Môj profil 
Predplatné
Bratislava 10. júla 2019 (PR článok/Foto:AB-Centrum Safari)
Minulý rok v jeseni som sa pridal k slovensko-českej výprave na poľovačku v Kurganskom poľovníckom revíri. Po pristátí v Jekaterinburgu sme sa vydali na 270 km dlhú cestu autom do dediny Šumicha. Cesta za Ural do obrovskej taigy bohatej na sibírske srnce a losy prebehla celkovo za jeden deň. Hneď po ubytovaní som sa zoznámil s Nikolajom, skúseným stopárom a sprievodcom, ktorého som dostal k dispozícii. Guľovnicu Sako, ktorú som si priviezol z domu, som preveril na provizórnej strelnici hneď pri chatkách
Na prvej vychádzke
Mrholilo a Nikolaj rozhodol, že sa pôjdeme prejsť. Vďaka vlhku sme sa v lese pohybovali celkom nehlučne. V mladine sme čoskoro natrafili na prechádzajúceho srnca. Ukrytý za stromom som počkal na znamenie súhlasu od Nikolaja. Nehlučne som si pripravil zbraň a pomaly pokľakol. Od srnca ma delilo asi 150 metrov. Pokojne som zacielil a šesťročný srnec padol v ohni. Jeho parôžky vážia 930 gramov.
Na postriežke
Raz podvečer Nikolaj rozhodol, že na ďalšieho srnca si počkáme na posede. Nevysoký otvorený posed zamaskovali ruskí poľovníci zo všetkých strán vypílenými stromčekmi. Zmrákalo sa a po necelej hodine sa mi už zdalo, že na postriežke márnime čas. Hrozilo, že čoskoro si neuvidíme ani na špičku nosa. Môj sprievodca však zostával pokojný. Šanca prišla v poslednej chvíli, tesne pred zotmením. Z húštiny sa najskôr vytiahli popásajúce sa srnky s mladými. Srnec vykročil z porastu vo chvíli, keď to už vyzeralo beznádejne. Ale nevytŕčal sa, stále bočil, istil, nedôveroval. Nakoniec sa, predsa len natočil ku mne bokom. Výstrelom zo vzdialenosti asi 180 metrov som zasiahol srnca presne na komoru. Zaľahlo mi v ušiach. Potom všetko zmĺklo. V duchu som objal širočiznú sibírsku krajinu a poďakoval osudu za priazeň. Parôžky asi 6-ročného srnca vážia 1 050 gramov (čo je dvakrát viac ako u nášho srnca).
Podobné chvíle zažili počas nasledujúcich šiestich dní všetci účastníci našej výpravy. Každý z nich zaznamenal dva až tri úspešné lovy. Ja som si priviezol tri trofeje srncov.
Dva som ulovil posliedkou a jedného z posedu.
Ruská pohostinnosť
Vraj nie je u nich zvykom, aby sa hostia starali o poživeň. „Všetko, čo potrebujete, je už pripravené,“ tvrdili nám. Nakoniec sa to potvrdilo a my sme okúsili samé dobroty tamojšej kuchyne a nefalšovanú kvalitu domácich surovín. Neskôr sme domácich prekvapili my naším pohostením – poľovníckym gulášom a domácou huspeninou.
Zázraky z ničoho
Rusi vedia prekvapiť cudzinca na každom kroku. Nedostatočné technické vybavenie často donúti týchto ľudí vykúzliť zázrak z ničoho. Videl som, ako ruský vodič na počkanie spojazdnil vojenský transportér tak, že sekerou a obyčajným kolíkom z brezy nasadil spadnutý železný pás. Klobúk dolu. A rovnako to platí o ich stopárskych schopnostiach.
Domácim nechýbajú vedomosti, inštinkt a skúsenosti.
Čerešnička na torte
Návšteva tohoto ruského revíru organizovaná michalovskou agentúrou AB – Centrum Safari mi priniesla nových priateľov a v mnohom bola rusky poučná. Tamojšia príroda bola čarovná. A trofeje sibírskych srncov? To je už len čerešnička na torte ostatných zážitkov.
Jozef z východného Slovenska
.jpg)
