Bratislava 27. augusta 2019 (HSP/Foto:TASR-Archív)

Povstanie Slovenskej armády v roku 1944 je už 75 rokov predmetom rôznych politických zápasov, sporov a interpretácií. Hneď po skončení vojny sa začal politický zápas o najväčšie zásluhy na povstaní medzi KSS a Demokratickou stranou. Po „víťaznom februári 1948“ si povstanie privlastnila komunistická strana, ktorá z ideologických dôvodov uznávala len partizánske hnutie a neuznávala, respektíve marginalizovala, hlavnú ozbrojenú silu povstania – Slovenskú armádu

V roku 1949 dostalo povstanie oficiálny názov Slovenské národné povstanie. Následne bol do vedomia spoločnosti dlhodobo vtláčaný ideologický obraz povstania ako začiatku národno-demokratickej revolúcie, vedenej komunistickou stranou, ktorá vo februári 1948 zákonite vyústila do socialistickej revolúcie. Podľa týchto ideologických konštrukcií sa v povstaní zrodil slovenský socialistický národ. Tento zdeformovaný obraz povstania takmer polstoročie ovplyvňoval nielen oficiálnu vedeckú, ale aj umeleckú tvorbu o povstaní (vrátane kinematografie) a v rôznych formách dožíva až doposiaľ. V úsilí o nové hodnotenie bol síce po roku 1989 odmietnutý zideologizovaný obraz o vedúcej úlohe komunistickej strany v povstaní (niekedy až tak radikálne, ako keby komunisti v povstaní vôbec neboli), z ktorého v súčasnosti zostala pri živote už len jeho  „československá patina“.

Povstanie Slovenskej armády tvorí bezpochyby jednu z najvýznamnejších kapitol našich moderných dejín. Súčasní staronoví manipulátori s pamäťou národa a ich pohrobkovia nám opätovne predkladajú neúplný a zdeformovaný obraz povstania, plný poloprávd a lží. Snahou týchto manipulácií je predovšetkým zatajiť, že povstanie Slovenskej armády pripravil gen. Ferdinand Čatloš v spolupráci s gen. Augustínom Malárom. Už nevytýkajú gen. Čatlošovi, že spolu s gen. Malárom sa spriahol so západnými imperialistami proti ZSSR, ale práve naopak. Dnes lživo tvrdia, že sa vraj usiloval nastoliť na Slovensku „prosovietsku vojenskú diktatúru“. Za žiadnu cenu nechcú uznať objektívny fakt, že povstalecká akcia časti Slovenskej armády, na čele s pplk. Golianom, bola len vedľajším produktom zmareného povstania pripraveného gen. Čatlošom. Napriek tomu, bolo by prejavom nášho ignorantstva a nekultúrnosti, keby sme ani po štvrťstoročí neboli schopní prejaviť povstaleckým generálom Čatlošovi a Malárovi naše uznanie a úctu za všetko, čo urobili v zápase za slobodu nášho národa. Je nepochopiteľné, že gen. Čatloš a gen. Malár nemajú na Slovensku žiaden dôstojný pamätník. Nie je po nich pomenované žiadne námestie, žiadna ulica. Skutočne, sme až taký nevďačný národ?!

***

Slovenská republika vznikla v roku 1939 v zložitom období, keď sa rozpadal versaillský systém mierového usporiadania a politickým hegemónom v strednej Európe sa stávalo nacistické Nemecko. Od prvého dňa nastolenia nemeckej nadvlády sa v štátoch, ktoré sa dostali do nemeckej sféry vplyvu, aktivizovali rôzne skupiny, a to aj v rámci oficiálnych vládnych a mocenských štruktúr, usilujúce sa upevniť štátnu suverenitu a obmedziť hegemónne postavenie Nemecka. S blížiacim sa koncom vojny nadobúdali tieto úsilia organizovaný charakter. Snahy zbaviť sa nemeckej nadvlády kulminovali v roku 1944 tak na Slovensku, Maďarsku, Rumunsku, ako aj v Bulharsku.

