Keď sa skončí čas dovoleniek a parlamentné prázdniny, možno sa začnú diať na politickej scéne zaujímavé veci. Prestane platiť koaličná zmluva a mala by sa obnoviť opätovným podpísaním, ale to vôbec nie je také samozrejmé.
Koaličné strany Smer-SD a SNS nebudú mať veľa dôvodov s podpisom váhať: ich chuť štandardne dovládnuť je pochopiteľná. Inak je to však s ich partnerom Mostom-Híd. Jeho motivácia ísť do takejto koalície bola od samého počiatku iná a omnoho menej jednoznačná.
Prečo vlastne Bugár a spol. išli pred troma rokmi do takejto vlády? Oni to prezentovali a dodnes prezentujú ako výraz svojej nezištnej snahy zachrániť funkčnosť štátu, keďže sa vtedy to vyzeralo tak, že ak by nevznikla takáto vláda, nebola by možná žiadna iná a museli by sa asi konať predčasné voľby.
Ibaže v politike sa málokedy dejú veci úplne nezištne a aj v tomto prípade bol pravý dôvod zrejme oveľa prozaickejší: jednoducho, príležitosť byť vo vláde bola pre Most-Híd príliš zaujímavá, navyše v takej vláde, kde bolo možné si klásť podmienky a hroziť predčasnými voľbami. Politický realizmus hovoril, že „byť pri tom“ je možnosťou všeličo získať, a to bol scenár oveľa lákavejší, než sa tváriť „zásadovo“ a riskovať nové voľby, po ktorých by sa už šanca nemusela opakovať.
Budú však v septembri, pol roka pred voľbami, okolnosti rovnaké? Všeličo sa zmenilo: opozícia, ktorá je Bugárovcom prirodzene oveľa bližšia, než súčasní koaliční partneri, sa výrazne posilnila a chcela by vládnuť. Preferencie strany Most-Híd sa dostali do červených čísel a nevidieť žiadne iné, ani teoretické šance na obnovu priazne typického voličstva, než jej totálne dištancovanie sa od akéhokoľvek spojenia so súčasnou vládnou mocou.
Bugára vnímajú mnohí jeho bývalí voliči za zradcu potom, ako sa vo vláde spojil s bývalými nepriateľmi, a hoci ho mnohí obdivujú pre jeho rekordne dlhú politickú kariéru, čoraz viac je takých, ktorým táto dnes pripomína pád z mrakodrapu: hoci letí veľmi dlho, napokon aj on predsa len dopadne – a je dosť možné, že teraz sa nachádza už niekde okolo prvého poschodia.
Jeho situáciu sťažujú aj komplikované vzťahy s predstaviteľmi Strany maďarskej komunity, ktorých výsledkom je, že obe doposiaľ nezmieriteľné „maďarské“ strany sa nevedia do volieb spojiť, a preto to momentálne vyzerá na totálne volebné fiasko. To sa maďarským voličom samozrejme nepáči, hľadajú riešenie, a tým by bol Bugárov odchod, resp. zmena smerovania strany.
Práve pre súčasné smerovanie strany z Mosta-Híd odišli už Žitňanská a Simon, ale už dávno má k tomu veľmi blízko celý rad pravoverných atlantických džihádistov ako Cséfalvayová, Fedor či Kresák. Pre týchto ľudí je účasť v tejto vláde čistým utrpením kompenzovaným iba hmotným odškodnením a možnosťou do značnej miery realizovať vlastnú politiku, ako dôsledku politického kompromisu. Uvedené motivácie však sú niečím, čo im môžu ponúknuť aj tí, ktorí sa tešia na šancu zostavovať novú vládu. Máme pred sebou dlhé leto, ktoré prinesie veľa príležitostí na prehováranie a zmenu názoru aj politického trička…
Je teda otázne, či sa Most-Híd k podpisu koaličnej zmluvy pripojí a nezačne sa namiesto toho sústreďovať už iba na svoje predvolebné záujmy. Už je príliš neskoro na predčasné voľby, a tak prichádza do úvahy možnosť dovládnuť bez dohody. Toto riešenie by umožnilo nominantom Mosta-Híd zotrvať na svojich pozíciách až do konca, avšak mohli by začať už pomaličky obracať kabát, tak ako im je treba. Či to bude na prospech Slovenska? Nuž, nepochybne…
Ivan Lehotský
























