Knihu si môžte objednať na maily roman.michelko@gmail.com

Keď som v rokoch 2009 – 2010 chodil po rôznych besedách so svojou knihou Eseje o globalizácii, práve vrcholila najväčšia hospodárska kríza od roku 1932. Vtedy som si naplno uvedomil, ako veľmi  mediálny mainstream deformuje myslenie ľudí  – a aké veľké bolo ich prekvapenie, že k niečomu takému  došlo. Však od pádu socializmu im médiá stále vsugerúvali, že už to bude len lepšie a lepšie, ekonomika mala kontinuálne rásť, rovnako ako mali ďalej rásť platy zamestnancov, ceny nehnuteľností a extrémna príjmová polarizácia a extrémne nespravodlivé rozdelenie benefitov ekonomického rastu je len neškodný dôsledok nejako nastavených pravidiel.

Bežní ľudia, ale aj novinári z miestnych novín či televízií sa ma pýtali, ako som len mohol predvídať, že pohroma je pred dverami, ako som len mohol tušiť, že „niečo je zhnité v štáte Dánskom“. Vysvetľoval som im, že až do pádu Lehman Brothers a po krachu subprime hypoték, mediálnu brandžu, až na malé výnimky, ovplyvňoval, či skôr kontroloval, nazvime to, svet Davosu. Ako iste väčšina čitateľov vie, Davos je miesto vo švajčiarskych Alpách, v ktorom sa každoročne stretáva smotánka západného sveta, aby diskutovala o najnovších výzvach. Táto spoločnosť svetových politických lídrov sa tam každoročne stretáva s ekonomickým výkvetom, aby definovala najnovšie vízie pre svet v ďalšom období.

Okrem tohto nalešteného sveta, nablýskanej  finančnej a mocenskej oligarchie tu však paralelne existuje aj iný svet. Svet Porto Alegre – Svetového sociálneho fóra, – na ktorého zasadaniach už od roku 1993 čelní predstavitelia spoločenského myslenia trvalo a systematicky predkladali alternatívy voči neoliberálnej revolúcii, ktorá po roku 1990 akoby ovládla svet. Antiglobalistické, resp. alterglobalistické hnutie však bolo mediálnym mainstreamom vykresľované ako pomätení mladí ľudia, ktorí rozbíjajú  McDonald’s a zapaľujú autá. Skutočnosť pritom bola taká, že práve na už spomenutých Svetových sociálnych fórach vznikali veľmi zaujímavé alternatívy k neoliberálnemu konceptu sveta. Treba pritom zdôrazniť, že tieto koncepcie vypracovávali najlepšie ekonomické mozgy, často laureáti Nobelových cien za ekonomiku ako Joseph Stiglitz, Amartya Kumar Sen, Paul Krugman, Robert Reich či James Tobin. Dokiaľ však neprišla kríza, boli len v mediálnom undergrounde, uzavretí v akademickom gete, bez väčších šanci dostať sa do hlavného mediálneho prúdu. Krach v roku 2008 čiastočne zmenil verejný diskurz, neoliberálne poučky padali ako domčeky z karát a médiá sa začali v oveľa väčšej miere zaujímať aj o ekonomickú alternatívu. Medzitým vzniklo viacero pozoruhodných politických iniciatív, napríklad hnutie Occupy Wall Street, ale aj  hnutie naštvaných – Indignados, ktorí na protest proti politike Bruselu  v roku 2011 zorganizovali protestný pochod na Brusel a z ktorého neskôr vznikla radikálne ľavicová strana Podemos.

Za ostatných šesť až sedem rokov sa zásadným spôsobom prekreslila aj politická mapa západného sveta. Trend je jasný, štandardné či tradičné strany sú hodnotovo či ponúkanými riešeniami vyčerpané, politický okraj a je jedno či ľavý alebo pravý výrazne posilňuje. Spoločenský dynamit je rozdaný, čaká sa na výbuch. Rozmenené na drobné, dnes a denne sme svedkami zásadných politicko-ekonomických pohybov. Za ostatných šesť rokov sme boli svedkami najhlbšej krízy v eurozóne, v podstate ekonomického kolapsu Grécka, rovnako ako Cypru. Vo veľmi zložitej situácii sa ocitli krajiny PIIGS, teda krajiny južnej časti eurozóny a Írsko. Bohužiaľ, riešenie týchto kríz nebolo systémové. Myšlienková zotrvačnosť a neschopnosť prijať tvrdé a razantné, ale nevyhnutné opatrenia na systémovú nápravu dosiaľ západným politikom chýba. Aj preto sa súčasná kríza až na malé výnimky riešila v starých schémach, socializácie strát a privatizácie budúceho zisku. Inak povedané, morálny hazard znova triumfoval, nebolo to však celkom bez následkov. Strany, ktoré v starej Európe vytvorili akýsi mocenský oligopol (teda kresťanskí a sociálni demokrati) a ktoré sa v ostatných sedemdesiatich rokoch po vojne pri vláde striedali, alebo dokonca vládli spolu, rapídne strácajú dôveryhodnosť.