Jeden z najvýznamnejších pokusov o odpútanie sa Slovenskej republiky od Nemecka bol plán ministra obrany gen. Ferdinanda Čatloša na protinemecké povstanie Slovenskej armády a prechod Slovenskej republiky na stranu Spojencov. Gen. Čatloš legálne využil na materiálne zabezpečenie povstania Najvyššiu radu obrany štátu, ktorej členmi, okrem gen. Čatloša, boli minister hospodárstva G. Medrický, minister financií M. Pružinský a guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, ktorý bol priamo zasvätený do Čatlošových plánov.

Na území Slovenskej republiky sa vytvárali sklady zásob zdravotníckeho materiálu a liekov. Do vybraných lokalít sa sústreďovali zásoby benzínu, vojenského materiálu, potravín, ako aj veľké zásoby peňazí a zlata. Bez týchto zásob by povstanie Slovenskej armády bolo nemysliteľné a život na povstaleckom území by sa prepadol do hospodárskeho chaosu. V súčasnosti sa vytvára mýtus, že vraj Imrich Karvaš financoval povstaleckú akciu vedenú pplk. Golianom. Pritom sám Karvaš to vo svojich pamätiach otvorene popiera, čo potvrdzuje aj Jozef Lettrich, Gustáv Husák a Ján Ursíny. Pravda je tá, že peňazí a zlata, predisponovaného Karvašom do Banskej Bystrice pre povstanie pripravované gen. Čatlošom, sa po 29. auguste 1944 zmocnili povstalci vedení pplk. Golianom a použili ich pre svoje ciele. Takisto sa zmocnili aj iných zásob (vojenského, alebo zdravotníckeho materiálu), ktoré pripravil gen. Čatloš. Ako uvádza Ján Ursíny, zaobstarávať financie pre „československý odboj“ bolo jeho osobnou úlohou.

Kľúčová úloha v povstaní pripadla Slovenskej armáde, ktorá modernizovala svoju výzbroj, najmä letectvo. Okrem plánovaného nákupu lietadiel z Nemecka a Talianska, sa modernizovali a rozširovali letiská a pripravovali sa aj nové, záložné letiská. Súčasťou povstaleckých príprav boli aj snahy gen. Čatloša stiahnuť Rýchlu divíziu z východného frontu. Už v auguste 1941 sa mu podarilo výrazne znížiť počet slovenských vojakov na východnom fronte z 50 000 na 35 000 a tento počet sa v nasledujúcich rokoch neustále znižoval.  Gen. Čatloš „penzionoval“ značný počet dôstojníkov nemeckej národnosti, ako aj pronemecky orientovaných dôstojníkov. Na dôležité veliteľské posty menoval dôstojníkov, s ktorými počítal v povstaleckej akcii. Medzi inými aj pplk. Jána Goliana na post náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Slovenská armáda začala vykonávať aktívnu spravodajskú činnosť proti nemeckej a  maďarskej armáde.

V máji 1944 absolvoval prezident Tiso s delegáciou oficiálne rokovanie s A. Hitlerom v zámku Klessheim pri Salzburgu. Súčasťou týchto rokovaní bolo i rokovanie gen. Čatloša s poľným maršalom W. Keitelom, na ktorom sa zúčastnil aj vojenský atašé SR v Berlíne gen. Augustín Malár. Podarilo sa im presvedčiť maršala Keitela, že Slovenská armáda je schopná vlastnými silami brániť Karpaty a nepotrebuje pomoc nemeckej armády. Obe strany sa dohodli, že velenie Východoslovenskej armády prevezme gen. Malár. Výsledky rokovania s Hitlerom a maršalom Keitelom zohrali kľúčovú úlohu v prípravách povstania Slovenskej armády. Ako to začiatkom augusta 1944 potvrdil aj K. Šmidke v Moskve, postup slovenskej delegácie, vedenej prezidentom Tisom, „uchránil Slovensko pred nemeckou okupáciou a vytvoril predpoklady na organizovanie všetkých národných síl vo vnútri krajiny“. Zo Šmidkeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že medzi „národné sily“, zapojené do príprav celonárodného povstania, zahrňoval aj predstaviteľov Slovenskej republiky. Po úspešnom rokovaní v zámku Klessheim začal gen. Čatloš, v spolupráci s gen. Malárom a náčelníkom štábu Ministerstva národnej obrany plk. Viliamom Talským, intenzívne pripravovať plán povstania Slovenskej armády a prechodu Slovenskej republiky na stranu Spojencov. Výhodou bolo, že gen. Čatloš nebol pre Moskvu neznámy. Bývalý vyslanec ZSSR v Slovenskej republike, Georgij M. Puškin, uvádzal vo svojej správe z roku 1941, že gen. Čatloš sa v jeho prítomnosti otvorene vyjadril, že „za priaznivejších podmienok Slovensko vystúpi proti Nemcom.“ Ako evanjelik bol prívržencom všeslovanskej vzájomnosti, odmietal však komunistický systém a jeho ideológiu.

