Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ide jed­noz­nač­ne o fa­ke news (za­vá­dza­jú­cu sprá­vu), na­koľ­ko v sú­vis­los­ti s te­raj­šou voj­no­vou si­tuáciou na Uk­ra­ji­ne sa tres­tné­ho či­nu oh­ro­zo­va­nia mie­ru nie je mož­né do­pu­stiť (a to ani teo­re­tic­ky). Ale­bo po­ve­da­né inak, po­lí­cia „vy­pus­ti­la“ de­zin­for­má­ciu a má šťas­tie, že sa tak sta­lo pros­tred­níc­tvom fa­ce­boo­ku, na­koľ­ko ak by tak uro­bi­la na webo­vej strán­ke, po­tom by jej v zmys­le no­vé­ho zá­ko­na o blo­ko­va­ní de­zin­for­má­cií na weboch (účin­nosť zá­kon na­do­bu­dol 26.02.2022) hro­zi­lo za­blo­ko­va­nie webo­vej strán­ky. Ide o ty­pic­ké nad­hod­no­te­nie mož­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie zo stra­ny po­lí­cie.

Tak­že struč­ne k tres­tné­mu či­nu oh­ro­ze­nia mie­ru. Toh­to tres­tné­ho či­nu sa pod­ľa § 417 ods. 1 Tr. zák. do­pus­tí ten, kto v úmys­le na­ru­šiť mier akýmkoľ­vek spô­so­bom pod­ne­cu­je k voj­ne, voj­nu pro­pa­gu­je ale­bo inak pod­po­ru­je voj­no­vú pro­pa­gan­du.

His­to­ric­ky je ten­to trest­ný čin nas­le­dov­ní­kom tres­tné­ho či­nu, kto­rý bol ob­siah­nu­tý v zá­ko­ne č. 165/1950 Zb. na ochra­nu mie­ru. Ten­to zá­kon bol účin­ný na úze­mí SR až do 01.01.2006, ke­dy na­do­bu­dol účin­nosť te­raj­ší Trest­ný zá­kon, kto­rý prá­ve tres­tným či­nom pod­ľa § 417 nah­ra­dil zá­kon na ochra­nu mie­ru.

Už zo sa­mot­né­ho náz­vu tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 417 Tr. zák. vy­plý­va ob­jekt toh­to tres­tné­ho či­nu, kto­rým je zá­ujem štá­tu na udr­ža­ní mie­ru, t. j. na ochra­ne mie­ru pred voj­nou, voj­no­vou pro­pa­gan­dou, jed­no­du­cho pred aký­koľ­vek ko­na­ním, kto­ré reál­ne mô­že na­ru­šiť mier (t. j. zme­niť mier vo voj­nu, res­pek­tí­ve reál­ne prib­lí­žiť mier k voj­ne). Prá­ve pre­to sa ten­to trest­ný čin na­zý­va „oh­ro­ze­nie mie­ru“ a je­ho pred­chod­ca mal v náz­ve „ochra­nu mie­ru“. Ne­vy­ža­du­je sa, aby ko­na­nie pá­cha­te­ľa aj do­sia­hlo sle­do­va­ný cieľ, kto­rým je ko­niec mie­ru a za­čia­tok voj­ny, na je­ho do­ko­na­nie pos­ta­čí aj reál­na spô­so­bi­losť ta­ké­ho­to ko­na­nia na­ru­šiť mier (v tom­to sme­re ide o pred­čas­ne do­ko­na­ný trest­ný čin, na­koľ­ko pos­ta­čí aj mož­nosť oh­ro­ze­nia mie­ru na je­ho do­ko­na­nie a te­da po­kus toh­to tres­tné­ho či­nu nep­ri­chá­dza do úva­hy). Na napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu však nes­ta­čí pou­ži­tie ta­kých pros­tried­kov, kto­ré sú nes­pô­so­bi­lé spô­so­biť zá­ko­nom pred­pok­la­da­ný nás­le­dok, t. j. na­ru­še­nie mie­ru.

