Oklamaná Európa nevidí, že skončila

Washington 28. septembra 2023 (HSP/telegraph/Foto:Pixabay)

My Európania sme stále presvedčení o tom, že náš malý kontinent má zásadný význam nielen pre dejiny ľudstva, ale aj pre formovanie súčasného sveta. Poučujeme všetkých ostatných na základe hodnôt, o ktorých sme pevne presvedčení, že sú univerzálne. Myslíme si o sebe, že sme vznešení, mocní a máme dobré úmysly. Ale obdobie skutočnej európskej moci bolo v skutočnosti len historickým výkyvom, píše Gerard Araud, bývalý francúzsky veľvyslanec v Spojených štátoch, v londýnskom denníku The Telegraph

Áno, Európania dominovali svetu v rokoch 1815 až 1945 a odvtedy až dodnes stojíme hneď za USA. Ale to boli len dve storočia: čiarka v dejinách sveta. Do roku 1650 bol HDP Indie a do roku 1750 HDP Číny pravdepodobne väčší ako HDP ktorejkoľvek európskej krajiny.

V Naí Dillí a Pekingu nás teda v období našej dominancie vnímali ako nováčikov a ekonomické vyvažovanie medzi Európou a Áziou, ktoré prebieha v posledných desaťročiach, sa považuje len za návrat k dlhodobej historickej norme. Nováčikovia sa opäť dostávajú na svoje miesto.

Nie je prekvapením, že v roku 2016 sa Barack Obama v rozhovore pre The Atlantic zrejme domnieval, že o budúcnosti ľudstva sa rozhodne medzi Dillí, Pekingom a Los Angeles.

Keď som totiž pôsobil ako francúzsky veľvyslanec vo Washingtone, všimol som si, do akej miery sa na nás naši údajní dediči namiesto toho pozerali so zmesou ľahostajnosti, únavy a prehliadania. Boli sme stará teta, ktorej bláznivé výroky sa viac-menej jemne ignorovali.

Pre USA je potenciál rastu, ale aj hlavné výzvy v Ázii, takže je logické, že sa Washington orientuje na tento kontinent. V tejto súvislosti nemôže dôjsť k žiadnym nejasnostiam. Pre USA je Rusko regionálnou mocnosťou, ktorá je síce bolestivá, ale nie je v centre ich pozornosti. Chcú čo najskôr ukončiť vojnu na Ukrajine, aby mohli čeliť skutočnej hrozbe: Čína.

Sme my Európania schopní dokázať, že na nás ešte stále záleží, že nie sme len nejakou okrajovou turistickou destináciou?

Pochybujem o tom, a to z veľmi konkrétneho dôvodu. Ako Francúz, ktorý videl, ako jeho krajina, Čína Európy v roku 1815, postupne stráca svoju silu súbežne s demografickým úpadkom, som pevne presvedčený, že demografia je osud.

Na základe toho Európa čelí bezprecedentnej situácii. Predpokladá sa, že v rokoch 2010 až 2050 klesne celkový počet obyvateľov o 5 percentuálnych bodov, ale počet obyvateľov vo veku 25 až 64 rokov o 17 percentuálnych bodov. Počet obyvateľov Maďarska, pobaltských štátov, Slovenska, Bulharska, Portugalska, Talianska a Grécka už klesá, zatiaľ čo počet obyvateľov Nemecka sa pred predvídateľným poklesom zastaví. Priemerný vek Európanov je 42 rokov v porovnaní s 38 rokmi v USA. Priemerne sa zvyšuje o 0,2 roka ročne.

Čo to znamená? Menší dopyt, a teda menší rast, a menej dynamické spoločnosti. Konkrétne to znamená ohrozenie “európskeho modelu”, ktorý je založený na neľahkom kompromise medzi sociálnym štátom a hospodárskou realitou.

Staroba znamená neustále rastúce výdavky na zdravotníctvo a osobnú pomoc. Demografická kríza zasa rozdeľuje našu spoločnosť na ľudí v produktívnom veku a dôchodcov v situácii, keď tí druhí majú životnú úroveň, ktorú tí prví často ani nemôžu dosiahnuť.

Európania budú bojovať najmä o otázku prisťahovalectva. Odborníci to hodnotia veľmi jasne: vzhľadom na slabú účinnosť “natalistických” politík zameraných na zvýšenie pôrodnosti neexistuje iná alternatíva na prekonanie demografického poklesu v Európe ako imigrácia.

V dnešnej Európe je eufemizmom povedať, že toto riešenie nebude všeobecne vítané. Keď nedávno francúzsky minister naznačil, že možno budeme musieť prijať obmedzený počet prisťahovalcov, aby sme vyriešili nedostatok pracovníkov v niektorých odvetviach, vyvolalo to taký rozruch, že okamžite vycúval.

Spojené kráľovstvo vystúpilo z EÚ najmä preto, aby zastavilo prisťahovalectvo aj z európskych krajín. V roku 2015 Nemecko síce otvorilo svoje hranice pre viac ako milión prisťahovalcov z Blízkeho východu, ale bolo to v reakcii na humanitárnu krízu.

V tomto kontexte je emigrácia z Európy obzvlášť nevítaná. Prichádzame o mladých, vysoko vzdelaných ľudí, ktorí odchádzajú najmä do USA, kde budú mať lepšie príležitosti, či už vo výskumnom, akademickom alebo súkromnom sektore.

Keď som cestoval po Amerike, všade som stretával európskych výskumníkov, chirurgov, učiteľov a podnikateľov. Bolo ťažké necítiť smútok z toho, že títo mladí ľudia, ktorých naše krajiny draho vychovali, namiesto toho obohacujú USA.

Nehovorte, že môj pesimizmus je len zvyčajným francúzskym nárekom; nepridávajte, že britská a francúzska demografia nie je až taká zlá (hoci aj to je pravda).

Všetky signály ukazujú na Európu orientovanú dovnútra. Un continent de vieux. O budúcnosti ľudstva sa definitívne rozhodne inde.

Prečítajte si tiež:

• “Vitajte v Európe” – mimovládne organizácie pripravili príručku pre žiadateľov o azyl
• EÚ dochádzajú peniaze a nikto nie je ochotný zaplatiť účet