Podmienkou úspešného povstania bola  jeho koordinácia s operáciami Červenej armády. Po rokovaniach s maršalom Keitelom požiadal gen. Čatloš, koncom mája 1944, prednostu Spravodajského oddelenia MNO, stotníka Jána Staneka, aby prostredníctvom ilegálneho vedenia KSS nadviazal priamy styk s Hlavným velením Červenej armády. Domnieval sa, že komunisti majú priame spojenie s Moskvou. Vedenie KSS nielenže nemalo priame spojenie s Moskvou, ale čo bolo ešte horšie, stotník Stanek, ktorému gen. Čatloš plne dôveroval, začal poza jeho chrbát rozohrávať svoje vlastné politické hry.

Po vylodení sa Spojencov v Normandii, začiatkom júna 1944, mal gen. Čatloš už v základných kontúrach pripravený povstalecký plán. Podľa stotníka Staneka, pozostával z dvoch hlavných častí: politickej a vojenskej, ktoré zhrnul do nasledovných bodov:

1.     Gen. Čatloš požiada Červenú armádu o vyslanie styčného dôstojníka, prostredníctvom ktorého bude koordinovať operácie Slovenskej armády s operáciami Červenej armády. Sídliť bude na letisku Mokraď, alebo v neďalekej obci Liptovský Peter. (Letisko Mokraď malo plniť pre spojenecké letectvo funkciu hlavného leteckého mosta. Veliteľom letiska bol brat gen. Čatloša, npr. Dušan Čatloš.)

2.     Keď Červená armáda obsadí priestor Krakova, uskutoční gen. Čatloš štátny prevrat a nastolí vojenskú diktatúru. Spravodajské oddelenie MNO, v súčinnosti s Jazdeckým priezvedným oddielom 1, zaistí nelojálnych členov vlády. Gen. Čatloš vyhlási všeobecnú mobilizáciu a vojnu Slovenskej republiky Nemecku.

3.     Slovenská armáda začne útočné operácie proti nemeckým jednotkám v smeroch: Bratislava – pozdĺž Dunaja – do priestoru Viedne; Bratislava – Kúty – Břeclav – pozdĺž rieky Dyje; Trnava – Holíč – Hodonín – Brno; Nové Mesto nad Váhom – Uherský Brod – Brno; Trenčianska Teplá – Vlára – Brno; Púchov – Horní Lideč – Olomouc.

4.       Ostatné smery vojenských operácií (severne od Púchova) prevezme Červená armáda. Gen. Čatloš požiada velenie Červenej armády o leteckú prepravu štyroch divízií, ktoré budú rozmiestnené na letiskách Vajnory, Piešťany, Nitra, Trenčianske Biskupice, Žilina, Tri Duby, Muráň, Mokraď, Poprad a Kamenica nad Cirochou.

5.       Slovensko-maďarské štátne hranice bude spočiatku zabezpečovať Slovenská armáda menšími útvarmi. Gen. Čatloš požiada Červenú armádu, aby tieto zaisťovacie jednotky boli posilnené tankovými jednotkami Červenej armády a dohodne termín spoločného útoku proti maďarskej armáde. Cieľom operácie bolo oslobodenie okupovaného južného Slovenska a obnovenie územnej integrity Slovenskej republiky.

6.     Jednotky Východoslovenskej armády budú pred Nemcami najprv kamuflovať obranu Karpát. Vopred sa dohodne s veliteľmi Červenej armády na priestoroch, do ktorých bude nasmerovaná paľba Slovenskej armády. Po dohode s Červenou armádou uvoľní Slovenská armáda karpatské priesmyky a umožní jednotkám Červenej armády preniknúť do tylu maďarských a nemeckých vojsk až do priestoru Košíc.

