Od sobotňajšieho rána bola verejnosť pozvaná na zábavu v rodinnom štýle: nafukovacie hrady pre deti a sponzorované obchody s oblečením a knihami zaberali priestor, ktorý na jeho vzdialenom konci podopieralo veľké pódium s transparentom oznamujúcim názov zhromaždenia “História, ktorú sme vytvorili spoločne”.

Trávnik na mieste konania bol orámovaný zbierkou päťdesiatich dvoch stanov, po jednom pre každú španielsku provinciu a dve africké mestá. V každom z nich sa nachádzal herec prezlečený za významnú historickú osobnosť z daného územia.

V nedeľu, po viacerých politických prejavoch a pred hudobnými vystúpeniami umelcov (ochotných spáliť mosty s mainstreamovými štúdiami), títo herci vystúpili na pódium, aby predviedli sériu ilustračných epizód. Veľkým naratívnym rámcom, ktorý držal tieto rôzne dramatizácie pohromade, bol rozprávačský hlas starého otca, ktorý rozpráva príbehy z kroník španielskej histórie svojmu vnukovi, súčasnému dedičovi minulých storočí.

Táto časť podujatia pripomínala renesančný jarmok. Výrazne tu chýbala ostrá autoritatívna estetika, ktorú by si tlač mohla spájať so stranou, ktorú rada vykresľuje ako fašistickú hrozbu.

Išlo tu o to, že skutočná historická pamäť (a nie jej falošná verzia, ktorej cieľom je rozložiť spoločnosť, aby bola ovládateľná), je ochranou pred sociálnym inžinierstvom: Pamäť na naše dejiny je formou odporu.

Po úvodných poznámkach niekoľkých straníckych lídrov sme si vypočuli Andreho Venturu z Chega, ktorého prejav obsahoval zvrat v typicky orwellovskom prevracaní významov v médiách:

“Nazývajú nás fašistami, pretože chceme transparentnosť, rasistami, pretože chceme, aby sa na našich hraniciach uplatňoval zákon, xenofóbmi, pretože si chceme zachovať svoju identitu.

Ventura tiež varoval voličov, aby nespadli do pasce a nevolili mainstreamovú pravicu, Ľudovú stranu (PP), ako bezpečnú možnosť, ktorá nahradí sociálne entropickú a ekonomicky katastrofálnu ľavicovú vládu. (Bohužiaľ, existuje dobrý dôvod domnievať sa, že španielska verejnosť bude v skutočnosti robiť práve to počas nasledujúcich parlamentných volieb v krajine).

Portugalský politik na záver povedal to, čo sa stalo všeobecným pokrikom, čiastočne aj vďaka tomu, že Giorgia Meloniová použila heslo “Boh, vlasť a rodina”, ku ktorému pridala štvrté: “Sloboda”.

Po tom, čo skončil najbližší sused Španielska, spojenec z krajiny za oceánom, Argentínčan Javier Milei, pristúpil k pódiu. Milei je zakladateľom strany Libertad Avanza a federálnym poslancom v Buenos Aires.

Začal niekoľkými vášnivými vyhláseniami o úmysle: “Ideme proti ľavičiarom!” a podobne. Vzhľadom na to, že VOX by sa mal snažiť, a do istej miery už aj snaží, prilákať ľudí, ktorí sa považujú za (predprebudenú) ľavicu, a vzhľadom na to, že takýto jazyk je v španielskej politike zriedkavý, pôsobilo to akosi rušivo.

Ku cti Mileiovi však slúži, že nezostal na úrovni politicky cinknutej všeobecnosti. Pokúsil sa predložiť konkrétne argumenty na obhajobu svojej libertariánskej vízie, aj keď boli typické svojráznosťou. Vychádzali z pseudomorálneho apelu na slobodu jednotlivcov pri rozdeľovaní zdrojov na voľnom trhu, chýbalo im však uvedomenie si toho, ako náš vkus formujú predtrhové kultúrne konsenzusy. Milei predvídateľne citoval von Misesa, aby vyjadril svoje názory, napriek tomu, že svetonázor tohto ekonóma bol úplne nezlučiteľný s konzervativizmom prítomných.

