Návrat Sýrie do Ligy arabských štátov sa považuje za arabskú iniciatívu, ale v podstate ide o projekt, ktorý Rijád riadil po úzkej konzultácii a koordinácii s Damaskom, ignorujúc určité reptanie viacerých arabských štátov a zjavne v rozpore s tvrdým odporom Washingtonu.

Na pozadí epochálneho zápasu o nový svetový poriadok charakterizovaný multipolaritou a odporom voči západnej hegemónii Rusko a Čína ticho povzbudzovali Rijád, aby sa vydal týmto smerom.

Na rozhodnutí, ktoré prijali ministri zahraničných vecí siedmich krajín Ligy arabských štátov na nedeľňajšom stretnutí v Káhire, je zaujímavé jeho načasovanie. V tomto roku si totiž pripomíname 80. výročie založenia strany Baas v Damasku v roku 1943, ktorá presadzovala ideológiu arabských nacionalistických a antiimperialistických záujmov, ktoré sa v poslednom čase opäť objavili v geopolitike západnej Ázie.

Sýria má tradíciu strategickej autonómie. Počas uplynulého desaťročia sa zaoberala bojom proti projektu zmeny režimu sponzorovanému Spojenými štátmi s pomocou Ruska a Iránu. Keďže sa Sýria otáča a stabilizuje, jej strategická autonómia sa bude čoraz viac prejavovať. To je jedna vec.

Strategické vzťahy s Ruskom a Iránom však zostanú aj naďalej osobitné a v tomto smere by nemalo dochádzať k mylným predstavám. Sýria je však schopná vynaliezavosti a diplomatického umu, aby si vytvorila manévrovací priestor, keďže geopolitika ustupuje do úzadia a Asad uprednostňuje stabilizáciu a obnovu hospodárstva, čo si vyžaduje regionálnu spoluprácu.

Nedávna návšteva iránskeho prezidenta Ebrahíma Raísího v Sýrii svedčí o “mäkkej diplomacii” Teheránu, z ktorej vyžaruje pragmatizmus, ktorý na jednej strane jasne ukázal, že napriek nedávnemu zblíženiu Damasku s arabskými krajinami, sýrsko-iránske väzby sú stále silné, a dokonca zdôraznil úlohu Sýrie v odpore proti Izraelu – pričom Raisi sa v Damasku stretol s vysokými palestínskymi predstaviteľmi vrátane vedúcich predstaviteľov Hamasu a Islamského džihádu -, na druhej strane sa rokovania so sýrskym vedením týkali najmä hospodárskej spolupráce.

Raisi povedal, že Irán je pripravený aktívne sa podieľať na povojnovej obnove Sýrie. Irán čelí konkurencii krajín Perzského zálivu, ktoré majú hlboké vrecká. Medzitým je na programe aj oteplenie vzťahov medzi Sýriou a Tureckom, čo určite povedie k zvýšeniu obchodu a podnieti prílev investícií.

Pre lepšiu predstavu, iránsky vývoz do Sýrie v súčasnosti predstavuje mizivú sumu 243 miliónov dolárov. Od začiatku konfliktu v Sýrii je však Irán kľúčovým sponzorom sýrskych orgánov. V januári 2013 Teherán otvoril pre Damask, na ktorý sa vzťahovali medzinárodné sankcie, prvú úverovú linku vo výške 1 miliardy USD, vďaka ktorej mohla vláda platiť za dovoz potravín. Nasledoval úver vo výške 3,6 miliardy dolárov na nákup ropných produktov. Tretí úver vo výške 1 miliardy USD bol poskytnutý v roku 2015. Teherán tiež poskytol Damasku finančné prostriedky na vyplácanie miezd štátnym zamestnancom, čo pomohlo zachovať štátne inštitúcie. V roku 2012 začala medzi krajinami fungovať dohoda o voľnom obchode. Irán tiež vynakladá miliardy na financovanie šiitských milícií v Sýrii a dodáva im zbrane. Teherán by chcel, prirodzene, získať časť týchto investícií späť.

Sýria správne odhaduje, že normalizácia vzťahov s arabskými susedmi a Tureckom zmení situáciu. Ale zatiaľ čo všetci hovoria o “opätovnom prijatí Sýrie do arabskej rodiny” ako o ústupku, Damask reagoval na rozhodnutie Ligy arabských štátov rozvážne.

Vo vyhlásení sýrskeho ministerstva zahraničných vecí sa v nedeľu uvádza: “Sýria sleduje pozitívne trendy a interakcie, ktoré v súčasnosti prebiehajú v arabskom regióne, a verí, že sú prospešné pre všetky arabské krajiny a podporujú stabilitu, bezpečnosť a blahobyt ich národov.

