Po odlete z Nur-Sultanu smerom do Ríma odpovedal pápež František na otázky novinárov, ktorí ho sprevádzali počas 38. apoštolskej cesty v Kazachstane. Okrem dojmov z návštevy krajiny bola medzi témami aj vojna na Ukrajine, osobitne právo na obranu a zásobovanie zbraňami. Je potrebné viesť dialóg, zdôraznil Svätý Otec. Dodal,  že aj keď je ťažké viesť dialóg s tým, kto začal vojnu, treba sa o to usilovať.

Pápež František odpovedal aj na otázky o úlohe politiky a o hodnotovej kríze Západu, v ktorej je nebezpečenstvom vznik populizmov. Vo vzťahu k Číne je presvedčený o potrebe pokračovať v trpezlivom dialógu, podobne aj s Nikaraguou. Ohľadom vnútrocirkevnej situácie v Nemecku Svätý Otec zdôraznil, že Cirkev potrebuje pastierov viac než pastoračné plány.

O svojich budúcich apoštolských cestách pápež František prezradil, že napriek ťažkostiam s chôdzou je odhodlaný vydať sa na ďalšiu cestu. Jej  cieľ konkrétne nemenoval, ale je pravdepodobné, že pôjde o pripravovanú, ešte oficiálne neohlásenú návštevu Bahrajnu v Perzskom zálive, ktorej termín by mohol byť už v novembri. Ako uviedol, na budúci rok by rád absolvoval dve cesty odložené zo zdravotných dôvodov: ekumenickú púť pokoja do Južného Sudánu a apoštolskú návštevu Konžskej demokratickej republiky.

Prinášame plné znenie odpovedí Svätého Otca na vybrané otázky:

Rudiger Kronthaler z nemeckej televízie ARD:

Svätý Otec, vďaka za vaše posolstvo mieru, som Nemec, ako počuť z môjho prízvuku. Môj národ je zodpovedný za milióny mŕtvych spred osemdesiatich rokov. Chcel by som položiť otázku ohľadom mieru: vzhľadom na to, že môj národ je zodpovedný za milióny mŕtvych, v škole sa učíme, že nikdy sa nemajú používať zbrane, nikdy nie násilie: jedinou výnimkou je sebaobrana. Treba podľa Vás v tomto čase dávať zbrane Ukrajine?

Pápež František:

Toto je politické rozhodnutie, ktoré môže byť morálne, morálne akceptované, ak sa urobí v súlade s podmienkami morálky, ktoré sú početné, a potom o tom možno hovoriť. Môže to však byť nemorálne, ak sa to robí s úmyslom väčšmi vyprovokovať vojnu alebo predávať zbrane, či zbaviť sa tých zbraní, ktoré už viac nepotrebujem. Motivácia je to, čo do veľkej miery kvalifikuje morálnosť tohto činu. Obrana je nielen zákonná, ale je aj prejavom lásky k vlasti. Kto sa nebráni, kto niečo nebráni, nemiluje to, kým ten, kto bráni, miluje.

Treba vziať do úvahy aj ďalšiu vec, ktorú som spomínal v jednom zo svojich prejavov, a to, že by sme mali ešte viac uvažovať nad pojmom spravodlivej vojny. Pretože dnes všetci hovoria o mieri: už toľko rokov, už sedemdesiat rokov OSN hovorí o mieri, mnoho sa o mieri reční. Ale koľko vojen prebieha práve teraz? Tá, ktorú ste spomenuli, Ukrajina-Rusko, teraz Azerbajdžan a Arménsko, ktorá sa trochu zastavila, pretože Rusko vystúpilo ako garant, je ručiteľ mieru tu a vedie vojnu tam… Potom je tu Sýria, desať rokov vojny. Čo sa to tam deje, že sa to nezastaví? Aké záujmy tým hýbu? Potom je tu Africký roh, ďalej sever Mozambiku, a Eritrea, ktorá je vedľa Etiópie, potom Mjanmarsko s týmto trpiacim ľudom, ktorý mám tak rád, Rohingovia, ktorí chodia dookola ako kočovníci a nenachádzajú pokoj. Ale prosím vás, veď sme vo svetovej vojne…