Východoslovenská armáda sa urýchlene presunie na západné Slovensko a aktívne sa zapojí do prebiehajúcich operácií Slovenskej armády a Červenej armády.

V slovenskej historiografii sa neopodstatnene stotožňuje tento povstalecký plán s tzv. Čatlošovým memorandom. Ako uvádza Čatloš, v liste adresovanom Mikulášovi Gacekovi (16. 2. 1965), pred odletom do Moskvy napísal pre svojho kuriéra „písomné potvrdenie“ (tzv. Čatlošove memorandum) svojich predchádzajúcich ústnych pokynov. Toto písomné potvrdenie bolo určené výlučne pre osobnú potrebu mjr. Lisického, „aby na niečo nezabudol“. Skutočný povstalecký plán gen. Čatloša nebol doposiaľ uverejnený. Pokiaľ sa zachoval, nachádza sa najmä v moskovských archívoch.

Politickým cieľom pripravovaného povstania bolo uchovanie štátnej samostatnosti Slovenskej republiky. Ako bývalý legionár bol gen. Čatloš presvedčený, že tak, ako česko-slovenské légie vybojovali v roku 1918 Česko-Slovenskú republiku, tak aj povstalecká Slovenská armáda, ako súčasť spojeneckých vojsk, obháji na medzinárodnej aréne štátnu samostatnosť Slovenskej republiky. Pripravoval podobný variant vojenského povstania, spojeného so štátnym prevratom, aký sa uskutočnil v auguste a septembri 1944 v Rumunsku a Bulharsku. Polmiliónová rumunská armáda, v spolupráci s Červenou armádou, sa zapojila do bojov v Maďarsku, Slovensku, Rakúsku a na Morave. Bulharská armáda operovala na strane Spojencov v Grécku, Srbsku, Maďarsku a Rakúsku.

V prípravách povstania sa v roku 1944 začali fatálne prelínať dve protikladné koncepcie reprezentované gen. Čatlošom a pplk. Golianom, ktorý nepočítal s vojenskými operáciami mimo územia Slovenskej republiky. Povstalecká armáda mala podľa pplk. Goliana viesť len obranné boje a to výlučne na slovenskom území. Sústreďoval sa predovšetkým na obranu takzvaného strategického trojuholníka Banská Bystrica – Brezno – Zvolen. Zásadný rozdiel medzi týmito dvoma koncepciami bol však nielen v oblasti vojensko-strategickej, ale aj v oblasti politickej. Na rozdiel od pplk. Goliana zohrávala v Čatlošovom pláne hlavnú úlohu Bratislava, ako povstalecké centrum. Pokiaľ gen. Čatloš chcel povstaním obhájiť štátnu samostatnosť Slovenskej republiky, pplk. Golian, napojený na česko-slovenskú exilovú vládu v Londýne, presadzoval obnovenie ČSR na čele s prezidentom E. Benešom.

Zásahy Beneša a ministra obrany exilovej vlády gen. Ingra do povstaleckých príprav boli hlavnou príčinou zlyhania odletu Čatlošovho kuriéra 9. júla 1944. Kuriérom mal byť gen. Štefan Jurech, ktorý v roku 1943 pripravoval prechod Rýchlej divízie na stranu Červenej armády. Kpt. J. Krátky, prostredníctvom ktorého gen. Ingr riadil pplk. Goliana, rozpútal doslova preteky, kto prvý vyšle do Moskvy svojho kuriéra – gen. Čatloš, alebo pplk. Golian. Táto deštrukčná činnosť zostala pred gen. Čatlošom utajená a  stále považoval pplk. Goliana za lojálneho dôstojníka s ktorým počítal vo svojich povstaleckých plánoch. Zlyhanie odletu kuriéra malo však fatálne dôsledky. Na letisku vo Vinici čakal kuriéra maršal G. S. Žukov. Po tomto neúspechu bola Moskva zdržanlivá k aktivitám slovenských dôstojníkov.