Argentínsky politik ďalej tvrdil, že spoločnosti s trhovou slobodou sú prosperujúcejšie ako tie, ktoré sa trápia v štátnom socializme. Trh, ktorý obhajuje, však nie je trhom prosperujúcich krajín, ktoré vo všeobecnosti, ako napríklad USA, využívajú štát na masívne investície do odvetví s vysokou pridanou hodnotou, na dôkladný protekcionizmus v kritických fázach svojej histórie, na orientáciu pracovnej sily na silné odvetvia pripravené na export atď.

Mileiho záver, že neexistuje stredná cesta medzi slobodou a tyraniou (pričom “sloboda” je viac-menej anarchokapitalizmus inšpirovaný rakúskou školou), je preto podnetom na opustenie modelu zmiešanej ekonomiky, ako aj opatrení, ktoré by mohli usporiadať hospodársku činnosť spôsobom, ktorý by kultivoval tradičné cnosti (opatrenia, ktoré odporúča katolícka sociálna náuka, Chestertonov distributizmus atď.) Konzervatívny projekt musí nevyhnutne čeliť myšlienke, že kolektívne dobro sa agreguje z jednotlivcov, ktorí vypočítavajú utilitárnu (monetizovanú) verziu vlastného záujmu.

Takýto diskurz umožňuje ľuďom zo strany VOX (poznám ich niekoľko), ktorí v skutočnosti súhlasia s väčšinou programu tejto strany, aby ju naďalej vnímali ako trójskeho koňa pre dereguláciu trhu, ktorá by umožnila etablovaným hráčom a zahraničným aktérom vysávať mozog z už ohlodaných kostí, ďalšieho hráča v dlhodobom vyvlastňovaní španielskej pracujúcej triedy. Toto je bežný bod, o ktorom hovorí protiprebudenecká ľavica a pre ktorý Milei poskytol dostatok potravy.

V skutočnosti vôbec nereprezentuje VOX a jeho prejav ostro kontrastoval so záverečným prejavom večera, ktorý predniesol Abascal, ktorý presne vytýčil “strednú cestu” medzi purizmom voľného trhu a štátnym socializmom.

Vzhľadom na ťažkú situáciu, v ktorej sa Španielsko nachádza, sa však snažím pochopiť túžbu koketovať s dvojznačnosťou. Mať spojencov v Argentíne má zmysel, ale ak sú ich myšlienky zlé, prečo ich pozývať, aby hovorili za vás? (A naozaj si dovolím tvrdiť, že každý, koho VOX pozve na svoje každoročné podujatie, pokiaľ ide o voličov, hovorí za nich.)

Zdržiavam sa pri tom, pretože je to príklad chyby v komunikácii VOX, ktorá by mohla ľahko zabrzdiť rast strany.

Neskôr na zhromaždení sme si vypočuli Josého Antonia Ortegu Laru, väzenského dôstojníka, ktorý v 90. rokoch strávil 532 dní v zajatí teroristov z ETA. Jeho prejav obsahoval varovanie pre mladých: štát je tu na to, aby im vytváral podmienky, v ktorých sa môžu snažiť, ale keď politici začnú ponúkať úplatky, krátkodobé stimuly na upokojenie, a nie dlhodobé riešenia, treba ich odmietnuť, nech sú akokoľvek lákavé (ako to už býva, sú celkom mizerné, pozostávajú z dlhopisu vo výške 400 eur, ktorý vláda dáva mladým ľuďom na zapojenie sa do “kultúrnych” aktivít).

Videoposolstvo poslal bývalý kandidát na prezidenta Čile José Antonio Kast a vyhlásenia zaslali v súčasnosti uväznená bývalá prezidentka Bolívie Jeanine Áñezová, americký senátor Ted Cruz, ako aj Donald Trump, Viktor Orbán a Giorgia Meloniová.

Je tu jasne cítiť, že VOX vytvára spojenectvo na dvoch frontoch: Iberoamerika a Európa. Niekoľko dní po Viva22 Abascal zorganizoval v Madride konferenciu o iberskej sfére. Je to presne tá správna stratégia, ktorá sa drží myšlienky ctiť si históriu Španielska.

Meloniovej videoposolstvo bolo najzaujímavejšie. Hovorila (v španielčine) o obavách tejto euro-stredomorskej krajiny vrátane straty priemyslu a neistých dodávok energie. V tejto súvislosti budúca šéfka talianskej vlády navrhla politický rámec, pomocou ktorého by sa mohla zvýšiť odolnosť dodávateľských reťazcov, pričom sa odvolávala na “friend-shoring” a “near-shoring” na rozdiel od všeobecného “off-shoringu”; to znamená uprednostňovanie prepojení s politicky spriaznenými a geograficky susediacimi krajinami. Z toho vyplýva, že VOX má v Taliansku priateľa, ak sa mu podarí vstúpiť do budúcej koaličnej vlády s PP.

