Západniari sa tvária ako etalóny morálky a ľudia typu Ódor/Korčok nám ich vnucujú ako vzory. Dobre teda, poďme sa pozrieť do Bruselu, tej Mekky európskej demokracie a rozmeňme si to na drobné.

Nie každý život má hodnotu

Z histórie sú dobre známe hrôzostrašné podrobnosti o mučení a popravách obyvateľov republiky Kongo, ktorú spravoval ako svoju ohromujúcu kolóniu až do roku 1960 malý európsky štátik. Človek by si pomyslel, že po smrti kráľa, ktorý „strpel” genocídu asi 13 miliónov (!) domorodých obyvateľov, sa naši západní partneri; naše vzory vo vyznávaní občianskych slobôd, niekam posunuli. Avšak predstavte si, že na svetovej výstave v Bruseli ešte v roku 1958 poskytli návštevníkom pohľad na tzv. Ľudskú ZOO. Vo vyhradených priestoroch totiž držali práve afrických domorodcov v simulovaných podmienkach ich domovského prostredia. Pod cynickým názvom „Kongoráma”. Pozrite si fotografie, sú na nich aj africké deti – za bambusovou ohradou. (Mimochodom, pri rovnakej príležitosti Belgičania hrdo odprezentovali svetovej verejnosti svoj monument s názvom Atomium)

Ale slovanské národy chcú poučovať o humánnom správaní či o pravidlách vedenia vojny…

A nejde o to, či rodiny v Kongoráme dostali dobré zaobchádzanie alebo honorár. Ide o etický aspekt veci, že ľudský život má mať zachovanú dôstojnosť, a nie byť vystavovaný na očumovanie. Tu – vzhľadom na temné dejiny – to platí dvojnásobne.

Oberú vás o prvé posledné

Ani po ukončení koloniálnej nadvlády (1960) však neboli zastavené vykorisťovacie praktiky Belgičanov v Kongu. Len sa šikovne preonačili – reštrukturalizácia, aký fajnový výraz.

Vojská možno odišli, no ťažobné spoločnosti ostali – chránené po zuby ozbrojenými žoldniermi v štátnych pomeroch zámerne udržiavaných mimo stabilizácie tak, aby sa tamojší ľud nemohol spojiť a vziať si späť vlastné národné bohatstvo. Hovoríme predovšetkým o troch komoditách: meď, kobalt, diamanty.

Meď poznáte z videnia, diamanty z výkladu, a kobalt je materiál obsiahnutý v batérii vášho mobilu (v krátkej reportáži si môžete pozrieť, akú vysokú cenu platia robotníci, presnejšie zapriahnuté rodiny do ťažby).

Nuž a belgická ekonomika stojí a padá práve na ťažbe, spracovaní a predaji týchto cenností. Síce sa môžu navonok sťažovať, že rovnocenným (ak nie dominantným) konkurentom sa im stala Čína, no uchovanie rozvojového rastu Belgicka záleží práve od jeho „investícií” v oblasti. Hovoríme o spoločnostiach ako Umicore či Groupe Forrest International, „upravených” v rámci „dekolonializačného” procesu. Isteže, vláde Konga dajú k ziskom symbolicky pričuchnúť tiež, veď Kinshasa už je „slobodná”. To je hotová vec!

Dôraz je na slove pričuchnúť.

Vám sa z tých ľudí nerobí zle?

Veď bez hanby okrádajú cudzí národ z iného kontinentu. Ale sami seba vystavujú na piedestál v oblekoch a bielych košeliach. Čo to je za facku slušnosti, že europarlament sídli v centre krajiny, ktorá dodnes bohatne na princípe, že si pušným prachom podrobila inú civilizáciu? A nemôže dôjsť k zmene, pretože v prípade, že by sa vzdali koloniálneho dedičstva, normálne by kľakli. (Slávni Francúzi alebo Briti na tom tiež nie sú lepšie)

Je to nevkusné a nechutné, a hovorím to bez emócie, len ako vecné konštatovanie. A ešte niečo – je to beznádejné.

Západ – na základe uvedených skutočností – nielen, že nemá právo iným kázať o morálke (napr. obviňovať Slovensko, že sa politicky orientuje na všetky svetové strany). Jeho lídri by mali – pri troche pokory a vnútornej integrity – sedieť v kúte a zahanbene hľadieť na špičky svojich topánok.

Možno na nich ostala uschnutá kvapka krvi.

A napokon odkaz pre pána Ódora a jeho kolegov eurohujerov: Ak tvrdíte, že sa máme od západných vzorov učiť, aby sme ekonomicky rástli, tak buď vôbec neviete, o čom hovoríte, alebo na drzovku upierate ľuďom pravdu.

Neviem, čo je u politických špičiek desivejšie: nevedomosť alebo zámerné zastieranie reality…

Prečítajte si tiež:

• Keď sa Ivan Korčok pomýli, povie aj to, čo nechce
• Ódor smúti selektívne
• Spor v Štrasburgu: Ódor má nápady, vy ich zaplatíte