Môj profil 
Predplatné
V septembri 2008, počas príprav dokumentárneho filmu Hitlerov bojový stealth pre National Geographic skupina inžinierov Northrop Grumman oprášila posledný trup Horten Ho 229 V3, prototyp dizajnu nacistického bombardéra, aby začala testy o vlastnostiach jeho nízkej viditeľnosti. Trup sa nachádzal v skladovacom zariadení amerického Národného múzea letectva a kozmonautiky v Marylande.
Maketa lietadla bola vytvorená pomocou moderných techník vrátane stereo–litografie.
Inžinierom sa podarilo vykonať simulácie, ako sa lietadlo mohlo správať proti vtedajšej britskej sieti radarov British Chain Home určenej na varovanie útokov Luftwaffe. Testy prebehli v Kalifornii.
Výsledky boli však trochu neuspokojivé.
Sebastien Roblin vo svojom článku pre National Interest uviedol, že nacistické bombardéry, ktoré boli len o 20 % menšie ako štandardná Messerschmitt Bf. 109, ktoré boli chrbticou Luftwaffe počas vojny, by boli zachytené radarmi.
Roblin však poukazuje na to, že primárna motivácia pre vytvorenie lietadlá vo forme netopiera bola “maximalizácia rýchlosti a dosahu, nie stealth charakteristík“.
Dizajn Ho 229 bol rozpracovaný bratmi Hortenovými, pilotmi stíhacích lietadiel Luftwaffe. Špecifikáciu dizajnu v roku 1943 navrhol vrchný veliteľ Luftwaffe Hermann Göring. Ten požiadal, aby bombardér bol schopný letieť rýchlosťou 1 000 km za hodinu, mal dosah 1 000 km, a niesol 1 000 kg bômb. Dizajn bol určený na predbehnutie stíhačiek nepriateľov a bol navrhnútý v čase, keď Luftwaffe strácala veľký počet bombardérov na západnom a východnom fronte.
Revolučný dizajn samonosného krídla bol určený k výraznému zlepšeniu aerodynamických vlastností Ho 229, šetreniu paliva a zvýšeniu rýchlosti. K tomu sa v osemdesiatych rokoch vrátili americkí armádni inžinieri (ktorí mali ale na mysli stealth charakteristiky).
Ho 229 zostal vo fáze prototypu do konca vojny a nestal sa jedným z Hitlerových Wunderwaffe. Avšak, design bombardéra upútal veľkú pozornosť. Spojené štáty vykonali operáciu Paperclip, aby dostali nacistické zbraňové technológie, vrátane Ho 229, a predstihli svojich sovietskych spojencov.
Zaujímavé je, že iba rok po tom, čo sa program Ho 229 dostal do rúk amerických inžinierov, Northrop Corporation predstavila bombardér YB–35, ktorý mal formu samonosného krídla a bol vybavený turbovrtuľovými motormi neuveriteľne podobnými tým v nemeckom lietadle.
Rovnako ako obranné spoločnosti ostatných krajín v tej dobe, Northrop experimentovala s dizajnom samonosného krídla od začiatku štyridsiatych rokov, a je doposiaľ nejasné, aký vplyv mal dizajn Ho 229 na program YB–35. Ten bol zrušený v roku 1949 kvôli veľkým technickým problémom.
Počas testov v roku 2008 ale inžinieri spoločnosti Northrop Grumman zistili, že hlavnou prednosťou konštrukcie Ho 229 bola rýchlosť a tá sa mohla stať zničujúca pre spojencov.
Podľa Roblina rýchlosť Ho 229 “mohla prekročiť maximálnu rýchlosť najlepších spojeneckých stíhačiek tej doby až o 33 percent“, čo znamená, že aj keď bombardér mohol byť spozorovaný radarom, “doba detekcie by pre neho nemala byť veľmi dôležitá, pretože mohol predstihnúť všetko, čo bolo poslané na jeho zachytenie“.
Russell Lee z Národného múzea letectva a kozmonautiky USA v rozhovore v roku 2016 povedal, že inžinieri Northrop Grumman po svojich testoch dospeli k záveru, že lietadlo bolo viditeľné rovnako ako “list preglejky“.
Legenda o Ho 229, ktorá slúžila ako inšpirácia pre budúce stealth lietadla, mohla byť vytvorená Reimarom Hortenom, ktorý po vojne utiekol do Argentíny. Konferenčný dokument z roku 2014 však dospel k záveru, že “neexistuje žiadny hmatateľný dôkaz, ktorý by podporil alebo vyvrátil toto tvrdenie“.
.JPG)