“Sýria so záujmom prijala rozhodnutie vydané na zasadnutí Rady Ligy arabských štátov.” Vo vyhlásení sa ďalej zdôrazňuje význam dialógu a spoločného postupu pri riešení výziev, ktorým čelia arabské krajiny. Pripomenulo, že Sýria je zakladajúcim členom Ligy arabských štátov a vždy zastávala pevný postoj v prospech posilnenia spoločného postupu arabských štátov.

Najdôležitejšie je, že v závere vyhlásenia sa opätovne potvrdilo, že ďalšia etapa si vyžaduje “účinný a konštruktívny arabský prístup na dvojstrannej a spoločnej úrovni na základe dialógu, vzájomného rešpektu a spoločných záujmov arabského národa”.

Podľa všetkého bolo samotné vyhlásenie Ligy arabských štátov “konsenzuálnym vyhlásením”, ktoré s veľkým citom vypracovala Saudská Arábia.

V rozhovore pre Al-Mayadeen Raisi pred svojím odchodom do Damasku povedal, že “Sýria bola vždy na osi odporu… Jednoznačne podporujeme všetky fronty osi odporu a moja návšteva Sýrie je v rámci tejto podpory a pracujeme na posilnení frontu odporu a nebudeme v tom váhať.” Raisiho príchod do Sýrie sa totiž časovo zhodoval so zvýšenými útokmi Izraela na iránske vojenské zariadenia vrátane letiska v Aleppe.

Irán nepochybne zostáva hlavným spojencom Sýrie a iránsky vplyv v Damasku je stále silný. Irán považuje Sýriu za svoje strategické územie, prostredníctvom ktorého môže Teherán nadviazať vzťahy s Libanonom a konfrontovať sa s Izraelom.

V prospech Sýrie hovorí skutočnosť, že saudsko-iránske zmierenie je založené na spoločnom názore Rijádu a Teheránu, že musia v tej či onej forme koexistovať, keďže ich nepriateľstvo a regionálna rivalita sa ukázali ako “stratová” záležitosť, ktorá nezlepšila ich regionálne postavenie. Stačí povedať, že ich národné záujmy vyplývajúce z ich zblíženia prevažujú nad minulou rivalitou. Sýria bude testovacím poľom, kde sa budú pozorne skúmať skutočné zámery, ako aj správanie toho druhého.

Dobré je, že Saudi dospeli k záveru, že prezident Asad je po prekonaní najničivejšej vojny od 2. svetovej vojny pevne v sedle a urovnanie vzťahov s Damaskom môže byť pre Rijád “obojstranne výhodné”.

Napriek tomu je Sýria strategickým bodom, kde Rijád bude musieť vyvážiť svoje strategické väzby s USA a tiché väzby s Izraelom. Potom však nová strategická kalkulácia Saudskej Arábie zahŕňa aj Čínu a Rusko. Pokiaľ ide o Sýriu, Rusko je pre Asada kotevným listom, zatiaľ čo Čína bola po celý čas na správnej strane dejín.

Bidenovu administratívu privádzajú do šialenstva vetry zmien, ktoré sa valia regiónom – definitívna smrť neokonzervatívnej agendy arabskej jari v Sýrii; vlna arabského nacionalizmu a rastúci odpor voči západnej hegemónii, ktoré vytvárajú nové požiadavky panarabizmu; skryté čaro multipolarity; vzostup Číny; existenčná kríza v Izraeli; dialektika tradície a modernity v regionálnych štátoch uprostred ašpirácií mladých spoločností atď. Paradoxne, saudskoarabský korunný princ Mohammed bin Salman a Asad by dnes mali na mnohých z týchto frontov spoločné záujmy.

Biden, ktorý je na západoázijskej politickej scéne ako veľryba na pláži, poveril svojho poradcu pre národnú bezpečnosť Jakea Sullivana, aby sa ponáhľal do Saudskej Arábie, pričom za spoločnosť držal svojich indických a emirátskych kolegov, aby si zachránil tvár a zachránil trosky regionálnych stratégií USA!

Múdrosť spočíva v tom, že Washington využije Saudov (a Emirátov a Indov) na otvorenie linky do Damasku. Asad však bude Washingtonu klásť tú istú podmienku normalizácie, na ktorej trval v prípade Turecka – dovolenku z americkej okupácie. Za tým samozrejme stojí anexia Golanských výšin Izraelom.