Čisté zlo: Macron a európska epocha bezbožnosti

Poznáte to z vlastnej skúsenosti: Ak sa s niekým náhodne pustíte do debaty o náboženstve z pozície veriaceho, je pomerne vysoká pravdepodobnosť, že na vás bude pozerať cez prsty. Keby ste sypali zenové múdra, tak ste za pokrokového (pretože buďme reálni – kto už praktizuje na Západe budhizmus? Ľúbivými rečami o cvičení Siedmich Tibeťanov nikoho neurazíte, ani nikomu neublížite. Hlavne, aby v rovnici nebol Boh). No ak patríte ku kresťanskej denominácii, k moslimom alebo pravoverným Židom, ostanete za exota.

Aspoň z pohľadu tej časti spoločnosti, ktorá nasleduje vzory typu Macron, Hríb, a spol. – vysvetlím.

„Tatko Šmolka, máš vonku rodinné klenoty“

Bol to tuším maďarský kolega novinár, kto olympijskú blamáž s posmešným výjavom odkazujúcim na Poslednú večeru (hoci to následne zachraňovali vyjadreniami, že išlo o alúziu na celkom inú maľbu, len s kompozičnou podobnosťou) reagoval, že „Tatko Šmolka” (do modra namaľovaná postava) mal vonku svoje… Veď viete čo. A prešlo to. Hoci v skutočnosti je to svetový prepadák.

Nielen v očiach veriacich – z pohľadu kohokoľvek s dobrým vkusom.

Úroveň Macronovej podpory spadla na najnižšiu za 50 rokov robenia meraní

Ale toto je francúzska škola: Sekularizovať do tej miery, až sa výsmech nadčasových hodnôt stane všeobecne tolerovanou, neskôr priam žiadanou normou. Nie je náhodné, že práve francúzske noviny si svojho času dovolili hrubo uraziť proroka Mohameda (a koľkí z nás boli chvíľu po teroristickej odvete extrémnych fundamentalistov odrazu tiež „Charlie Hebdo”)…

Veď tam už žiaci nemôžu prísť do školy s výraznejším krížikom na viditeľnom mieste! Kde sú tu základné občianske slobody vo vzťahu k praktizovaniu viery? Pretože kto vám tvrdí, že viera je „intímna záležitosť”, iba chce inými slovami vyjadriť, aby ste na verejnosti o Bohu láskavo mlčali.

Zato nahota, latex, kožené bičíky v uliciach, to je vítané. Sloboda!

Keď už sú aspoň u nás tie kresťanské sviatky ešte stále významné, rád by som upozornil na toto: Takzvaný intelektuál Štefan Hríb sa pochválil, že napísal knihu “O Bohu, ktorý neexistuje”. Je na seba podľa všetkého pyšný. Pritom žijeme dobu, keď ešte aj fyzika (!) skrz zákona zachovania energie defacto potvrdzuje, že duša po smrti putuje ďalej (energia sa nezničí, len mení formu).

Ten človek vydáva vysoko subjektívny názor (maskovaný za údajne desaťročné študijné úsilie) za bernú mincu, azda holý fakt. Horšie je, že má nekritických sledovateľov, na ktorých takto dokáže vyvinúť negatívny vplyv. A tým len ďalej rozsievať svár v rozdelenej spoločnosti. Aj keď sám bude tvrdiť, že dielo vytvoril z lásky k blížnemu svojmu.

Mimochodom: Keby aj, čisto teoreticky, sme pripustili možnosť, že niet vyššej existencie, ktorá tento systém (Vesmír a všetko v ňom) vytvorila a udržiava ho, komu tým pomôžeme? Dnes, keď sa morálka stala vysoko fluidným termínom, ktorý si každý vykladá podľa seba?

Odnímeme spoločnosti pravidlá, vezmeme ľudom nádej; vezmeme im všetko, v čo verili od počiatku vekov v rozličnej forme pod rozličnými pomenovaniami – a čo nám ostane? Ego.

Hríb (ako aj Macron a ďalší bezbožníci) si s tým svojím nepochybne vystačí.