Spomínam si na niečo osobné, ako dieťa, mal som deväť rokov. Spomínam si, ako som počul trúbiť sirénu najväčších novín v Buenos Aires: v tom čase sa pri oslavách alebo zlých správach ozývala – teraz sa už netrúbi – a bolo ju počuť po celom meste. Mama povedala: „Čo sa to deje?“ Boli sme vo vojne, rok 1945. Do domu k nám prišla plačúca suseda so slovami: „Trúbila siréna… Vojna sa skončila!“ A dodnes vidím mamu a susedu, ako plačú od radosti, že sa skončila vojna. V juhoamerickej krajine, tak ďaleko! Tieto ženy vedeli, že mier je väčší ako všetky vojny, a plakali od radosti, keď sa dosiahol mier. Na to nezabudnem. Pýtam sa sám seba: neviem, či sme dnes tak v srdci vychovaní, že zaplačeme od radosti, keď vidíme mier. Všetko sa zmenilo. Ak nevedieš vojnu, nie si užitočný!

Vyjadrím sa potom aj k Nemecku, neskôr. Ďalej je tu výroba zbraní. Toto je vražedný obchod. Niekto, kto rozumie štatistike, mi povedal, že ak by sa na rok prestali vyrábať zbrane, vyriešil by sa všetok hlad vo svete… Neviem, či je to pravda alebo nie. Ale hlad, vzdelanie… nič, nedá sa, pretože sa musia vyrábať zbrane. Do Janova pred niekoľkými rokmi, sú to zo tri-štyri roky, priplávala loď s nákladom zbraní, ktorý sa mal prekladať na väčšiu loď smerujúcu do Afriky, do blízkosti Sudánu, myslím, že do Južného Sudánu. Pracovníci prístavu to nechceli robiť, stálo ich to veľa, ale povedali: „Na tomto sa nebudem podieľať, spolupracovať so smrťou“. Je to historka, avšak človeku to dáva pokoj do svedomia.

Hovorili ste o svojej vlasti. Jednou z vecí, ktoré som sa od vás naučil, je schopnosť kajať sa a prosiť o odpustenie za omyly vojny. A tiež nielen prosiť o odpustenie, ale aj zaplatiť za tieto chyby: to o vás hovorí dobre. Je to príklad, ktorý by sa mal napodobňovať. Samotná vojna sama osebe je omyl, je to omyl! A my práve teraz dýchame túto atmosféru: ak nie je vojna, zdá sa, že nie je život.

Trochu neusporiadane, ale povedal som všetko, čo som chcel povedať na túto tému o spravodlivej vojne. Nuž, právo na obranu áno, to je v poriadku, ale treba ho využiť vtedy, keď je to nevyhnutné.

Sylwia Wysocka z Poľskej tlačovej agentúry PAP:

Svätý Otec, povedali ste: nikdy nemôžeme ospravedlniť násilie. Všetko, čo sa teraz deje na Ukrajine, je čisté násilie, smrť, totálne ničenie zo strany Ruska. My v Poľsku máme vojnu tak blízko našich dverí, s dvoma miliónmi utečencov. Chcela by som sa opýtať, či je tu podľa vás nejaká červená čiara, za ktorou by sa už nemalo povedať: sme otvorení dialógu s Moskvou. Pretože mnohí majú ťažkosti pochopiť túto ochotu. A tiež by som sa chcela opýtať, či ďalšia cesta bude do Kyjeva.

Pápež František:

Odpoviem na to, ale dal by som prednosť tomu, keby sa najprv kládli otázky ohľadom apoštolskej cesty. Na toto však odpoviem.

Myslím, že je vždy ťažké pochopiť dialóg so štátmi, ktoré začali vojnu, a zdá sa, že prvý krok bol daný odtiaľ, z tamtej strany. Je to ťažké, no nesmieme to zavrhnúť, ale dať príležitosť na dialóg všetkým, všetkým! Pretože vždy je tu možnosť, že v dialógu sa môžu veci zmeniť, aj ponúknuť iný uhol pohľadu pohľad, iný uhol uvažovania.

Nevylučujem dialóg s akoukoľvek mocnosťou, aj keby bola vo vojne, aj keby dokonca bola agresorom… Niekedy sa dialóg musí viesť takto, ale musí sa viesť, „smrdí“, ale musí sa viesť. Vždy krok vpred, natiahnutá ruka, vždy! Pretože v opačnom prípade zatvárame jediné rozumné dvere k mieru. Niekedy neprijímajú dialóg: škoda! Ale dialóg sa musí viesť vždy, aspoň ponúknuť, a toto je dobré aj pre toho, kto ho ponúka, dáva mu dýchať.