Merkelová a Juncker zhadzujú NATO z parníka dejín

Nehľadiac na to, že myšlienka „európskej armády” a „európskeho obranného paktu” visela vo vzduchu už mnoho rokov, za autorov súčasnej úspešnej operácie týkajúcej sa zníženia vplyvu USA na európsky bezpečnostný systém, môžeme považovať Angelu Merkelovú a Jeana-Claudeho Junckera. Práve Juncker bol objednávateľom analytickej správy Európskej komisie, ktorá došla k revolučnému záveru o tom, že zodpovednosť za zlepšenie európskej bezpečnosti „je predovšetkým v európskych rukách”. Záver bol a stále je revolučný kvôli tomu, že pred týmto referátom sa za jediný prípustný spôsob zlepšení európskej bezpečnosti považovalo zosilnenie americkej vojenskej prítomnosti v Európe a zvýšenie roly USA v architektúre celkovej európskej obranyschopnosti.

Dôležitým bonusom pre americkú stranu v rámci americkej vojenskej prítomnosti v Európe bola vždy takzvaná „podpora zo strany hostiteľskej krajiny” (host nation support) — finančná kontribúcia, ktorú vyplácajú krajiny Starého kontinentu, aby kompenzovali výdaje Pentagonu na podporu amerických základní za hranicami USA. Európa sa prakticky nachádzala v schéme, ktorá predpokladala „vojenskú okupáciu za vlastné peniaze”, pričom ani presné vyčíslenie platieb, ktoré Európania vysielali na adresu amerického ministerstva obrany, nie je možné z toho dôvodu, že sám Pentagon prestal uverejňovať príslušné údaje už v roku 2004.

V tomto kontextu niet divu, že rozhodnutie o praktickom vytvorení jednotnej európskej armády, ktorá bude plniť úkol zaistenie bezpečnosti v Európe pod vedením európskeho politického vedenia a nie americké špičky NATO je chápané ako urážka na adresu USA a žiadosť o radikálne zníženie alebo dokonca zrušenie „dane”, ktorú Európska únia platí USA pod zámienkou nutnosti kompenzovať ich výdaje na obranu Európy pred vonkajším nebezpečím.

Jedným z kľúčových bodov Trumpovej predvolebnej kampane bol sľub, že donúti európskych „spojencov” (v skutočnosti vazalov) USA k zvýšeniu vojenských výdavkov na úroveň zodpovedajúcej 2% HDP. Tento bod nemal nič spoločné s ašpiráciami a záujmami rádových voličov, ale zato bol značne zaujímavý pre silnú americkú vojensko-priemyselnú lobby, bez ktorej pomoci by kandidát-miliardár nedokázal vyhrať voľby v podmienkach totálnej mediálnej a administratívnej dominancie tímu Hillary Clintonovej.

Samozrejme to znamená, že ďalšie výdavky, ktoré nový prezident dokáže vyžmýkať z rozpočtov európskych krajín, pôjdu na podporu amerických základní a nákup amerického tovaru. Po podpisu európskeho paktu o bezpečnosti, ktorý už bol nazvaný „historickým” najvyššou predstaviteľkou európskej diplomacie Federicou Mogheriniovou, a Merkelová prehlásila, že Európania musia vziať osud do svojich rúk, vzniká úplne iná schéma, v ktorej výdavky Európskej únie na vojenské potreby sú smerované na rozvoj vlastných ozbrojených sil a nákup vlastných zbraní. Ak prevedieme konzervatívny výpočet, ktorý neberie do úvahy rast európskej ekonomiky, a vezmeme za základ „Trumpovu definíciu” 2% z nominálneho celoeurópskeho HDP vo výške 16,39 triliónov dolárov (údaje Svetovej banky za rok 2016), vychádza, že prebieha boj o prístup k „finančnému koláču” v rozmere 327,8 miliárd dolárov ročne, pričom táto čiastka bude stúpať priamo úmerne európskemu HDP. O takéto peniaze sa vyplatí bojovať, ale USA zatiaľ neurobili nič, čo by bolo možné interpretovať ako odvetné opatrenie, smerujúce proti rokovaniu partnerov, týkajúceho sa zníženiu závislosti na Washingtone.

Táto situácia vcelku zapadá do celkového kontextu procesu „delenia majetku” medzi Európou (Nemeckom) a USA, ktoré začalo po prehre rokovaní zmluvy o Transatlantickom obchodno-investičnom partnerstve. Politická elita Starého kontinentu úspešne odrazila pokusy vnútiť konečnú likvidáciu európskej politickej a ekonomickej samosprávy cez stanovení prednosti rozhodnutí súkromných amerických korporatívnych súdov pred zákonodarnou a výkonnou mocou Európy.

Názor autora sa nemusí zhodovať s názorom redakcie