Tento rozpor medzi oficiálnymi štatistikami a každodennou skúsenosťou občanov nie je iba problémom interpretácie čísel — je to priamy dôsledok legislatívnej zmeny v rámci Zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon a Trestný poriadok. Tá predefinovala hranice medzi trestným činom a priestupkom a v praxi prekopala mechaniku evidencie trestnej činnosti.

Novela Trestného zákona zvýšila hranicu škody pri krádeži z približne 266 eur na 700 eur. To znamená, že veľká časť krádeží, ktoré by boli kedysi trestne stíhané, sa dnes kvalifikujú ako priestupky s maximálnou pokutou do 331 eur. Efekt je jednoduchý a surový: tisíce prípadov zmizli z kriminálnych štatistík — nie preto, že by sa krádeže prestali páchať, ale preto, že z právneho hľadiska už nespadajú do kategórie trestného činu.

Praktická realita tejto zmeny je zjavná: páchateľ, ktorý má skúsenosť alebo informácie o legislatívnych limitoch, dokáže kalkulovať riziko tak, aby zostal pod hranicou trestného stíhania. V prípade potreby si úlovok rozdelí, alebo cielene pácha viacero drobných krádeží, pričom z pohľadu trestného práva mu za to hrozí maximálne administratívna sankcia.

Zvýšil sa počet drobných krádeží v obchodoch kvôli zmenám v trestných kódexoch? Susko sa bráni

K tomu sa pridáva trvalý problém: v niektorých regiónoch chýba značná časť plánovaného počtu policajtov. Hliadky sú menej viditeľné, reakčné časy sa predlžujú, preventívna prítomnosť stráca silu. V kombinácii s vysokou hranicou škody to vytvára priestor, v ktorom sa opakované drobné delikty stávajú efektívnou stratégiou pre recidivistov.

Dôsledkom tejto súhry legislatívnej úpravy a personálneho oslabenia výkonu orgánov činných v trestnom konaní je rezignácia časti obyvateľov. Mnohí už nehlásia drobné krádeže, pretože majú skúsenosť, že polícia príde neskoro alebo že následok pre páchateľa bude marginálny. Menej nahlásení potom ďalej skresľuje oficiálne dáta a vytvára obraz klesajúcej kriminality — obraz, ktorý v realite zakrýva rastúci pocit bezmocnosti a eróziu dôvery v štátne inštitúcie. Menší počet hlásení produkuje nižšie štatistiky, nižšie štatistiky ospravedlňujú legislatívne nastavenie, a systém tak ostáva v uzavretom kruhu.

Samosprávy pri tom pocítili ekonomickú záťaž tohto posunu. Mestské a obecné polície, miestne poriadkové služby a preventívne projekty sú nútené doháňať to, čo štát premietol do administratívnych konaní. Lokálne rozpočty, už vystavené tlaku rozpočtovej konsolidácie, majú čoraz menej priestoru na posilnenie bezpečnostných opatrení. To znamená, že výdavky na zabezpečenie verejného poriadku často presúvajú bremeno z centrálnej úrovne na ramená obcí, ktoré za to musia platiť zo svojich obmedzených zdrojov.

Do tejto právnej a bezpečnostnej mozaiky vstupuje aj sociálny kontext: rastúca chudoba a tlak na základné životné náklady. Pre časť populácie, ktorá sa ocitá na hrane existenčnej bezpečnosti, môže byť pokuta v priestupkovom konaní zanedbateľnou prekážkou v porovnaní s naliehavou potrebou zabezpečiť potraviny alebo základné hygienické potreby. Z tejto perspektívy prestáva byť krádež tovaru dennej spotreby pre niekoho striktne trestným činom; stáva sa racionálnym, aj keď kriminálnym spôsobom prežitia.

Schyľuje sa k bezostyšnej krádeži? Aké budú dôsledky...

Súčasne však legislatíva otvorila priestor aj pre tých, ktorých motivácia nie je núdza, ale oportunizmus — pre nich je vysoký limit jednoduchým stimulu na opakované páchanie drobných krádeží bez obavy z vážnych následkov.

Návrhy, ktoré predkladá Združenie miest a obcí Slovenska, sú smerom k technickej korekcii tejto nerovnováhy. Ide najmä o dva zásahy: zníženie hranice škody späť do rozumného pásma (v návrhoch sa spomínajú hodnoty 300–400 eur) alebo zavedenie pravidla “Trikrát a dosť”, ktoré by transformovalo opakované priestupky na trestné stíhanie. Takýto mechanizmus by obnovil odstrašujúci prvok v prípade notorických recidivistov a zredukoval ekonomickú výhodu plynúcu zo série drobných, ale opakovaných deliktov.

V meste Banská Bystrica sa rozmohli krádeže vlámaním do zaparkovaných áut

Tieto návrhy sú pritom predmetom racionálnej debaty a nie sú volaním po neprimeranej prísnosti. Cieľom je upraviť právnu logiku tak, aby riziko opakovaného páchania bolo nepriaznivejšie než prínos pre páchateľa. Zároveň je zrejmé, že samotná legislatívna úprava bez efektívneho výkonu v teréne — bez viditeľného nárastu počtu hliadok a bez skrátenia reakčných časov — bude iba polovičným riešením. Preto k právnej korekcii logicky patrí posilnenie Policajného zboru, lepšie prepojenie so samosprávnymi poriadkovými službami a zvýšenie kapacít na miestnej úrovni.

Rovnako dôležité sú sociálne opatrenia, ktoré riešia koreň problému: cielené programy pre domácnosti a jednotlivcov v hmotnej núdzi, rozšírenie prevencie a podpora dostupnosti základných služieb. Bez zohľadnenia sociálneho kontextu by sme riskovali, že legislatívne zmeny budú trestať symptómy bez nástroja na zníženie sociálnej potreby, ktorá ich často spôsobuje.

Politicky je situácia krehká: obraz štátu, ktorý má správne grafy, ale ľudia v mestách a obciach sa cítia opustení, podkopáva dôveru v inštitúcie a môže viesť k dlhodobým následkom pre participáciu obyvateľstva a pre vzťah medzi občanom a štátom. Ak budú oficiálne štatistiky pokračovať v prezentovaní klesajúcej kriminality bez reflexie skutočného terénu, hrozí, že legitímnosť verejných opatrení sa ešte viac oslabí.

Kto urobí prvý krok — zákonodarca, ministerstvo vnútra alebo samosprávy, ktoré už pociťujú dôsledky tohto nastavenia? A do akej miery bude riešenie kombinovať legislatívnu korekciu s adresnými sociálnymi opatreniami, ktoré znížia tlak vedúci k páchaniu drobných krádeží?