Médea Benjaminová je spoluzakladateľkou organizácie CODEPINK for Peace a autorkou niekoľkých kníh, vrátane Inside Iran: Skutočná história a politika Iránskej islamskej republiky. Nicolas J. S. Davies je nezávislý novinár, výskumný pracovník organizácie CODEPINK a autor knihy Blood on Our Hands: The American Invasion and Destruction of Iraq (Americká invázia a zničenie Iraku).

19. marca si pripomíname 20. výročie americkej a britskej invázie do Iraku. Táto zásadná udalosť v krátkych dejinách 21. storočia nielenže dodnes trápi irackú spoločnosť, ale zároveň sa vznáša aj nad súčasnou krízou na Ukrajine, čo väčšine krajín globálneho Juhu znemožňuje vidieť vojnu na Ukrajine cez rovnakú prizmu ako politici USA a Západu.

Hoci USA dokázali presvedčiť 49 krajín, vrátane mnohých krajín globálneho Juhu, aby sa pripojili k ich “koalícii ochotných” a podporili inváziu do suverénneho Iraku, iba Spojené kráľovstvo, Austrália, Dánsko a Poľsko skutočne prispeli vojenskými jednotkami do inváznych síl a posledných 20 rokov katastrofálnych intervencií naučilo mnohé národy, aby sa nepripájali k slabnúcemu americkému impériu.

V súčasnosti štáty globálneho Juhu v drvivej väčšine odmietajú žiadosti USA o vyslanie zbraní na Ukrajinu a zdráhajú sa dodržiavať západné sankcie voči Rusku. Namiesto toho naliehavo žiadajú diplomaciu na ukončenie vojny skôr, než prerastie do plnohodnotného konfliktu medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ktorý by mohol znamenať existenčné nebezpečenstvo jadrovej vojny s celosvetovým koncom.

Architektmi americkej invázie do Iraku boli neokonzervatívni zakladatelia Projektu pre nové americké storočie (PNAC), ktorí verili, že Spojené štáty môžu využiť nespochybniteľnú vojenskú prevahu, ktorú dosiahli na konci studenej vojny, na udržanie americkej globálnej moci aj v 21. storočí.

Invázia do Iraku by svetu demonštrovala americkú “dominanciu v celom spektre” na základe toho, čo zosnulý senátor Edward Kennedy odsúdil ako “výzvu na americký imperializmus 21. storočia, ktorý žiadna iná krajina nemôže alebo by nemala akceptovať”.

Kennedy mal pravdu a neokonzervatívci sa úplne mýlili. Vojenskej agresii USA sa podarilo zvrhnúť Saddáma Husajna, ale nepodarilo sa jej nastoliť stabilný nový poriadok a zanechala za sebou len chaos, smrť a násilie. To isté platilo aj pre americké intervencie v Afganistane, Líbyi a ďalších krajinách.

Pre zvyšok sveta vytvoril mierový hospodársky vzostup Číny a krajín globálneho Juhu alternatívnu cestu hospodárskeho rozvoja, ktorá nahrádza neokoloniálny model USA. Zatiaľ čo Spojené štáty premrhali svoj unipolárny moment na biliónové vojenské výdavky, nezákonné vojny a militarizmus, ostatné krajiny potichu budujú mierovejší, multipolárny svet.

Paradoxne však existuje jedna krajina, kde stratégia “zmeny režimu” neokonzervatívcov uspela a kde sa vytrvalo držia pri moci: samotné Spojené štáty. Aj keď sa väčšina sveta zhrozila nad výsledkami americkej agresie, neokonzervatívci upevnili svoju kontrolu nad zahraničnou politikou USA, infikovali a otrávili svojím výnimočným hadím olejom demokratické aj republikánske administratívy.

Korporátni politici a médiá radi zamlčujú prevzatie a pokračujúcu nadvládu neokonzervatívcov nad zahraničnou politikou USA, ale neokonzervatívci sú ukrytí na očiach vo vyšších poschodiach amerického ministerstva zahraničných vecí, Rady pre národnú bezpečnosť, Bieleho domu, Kongresu a vplyvných think tankoch financovaných korporáciami.

Spoluzakladateľ PNAC Robert Kagan je vedúcim pracovníkom Brookings Institution a bol hlavným podporovateľom Hillary Clintonovej. Prezident Biden vymenoval Kaganovu manželku Victoriu Nulandovú, bývalú poradkyňu Dicka Cheneyho pre zahraničnú politiku, za námestníčku ministra zahraničných vecí pre politické záležitosti, čo je štvrtá najvyššia pozícia na ministerstve zahraničných vecí. Stalo sa tak po tom, ako zohrala hlavnú úlohu USA pri prevrate na Ukrajine v roku 2014, ktorý spôsobil jej štátny rozpad, návrat Krymu do Ruska a občiansku vojnu v Donbase, v ktorej zahynulo najmenej 14 000 ľudí.

Nulandovej nominálny šéf, minister zahraničných vecí Antony Blinken, bol v roku 2002 personálnym riaditeľom senátneho výboru pre zahraničné vzťahy počas jeho diskusií o pripravovanom útoku USA na Irak. Blinken pomáhal predsedovi výboru, senátorovi Joeovi Bidenovi, zorganizovať vypočutia, ktoré zaručili podporu výboru pre vojnu a vylúčili všetkých svedkov, ktorí plne nepodporovali vojnový plán neokonzervatívcov.

