Tu-95 zostáva v 21. storočí hrozným nepriateľom napriek svojmu úctyhodnému veku a archaickému vzhľadu. Senzory amerického satelitného systému SBIRS, ktorý monitoruje jadrové bombardéry, nevidí výfuk jeho turbovrtuľových motorov. Obrovský rozsah letu umožňuje ruským lietadlám sa nenápadne objavovať na najneočakávanejších miestach zemegule.
Súťaž konštruktérov
Po druhej svetovej vojne nemohol Sovietsky zväz nič postaviť proti americkej flotile strategických bombardérov, ktorej lietadlá obklopovali ZSSR po obvode. Najsilnejší sovietsky bombardér Tu-4 do Ameriky doletieť nedokázal. Vtedy Stalin pozval sovietskeho konštruktéra Andreja Tupoleva do Kremľa a navrhol, aby v čo najkratšom čase vytvorili ťažké reaktívne lietadlo medzikontinentálneho doletu. Rovnakú úlohu zadali druhému konštruktérovi Vladimirovi Mjasiščevovi.
Ukázalo sa, že Stalinove predpoklady boli správne. Tupolev, poháňaný konkurenciou, postavil za dva roky úplne nové lietadlo sa šípovitými krídlami. Súčasne projektant trval na svojom – bombardér bol turbovrtuľový, pretože reaktívne motory tej doby spotrebovávali veľa paliva.
Najsilnejší motor na svete
Špeciálne pre Tu-95 vytvorili najsilnejší motor na svete NK–12. Aby 15 tisíc konských síl neroztrhlo vrtuľu, by musela byť sedemmetrová, čo nebolo vhodné z dôvodu usporiadania. Preto každý zo štyroch motorov bombardéra otáča dve koaxiálne vrtule s unikátnym výkonom.
Vďaka obrovskej sile motorov a konštrukcii vrtúľ sa Tu-95 stalo jedným z nehlučnejších lietadiel na svete, čo sa nijako neodrazilo na jeho bojových kvalitách. Hlavnou zbraňou bombardéra boli strategické okrídlené rakety s veľkým doletom, ktoré bolo možné vypúšťať bez priblíženia sa k zóne dosahu nepriateľskej PVO, napríklad zo severného pólu, kde v čase studenej vojny Tu-95 držali hliadku.
Nebezpečenstvo pre americké lietadlové lode
Tu-95 sa preslávilo ako lovec amerických lietadlových lodí. Ich súradnice odovzdávali z brehu, asi 200 km pred nimi lietadla znížili výšku na 100 metrov, priblížili sa k Američanom nepozorovane a s hrmotom preleteli nad leteckou palubou.
Ako píše portál rg.ru, tento trik zopakovali v roku 2008 v Japonskom mori – “Medveď“, ktorý priletel z Chabarovska, sa dvakrát preletel vo výške 600 metrov nad leteckou loďou Nimitz a simuloval bombardovanie. Americké stíhačky vyslané do vzduchu mu v tom nemohli zabrániť.
V 60. rokoch sa britská stíhačka Lightning pokúsila zachytiť Tu-95 nad Severným morom. Brit však manévroval tak nešťastne, že havaroval, aby nejako poškodil predpokladanú obeť. Začiatkom 70. rokov nad Atlantikom vyslali do vzduchu tri americké vojenské stíhačky F–4 Phantom II s cieľom zadržania námorného prieskumného lietadla Tu-95MR. Pri pokuse preletieť nad sovietskym lietadlom narazila jedna stíhačka F–4 do jeho krídla a spadla do mora. Ruské lietadlo splnilo bojovú úlohu a vrátilo sa na svoje letisko.
Skúšky Car–bomby
Špeciálnu modifikáciu bombardéra vytvorili preto, aby Sovietsky zväz mohol vyskúšať v roku 1961 najsilnejšiu termojadrovú bombu na svete. Car–bomba sa nezmestila do zbrojného priestoru, preto odstránili dvierka bombového priestoru, vymenené všetky elektrické konektory a trup natreli bielou reflexnou farbou. Následkom elektromagnetického impulzu sa zastavili tri zo štyroch motorov bombardéra. Veliteľ posádky postavil lietadlo na špičku a spúšťal motory počas letu: druhý na 7000 metroch, tretí na 5000. Štvrtý nenaštartoval – po pristátí sa ukázalo, že značne obhorel.
