V úsilí predbehnúť gen. Čatloša vyslal 2. augusta 1944 pplk. Golian do Moskvy svojho kuriéra npr. J. Koreckého. Deň pred jeho vyslaním telefonoval gen. Čatloš pplk. Golianovi a požiadal ho, aby počkal s odletom kuriéra, lebo potrebuje ešte dopracovať operačné plány. Zaskočený pplk. Golian, dirigovaný kpt. Krátkym, však ignoroval túto požiadavku. Rozhodol sa urýchliť vyslanie svojho kuriéra. Podľa člena Politického ústredia, Jozefa Lettricha, npr. Korecký bol vyslaný do Moskvy s Čatlošovým plánom. To, že si pplk. Golian prisvojoval Čatlošov povstalecký plán následne potvrdil v Moskve aj K. Šmidke. A k tomuto záveru dospeli neskôr aj sovietski vojenskí činitelia, ktorí vypočúvali oboch kuriérov a mali aj možnosť porovnať dokumentáciu, ktoré priniesli.

Až 4. augusta 1944 sa podarilo gen. Čatlošovi, v spolupráci s ilegálnym vedením KSS (G. Husák), vyslať mjr. Mikuláša Lisického s povstaleckými plánmi do ZSSR. Hneď po vyslaní svojho kuriéra do Moskvy spustil pplk. Golian kampaň proti gen. Čatlošovi. Tesne pred odletom Čatlošovho kuriéra do Moskvy začal pplk. Golian biť na poplach a informoval exilového ministra obrany gen. Ingra: „Čatloš vysiela voj.[enskú] delegáciu k nadviazaniu styku z 3. na 4. august. Vedúci a pilot mjr. Lisický. Čatloš by mohol skrížiť naše plány.“ V Benešovom tábore v Londýne vyvolala Golianova správa paniku. Exilová vláda a osobne Beneš podnikli všetko čo bolo v ich silách, aby v Moskve skompromitovali gen. Čatloša a predovšetkým prekazili plán na povstanie Slovenskej armády.

Vnútropolitickú situáciu na Slovensku, v auguste 1944, vyhrotili ozbrojené aktivity sovietskych partizánskych skupín, riadených Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Gen. Čatloš a ďalší dôstojníci, ako aj politici, usilovali sa dohodnúť so sovietskymi veliteľmi, aby ukončili svoje akcie a neprovokovali nemeckú armádu. V snahe upokojiť Nemcov, vypracoval gen. Čatloš smernice na potlačenie partizánskeho hnutia. Slovenská armáda, spolu so žandárstvom, uskutočnila niekoľko „trestných výprav“ proti partizánom, pričom velitelia partizánskych skupín boli vopred informovaní, v ktorých oblastiach sa uskutočnia operácie, aby ich mohli včas opustiť. Počas jednej z týchto „trestných výprav“ sa gen. Čatloš tajne stretol a rokoval s organizátorom partizánskeho hnutia na Liptove mjr. F. M. Makarovom. Styk so sovietskymi veliteľmi partizánskych skupín zabezpečoval pre gen. Čatloša prednosta Spravodajského oddelenia MNO stotník Ján Stanek, ktorý so sovietskymi veliteľmi mjr. P. A. Veličkom, kpt. A. K. Ľachom a kpt. J. P. Voľanskim dohodol v polovici augusta 1944 plán spoločného postupu v príprave povstania. Sovietsky velitelia vyslali do Bratislavy (nie do Banskej Bystrice!) svojho zástupcu, aby „definitívne a oficiálne uzavrel dohodu“. O tejto situácii informovali aj Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, ktorý na nich naliehal, aby od 25. augusta 1944 rozpútali partizánsku vojnu.