Poľský premiér Mateusz Morawiecki, ktorý bol fyzicky prítomný, potom vystúpil na pódium, aby obhajoval myšlienku, že Európa nie je EÚ a že zakorenený, organický európsky projekt musí zachovať svoje historické národy, pričom Španielsko a Poľsko označil za dve krídla, na západe a východe, takejto Európy.

Napokon, Abascalov prejav bol hlavným bodom podujatia, pretože presne vykreslil výzvy, ktorým treba čeliť, a predstavil jasný plán, ako ich riešiť. Nebudem tu uvádzať podrobnosti, pretože tento prejav a sprievodné iniciatívy si zaslúžia samostatnú analýzu, ale stojí za to zdôrazniť diagnostiku: že nepriateľa tvorí neblahé spojenectvo medzi postmoderným, entropickým, dekonštruktivistickým “prebudeným” ľavicovým hnutím na jednej strane a medzinárodnou miliardárskou triedou na strane druhej. Spoločne chcú ponížiť “ľud” (el pueblo) pracujúcej a strednej triedy a zrušiť “národ” (la patria) ako zastaranú prekážku dokonale poddajného globálneho trhu, ktorý očakávajú.

Tu prichádza na rad iniciatíva “España Decide” – séria referend, ktoré umožnia občanom, či už sa im VOX páči alebo nie, vyjadriť svoj názor na množstvo otázok. Väčšina ľudí súhlasí s tým, že Španielsko by sa malo usilovať o väčšiu energetickú nezávislosť, že je potrebné obmedziť prisťahovalectvo a s ním spojený nárast kriminality, že menšina separatistov by nemala držať celú krajinu ako rukojemníka atď.

Ak sa pozrieme z miesta konania konferencie Viva22, môžeme si všimnúť (bez prekvapenia), že médiá rýchlo spustili sériu útokov plných polopravdivých, tápajúcich obvinení. Jedným z populárnych tvrdení bolo, že istý umelec vystúpil s piesňou vyzývajúcou na návrat do roku 1936, čo bol pravdepodobne odkaz na ideologické paradigmy z čias občianskej vojny a ozbrojeného konfliktu. Dotyčný chlapík je youtuber, ktorý vystupuje pod prezývkou InfoVlogger, spolu s hudobnou skupinou a pieseň je paródiou, ktorá v jednom momente obýva perspektívu súčasnej španielskej ľavice. Je to parodická verzia ľavice, ktorá je vykreslená ako tá, ktorá sa chce vrátiť do roku 1936 (vzhľadom na romantizovanie Ľudového frontu občianskej vojny). InfoVlogger je zasa homosexuál, podporuje homosexuálne manželstvá a sotva je konzervatívny v nejakom súvislom zmysle; to však neodradilo mediálne tirády namierené na jeho vystúpenie.

Pravicová tlač zo svojej strany podobne zaútočila. Na Viva22 bol pozvaný aj istý raper menom Santaflow, čo podnietilo niektoré noviny, ako napríklad La Razon, aby vyzdvihli rúhavé texty, ktoré napísal, keď bol mladší, akoby to bolo znakom pokrytectva VOX. Santaflow sa zriekol spomínaných textov, odvolávajúc sa na mladícku nerozvážnosť, a vo svojej nedávnej tvorbe už podobné texty neuvádzal, čo by malo úplne stačiť na uspokojenie kresťanského cítenia, ak predpokladáme, že pokánie stále patrí medzi jeho teologické záväzky. V každom prípade je zaujímavé, že niektoré z publikácií, ktoré akoby chceli vyvolať polemiku o umelcovi, ktorý sa kedysi rúhal a odvtedy zmenil svoj pohľad na vec, vo všeobecnosti podporujú PP a nie VOX, napriek tomu, že ten prvý celkom dobre znáša potraty a manželstvá homosexuálov. Ľavica je aspoň vo svojich útokoch menej pokrytecká.

Na záver treba povedať, že Viva22 bola dobrá zábava, a hoci jej posolstvo a estetika boli trochu voľné, do tej miery, do akej berieme Abascalov prejav za kanonádu, spolu s podporou Poľska, Maďarska a Talianska, je dôvod na optimizmus.