Naopak, vzbura proti systému sa prejavuje vo vzniku nových autentických strán. Na ľavom spektre je to predovšetkým grécka Syriza  či španielsky Podemos, na pravej časti spektra je to predovšetkým francúzsky Národný front  či nemecká Alternatíva pre Nemecko .

Podľa všetkého sa dnes nachádzame v stave pred zásadnou zmenou. Otázne je, aký bude mať obsah a formu. Je fakt, že kríza z roku 2008 je relatívne veľmi dobré popísaná, analyzovaná a diagnostikovaná. Čo však považujem za najpodstatnejšie, chýba nám terapia, návod ako vyliečiť chorú spoločnosť. A práve terapiou našej chorej západnej spoločnosti sa vo svojich Esejach o kríze zaoberám.

Hlboko si uvedomujem, že redukovať súčasnú krízu na ekonomicko–politické procesy je veľmi nedostačujúce. Súčasná kríza vznikla predovšetkým ako kríza morálna. Dosiaľ preferovaná predstava, že pre rozvoj spoločnosti je ideálne sformovať človeka ako racionálneho egoistu sa ukázalo ako scestné. Chamtivosť, egoizmus, minimálna empatia, cynizmus či lačnosť po bohatstve a sláve spojená so silnými sociopatickými črtami sa stali predobrazom novodobých hrdinov, ktorých reprezentoval Gordon Gekko – postava z filmového bestselleru Olivera Stona Wall Steet I a II. Ukazuje sa, že spoločnosť nastavená len na konzum, ktorej integrálnou súčasťou je minimálna sociálna kohézia, a v ktorej slovo solidarita patrí na index, už vyčerpala svoje možnosti.

V zbierke esejí sa teda zaoberám novými pohľadmi a riešeniami krízy, v ktorej sme sa ocitli. Zároveň si však uvedomujem, že žiadne rýchle a jednoduché riešenia neexistujú. Akési celostné koncepty typu ekonomická demokracia od Davida Schweickarta či participatívna ekonomika od Michaela Alberta sú dnes len papierové, teda teoretické alternatívy pertraktované akurát tak v uzavretom akademickom gete. Okrem iného aj preto, že žiaden relevantný politik si ich neosvojil a nepresadzuje ich ako súčasť svojho politického programu.

Ako reálnu teda vidím cestu viacerých čiastkových zmien, ktoré však pri komplexnej implementácii môžu vytvoriť silný synergický efekt, ktorý dokáže našu spoločnosť nasmerovať na inú paradigmu rozvoja. Čiastkové riešenia sú okrem iného napríklad sofistikované progresívne zdanenie, osobitné zdanenie monopolov a oligopolov, zabránenie  špekulatívnych finančných operácii  Tobinovou alebo inou obdobnou daňou. Ďalšie opatrenia sú eliminácia daňových rajov, zamedzenie sociálneho dumpingu, diskusia o adekvátnosti odmeňovania top manažérov, ale aj diskusia o základnom (ne)podmienenom príjme, špeciálna daň pre fosílne palivá. Veľkou témou je aj väčšia miera  spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov, úspech či životaschopnosť mondragonských družstiev.

Samozrejme, tém, ktorým sa v tejto knihe venujem, je podstatne viacej. Je to aj reforma politického systému, väčšia  miera priamej demokracie, či  politické koncepty, v ktorých by bola podstatne viac eliminovaná moc politických strán a ich aparátov.  No a v neposlednom rade sa v knihe chcem zaoberať fenoménom ohlupovania médiami, ktoré veľmi sofistikovane znecitlivujú spoločnosť s cieľom vnútiť masám pseudohodnoty a potom ich ľahko ovládať . Kvôli  prehľadnosti, som  usporiadal eseje do piatich tematických okruhov. Transformácia politického systému, Alternatívy súčasného kapitalizmu ,  Aktuálne problémy a riešenia, Cynizmus ako princíp  a  Appendix o školstve. V takomto rozsahu a štruktúre sa snažim reflektovať našu súčasnosť a ponúkať riešenia.

Pravidelne sledujúc trendy, ktorými sa uberá spoločnosť, som nakoniec prehodnotil svoj pôvodný zámer a miesto diagnostiky chorôb našej spoločnosti som sa viac zameral na jej terapiu(liečenie) a verím, že predkladaným súborom alternatív a riešení posuniem diskusiu o horúcich problémoch dneška pozitívnym spôsobom.

Politológ Roman Michelko