V súvislosti s pripravovaným prechodom Rumunska a Bulharska na stranu Spojencov prejavila Moskva veľký záujem o povstalecký plán gen. Čatloša. O mimoriadnej dôležitosti, akú vojenské kruhy pripisovali plánu gen. Čatloša, svedčí skutočnosť, že bol predložený na posúdenie aj Jozefovi V. Stalinovi. Velenie Červenej armády veľmi rýchlo pochopilo vojensko-strategický význam Čatlošovho plánu. Červenej armáde sa v auguste 1944 začala otvárať cesta nielen na Balkán, ale aj do strednej Európy, čo by značne urýchlilo vojenskú porážku Nemecka. Z politického hľadiska však musela Moskva zohľadňovať aj stanovisko česko-slovenskej exilovej vlády. Ako uvádzal veliteľ česko-slovenskej vojenskej misie v Moskve, gen. H. Píka, v správe pre exilového ministra obrany gen. Ingra: Politické ústredie (SNR) sa vraj rozhodlo využiť gen. Čatloša  k vykonaniu mobilizácie a presunom vojenských jednotiek, k vydaniu všetkých prípravných rozkazov a predbežných opatrení a to všetko legálnou cestou, aby pri vyhlásení povstania neboli žiadne problémy. „Až bude vše připraveno a akce zahájena, má býti Čatloš odstraněn.“ Politické ústredie a Vojenské ústredie (pplk. Golian) „souhlasí s vojenskými přípravami a operacemi, které zajistí gen. Čatloš“ a ktoré by Vojenské ústredie „nemohlo samo snadno provésti.“ Gen. Píka si uvedomoval, že jednoducho bolo nad sily pplk. Goliana zorganizovať povstanie Slovenskej armády v takom rozsahu, ako ho pripravil gen. Čatloš.

Berlín so znepokojením sledoval vývoj na Slovensku a chcel zabrániť tomu, aby sa zopakoval rumunský scenár štátneho prevratu. Po 25. auguste 1944, keď partizáni, zradikalizované skupiny vojakov, ako aj rôzne zdemoralizované živly, začali s ozbrojenými akciami, Berlín prestával dôverovať gen. Čatlošovi, ktorého mal vo funkcii ministra národnej obrany nahradiť gen. Turanec. V dôsledku stupňujúcich sa partizánskych akcií na strednom Slovensku začali sa v Berlíne intenzívne zaoberať myšlienkou okupácie Slovenska. Z pohľadu Berlína bol mimoriadne kritický najmä 28. august 1944 – postrieľanie členov vojenskej misie pplk. Otta v Martine, ktorí podľa nemeckého historika J. K. Hoenscha mali diplomatickú imunitu. Ako aj postrieľanie nemeckých vojakov, ktorí strážili nemecký detský tábor v Ľubochni. Neušetrili pritom nielen zajatých a zranených vojakov, ale ani bezbranných civilov. Nemecká okupácia Slovenska bola už len otázkou času. Obsadenie Ružomberka partizánmi, s podporou miestnej posádky, vyvolalo lavínu nekoordinovaných akcií rôznych dobrodružných živlov, ktorí vyvíjali silný nátlak na pplk. Goliana, aby sa armáda pripojila k partizánom a vyhlásila povstanie. Podľa Alexandra Hirnera reakcia pplk. Goliana bola jednoznačne zamietavá: „To je zle, to je veľmi zlé! Je to predčasné. To treba zastaviť. Prosím vás, zastavte to! Nech to zastavia!“ To, čo sa podarilo Hirnerovi v Ružomberku, nepodarilo sa mu v Banskej Bystrici.

Po postrieľaní členov nemeckej vojenskej misie v Martine napätie na vnútropolitickej scéne dosahovalo svoj vrchol. Rozširovali sa správy, že svojvoľné povstalecké aktivity vojakov na strednom Slovensku sa začali na rozkaz gen. Čatloša. Nemci vyvíjali silný tlak na prezidenta Tisa, aby zaistil gen. Čatloša a zbavil ho funkcie ministra národnej obrany. Aby rozptýlil tieto neopodstatnené chýry gen. Čatloš vystúpil dňa 29. augusta 1944, po 19,00 h večer, v Bratislavskom rozhlase. Oznámil, že na Slovensko prichádza nemecká armáda, aby potlačila rozmáhajúce sa partizánske hnutie. Vyzval armádu, aby zachovala pokoj a nekládla odpor. O hodinu na to vydalo Vojenské ústredie v Banskej Bystrici heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré sa považuje za začiatok povstania Slovenskej armády. Na rozkaze bol podpísaný náčelník štábu Československej armády na Slovensku, pplk. Ján Golian, čo vyvolalo značné pochybnosti a nedorozumenia. Vo všeobecnosti sa totiž očakávalo, že povstanie Slovenskej armády povedú gen. Čatloš a gen. Malár.