Z uve­de­né­ho lo­gic­ky vy­plý­va, že tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia mie­ru pod­ľa § 417 ods. 1 Tr. zák. sa ne­mož­no do­pus­tiť v ča­se voj­ny. V ča­se voj­ny už nie je mož­né „oh­ro­ziť mier“, či ochra­ňo­vať mier pred voj­nou, na­koľ­ko voj­na už za­ča­la a už nie je čo oh­ro­zo­vať ale­bo ochra­ňo­vať. V ča­se voj­ny te­da už nie je reál­ne mož­né ko­nať tak, aby doš­lo k „na­ru­še­niu mie­ru“ (v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 417 ods. 1 Tr. zák.), pre­to­že na­ru­še­nie mie­ru už nas­ta­lo (a to v sú­vis­los­ti s iným ko­na­ním inej oso­by).

Ak te­da po­lí­cia dá­va trest­ný čin oh­ro­ze­nia mie­ru pod­ľa § 417 Tr. zák. „do sú­vis­los­ti s voj­no­vým kon­flik­tom na Uk­ra­ji­ne“, po­tom sa schva­ľo­va­ním, pod­po­ro­va­ním, či pro­pa­go­va­ním rus­kej voj­no­vej in­vá­zie na Uk­ra­ji­nu v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no do­pus­tiť toh­to tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko mier na Uk­ra­ji­ne už nie je od 24.02.2022, ke­dy za­čal voj­no­vý kon­flikt (sa­mot­ná po­lí­cia pri­tom ho­vo­rí „o voj­no­vom kon­flik­te“, te­da o opa­ku mie­ru a zá­ro­veň po­mer­ne ne­lo­gic­ky aj o tres­tnom či­ne „oh­ro­ze­ní mie­ru“). Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že je lo­gic­ky nep­ri­ja­teľ­né ho­vo­riť o „oh­ro­ze­ní mie­ru“, či „na­ru­še­ní mie­ru“ v ča­se, keď už mier neexis­tu­je a keď sa už pre­me­nil na voj­no­vý kon­flikt. Te­da, ak by sa aj na­šiel niek­to, kto by akým­koľ­vek spô­so­bom ob­ha­jo­val, či schva­ľo­val pos­tup rus­kej ar­má­dy, či Rus­kej fe­de­rá­cie vo voj­no­vom kon­flik­te na Uk­ra­ji­ne, cel­kom ur­či­te by ta­ké­to ko­na­nie ne­moh­lo viesť k „na­ru­še­niu mie­ru“ na Uk­ra­ji­ne (kde žiad­ny mier mo­men­tál­ne nie je) a tým pá­dom ani k napl­ne­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia mie­ru pod­ľa § 417 ods. 1 Tr. zák.

Sa­moz­rej­me, ta­ké­to ko­na­nie ne­mu­sí byť bez­tres­tné, av­šak je nut­né hľa­dať ro­zum­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (a nie práv­nu kva­li­fi­ká­ciu pod­ľa vý­šky tres­tnej sadz­by) s tým, že teo­re­tic­ky by pri­chá­dza­lo do úva­hy hlav­ne schva­ľo­va­nie tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 338 Tr. zák., ak by bo­li napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu a to vrá­ta­ne ma­te­riál­ne­ho zna­ku v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zák., keď­že ide o pre­čin (ob­dob­ne sa vy­jad­ril nap­rík­lad aj čes­ký naj­vyš­ší štát­ny zá­stup­ca). A rov­na­ko by ma­lo byť sa­moz­rej­mým, aby si po­lí­cia vší­ma­la aj mož­né ne­ná­vis­tné pre­ja­vy vo­či bež­ným ob­ča­nom Rus­kej fe­de­rá­cie, či vo­či ko­mu­koľ­vek iné­mu, na­koľ­ko aj ta­ké­to ko­na­nie by moh­lo mať tres­tnop­ráv­ny roz­mer (nap­rík­lad ako trest­ný čin pod­ľa § 424 Tr. zák.).

Vý­klad tres­tné­ho prá­va by mal byť vždy ob­jek­tív­ny, ne­mal by po­dlie­hať pri­rý­chlym úsud­kom, či vy­pä­tej si­tuá­cii a už vô­bec by sa po­lí­cia ne­ma­la uchy­ľo­vať k zjav­ne nes­práv­nym (ne­lo­gic­kým) práv­nym zá­ve­rom, kto­ré nás­led­ne ší­ri vo ve­rej­nom pries­to­re.

JUDr. Peter Šamko
sudca Krajského súdu v Bratislave