
Gabriel Gačko