Anarchiu a chaos, aké zavládli vo vojenských posádkach, spojené s príchodom prvých nemeckých jednotiek, ešte umocnila izolovaná skupinka osôb okolo Vavra Šrobára, ktorá  v mene Ústredného národného výboru a Vojenského revolučného vedenia vyhlásila 30. augusta 1944 v banskobystrickom rozhlase obnovenie ČSR na čele s prezidentom Benešom. Stalo sa to bez vedomia a účasti Politického ústredia (G. Husák, J. Lettrich) a Vojenského ústredia (pplk. Golian), a samozrejme aj bez vedomia gen. Čatloša. Za pozornosť stojí, že pplk. Golian nevystúpil v banskobystrickom rozhlase. V prostredí Demokratickej strany sa po roku 1945 zrodil mýtus o Mužoch 29. augusta – Ján Ursíny, Vavro Šrobár, Jozef Styk,  pplk. Ján Golian, stotník Milan Polák, pplk. Mirko Vesel a mjr. Jozef Marko, ktorí „vzali na seba zodpovednosť tohto dejinného aktu a podľa vopred dohodnutých smerníc dali 29. augusta 1944 povel na začatie povstania.“ Táto dobrodružná politická akcia, pod dohľadom exilovej vlády v Londýne,  sledovala dva základné ciele: vyvolať ozbrojené povstanie a prekaziť rokovanie Čatlošovej misie v Moskve. Zároveň, v duchu direktív exilovej vlády v Londýne, dať povstaniu československý náter. Keďže v Čatlošovom pláne mala byť povstaleckým centrom Bratislava, vedúci predstavitelia Politického ústredia, Gustáv Husák a Jozef Lettrich, niekoľko dní zotrvávali v Bratislave v úsilí zorientovať sa v turbulentnej situácii. Po ich odchode do Banskej Bystrici, 31. augusta 1944, zostal v Bratislave Laco Novomeský, ktorý dva týždne vyčkával, že prezident Tiso a slovenská vláda sa zapoja do povstania – mal vykonávať úlohu sprostredkovateľa. Dňa 2. septembra 1944 prišiel do Banskej Bystrice aj gen. Čatloš v snahe zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá. S nemalým prekvapením však zistil, že pplk. Golian a spol. sa usiluje o obnovenie ČSR na čele s E. Benešom.

Výsledkom deštrukčnej činnosti šrobárovcov a veselovcov, 30. augusta 1944, bolo paralyzovanie a rozklad Slovenskej armády. Zmarený bol presun zvyškov Rýchlej divízie na Slovensko, ktorá pod velením plk. F. Krakovského sa nachádzala v Sedmohradsku. Podobný osud stihol aj Technickú brigádu v Taliansku. Nemci veľmi rýchlo odzbrojili Východoslovenskú armádu. Zatkli jej veliteľa, gen. Malára, ktorý sa vo svojom rozhlasovom prejave k vojakom preriekol a žiadal ich, aby sa vrátili do kasární a počkali „až veci samy dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať“. Odzbrojenie Východoslovenskej armády definitívne spečatilo osud povstania pripravovaného gen. Čatlošom. V roku 1964 Laco Novomeský reagoval na neúspech Čatlošovho plánu rečníckou otázkou: či slovenskí komunisti mali a mohli „zavrhnúť reálnu možnosť, ktorú takáto situácia na Slovensku poskytovala, že Červená armáda sa môže dostať pomerne ľahko od karpatských priesmykov až na Považie, ba pri priaznivom vývoji vecí na juh k Budapešti a na západ k Viedni. … Nijaké riziká by neospravedlnili nečinnosť komunistov voči takýmto možnostiam a výhľadom, ba ani riziko, že o päť – šesť rokov neskoršie budú za takúto koncepciu povstania vo vlastnom tábore sektársky sekírovaní, dogmaticky osočovaní a kriminálne poznačení!“

Napriek neúspechu povstania Slovenskej armády, pripravovanom gen. Čatlošom a gen. Malárom, je potrebné vzdať úctu slovenským vojakom, ktorí ani za týchto podmienok nekapitulovali a v boji s nemeckými okupantmi preukázali vysokú bojovú morálku a vojenské schopnosti. Slovenskí vojaci za nevýhodných podmienok dokázali dva mesiace hrdinsky vzdorovať technickej prevahe nepriateľa a statočne brániť svoju vlasť.

Ján Bobák