Nie je jasné, kto v skutočnosti rozhoduje o zahraničnej politike v Bidenovej administratíve, ktorá sa blíži k tretej svetovej vojne s Ruskom a vyvoláva konflikt s Čínou, pričom porušuje Bidenov predvolebný sľub “povýšiť diplomaciu na hlavný nástroj našej globálnej angažovanosti”. Zdá sa, že Nulandová má pri formovaní vojnovej politiky USA (a teda aj Ukrajiny) vplyv ďaleko presahujúci jej postavenie.

Jasné je, že väčšina sveta prezrela klamstvá a pokrytectvo americkej zahraničnej politiky a že Spojené štáty konečne žnú ovocie svojho konania v podobe odmietnutia globálneho Juhu naďalej tancovať podľa melódie amerického píšťalkara.

Na Valnom zhromaždení OSN v septembri 2022 sa lídri 66 krajín, ktoré predstavujú väčšinu svetovej populácie, vyslovili za diplomaciu a mier na Ukrajine. A napriek tomu západní lídri stále ignorujú ich prosby a nárokujú si monopol na morálne vodcovstvo, ktorý definitívne stratili 19. marca 2003, keď Spojené štáty a Spojené kráľovstvo roztrhali Chartu OSN a napadli Irak.

V panelovej diskusii na tému “Obrana Charty OSN a medzinárodného poriadku založeného na pravidlách” na nedávnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii traja účastníci diskusie z Brazílie, Kolumbie a Namíbie výslovne odmietli požiadavky Západu, aby ich krajiny prerušili vzťahy s Ruskom, a namiesto toho sa vyslovili za mier na Ukrajine.

Brazílsky minister zahraničných vecí Mauro Vieira vyzval všetky bojujúce strany, aby “vytvorili možnosť riešenia. Nemôžeme stále hovoriť len o vojne.” Kolumbijský viceprezident Francia Márquez spresnil: “Nechceme ďalej diskutovať o tom, kto bude víťazom alebo porazeným vo vojne. Všetci sme porazení a v konečnom dôsledku je to ľudstvo, ktoré stráca všetko.”

Predsedníčka vlády Namíbie Saara Kuugongelwa-Amadhila zhrnula názory vedúcich predstaviteľov krajín globálneho Juhu a ich obyvateľov: “Zameriavame sa na riešenie problému… nie na presúvanie viny,” povedala. “Presadzujeme mierové riešenie tohto konfliktu, aby sa celý svet a všetky svetové zdroje mohli sústrediť na zlepšenie podmienok ľudí na celom svete namiesto toho, aby sa vynakladali na získavanie zbraní, zabíjanie ľudí a skutočné vytváranie nepriateľstva.”

Ako teda reagujú americkí neokonzervatívci a ich európski vazali na týchto mimoriadne rozumných a veľmi populárnych lídrov z krajín globálneho Juhu? Šéf zahraničnej politiky Európskej únie Josep Borrell v desivom, vojnovom prejave na mníchovskej konferencii povedal, že spôsob, ako môže Západ “obnoviť dôveru a spoluprácu s mnohými krajinami takzvaného globálneho Juhu”, je “vyvrátiť… tento falošný príbeh… o dvojakom metri”.

Dvojitý štandard medzi reakciami Západu na ruskú inváziu na Ukrajinu a desaťročia trvajúcou agresiou Západu však nie je falošný príbeh. V predchádzajúcich článkoch sme zdokumentovali, ako Spojené štáty a ich spojenci zhodili v rokoch 2001 až 2020 viac ako 337 000 bômb a rakiet na iné krajiny. To je v priemere 46 denne, deň čo deň, počas 20 rokov.

Záznamy USA sa ľahko vyrovnajú nezákonnosti a brutalite zločinov Ruska na Ukrajine, ba dokonca ich vysoko prevyšujú. Napriek tomu USA nikdy nečelia hospodárskym sankciám zo strany svetového spoločenstva. Nikdy neboli nútené zaplatiť vojnové reparácie svojim obetiam. Dodávajú zbrane agresorom namiesto obetiam agresie v Palestíne, Jemene a inde. A vedúci predstavitelia USA – vrátane Billa Clintona, Georgea W. Busha, Dicka Cheneyho, Baracka Obamu, Donalda Trumpa a Joea Bidena – neboli nikdy stíhaní za medzinárodný zločin agresie, vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti.

Pri príležitosti 20. výročia zničujúcej invázie do Iraku sa pripojme k lídrom krajín globálneho Juhu a k väčšine našich susedov na celom svete a vyzývajme nielen na okamžité mierové rokovania s cieľom ukončiť brutálnu vojnu na Ukrajine, ale aj na budovanie skutočného medzinárodného poriadku založeného na pravidlách, v ktorom sa rovnaké pravidlá – a rovnaké dôsledky a tresty za ich porušenie – vzťahujú na všetky národy vrátane nášho vlastného.