Sociológovia vysvetľujú, že v organizácii (firme, inštitúcii), kde nie je viditeľné žiadne bezprostredné „riziko podnikania“, a kde nehrozí tvrdá odpoveď trhu na nevhodné smerovanie organizácie, sa prirodzene vyvinie kultúra, kde nabubrelá forma dostane prednosť pred obsahom. Takýto typ organizačnej kultúry niektorí pomenovali ako „kultúru mašličiek“.

Školstvo: kultúra mašličiek

A sem patrí aj organizačná kultúra typická pre školstvo: pre nedostatok iných objektívnych kritérií pre úspech sa stáva meradlom kvality množstvo rôznych aktivít, pravidiel, foriem, farieb… skrátka rôznych mašličiek. Aby veci nevyzerali príliš jednoducho a banálne, tak sa zavedie množstvo pravidiel, zmien, tabuliek, násteniek, konzultácií či projektov. Všetci si to zo školy pamätáme, ten vzrušený školský cvrlikot, tie nekonečné zmeny rozvrhov, organizačných zmätkov, nejednoznačných pokynov, balónikov, hesiel, farebných obrázkov…

Táto kultúra môže byť fajn v situácii, kde všetci účastníci (učiteľky, žiaci, rodičia) nemajú iné starosti, než sa zúčastňovať na tejto forme zábavy. Lenže je tu rok 2021, nastala doba koronová, deti sa učia „dištančne“. Rodičia majú plné hlavy starostí ako za týchto podmienok fungovať a neskrachovať, či neprísť o prácu. A tí, ktorí majú doma školáka, popritom majú ešte dočinenia s dištančným kovidovým školstvom – a to je pre mnohých naozaj problém.

Spoločnosť spojená cez obrazovky – začiatky sú ťažké

Prvou prekážkou – a treba uznať, že objektívnou – je technické zabezpečenie elektronického spojenia cez obrazovky počítačov, notebookov, tabletov, smartfónov. Pre mnohé učiteľky aj rodičov je to niečo nové, čo museli objaviť a naučiť sa s tým pracovať. To sa dá chápať. Lenže tých používaných komunikačných kanálov a s nimi spojených postupov, hesiel a špecifík je toľko, že kto má svoju selektívnu pamäť plne „vybukovanú“ pracovnými a inými položkami, sa v tom zákonite stratí – nehovoriac už o tom, ak má tých detí viac a chodia ešte aj do ľudovej školy umenia a na krúžky.

Zoom, MS Teams, Google Meet, WhatsApp, Edupage, WebEx, Messenger, chaty pri všetkých týchto kanáloch, e-maily pri všetkých týchto kanáloch, školské e-maily, súkromné e-maily, esemesky… Sledovať, kedy a kam príde informácia o tom, že zajtra bude namiesto matematiky prírodoveda, ale nie o desiatej, ale už o deviatej, a že do zajtra do 13.00 treba poslať ten projekt, ale nie cez chat, ale na e-mailovú adresu učiteľky, a že v pondelok bude písomka, na ktorú sa treba naučiť, čo prišlo do schránky na Edupage – to niekedy nie je jednoduché ani pre mamičku, ktorá je s dieťaťom doma na plný úväzok – nehovoriac o rodičoch, ktorí sú plne zamestnaní bojom v konkurenčnom zápase o prežitie.

Poviete si, veď to by predsa nemalo byť ťažké napraviť: ministerstvo by malo stanoviť iba jeden konkrétny komunikačný kanál ako textový kanál a jeden ako videokanál. Lenže v kultúre mašličiek to práveže vôbec také jednoduché nie je. Aby sme boli objektívni, pripusťme, že možno aj za prispenia technických komplikácií: naozaj je možné, že niekomu funguje to, inému zas ono. Ale pravdou je aj to, že táto vlastnosť slovenského mašličkového školstva, neprehľadnosť a roztrieštenosť, nie je nijako nová, bola tu aj pred kovidom.

Učebnice: kam sme pokročili za posledných 50 rokov?

Koľko desaťročí sa napríklad hovorí o tom, že žiaci by si nemali ničiť chrbtice nosením príliš ťažkých tašiek. Myslíte si, že dnešné školstvo tento bradatý problém vyriešilo? Ale kdeže: deti nosia plné tašky papiera: tých kníh, pracovných zošitov, zošitov na úlohy, pomocných zošitov napríklad len zo slovenčiny má jeden štvrták aj viac ako desať. Hľadať v nich úlohu, zápis či známku, to sa aj v starých dobrých predkoronových časoch podobalo na hľadanie pokladu. Nejeden rodič pritom nostalgicky spomína na staré zlaté časy, keď deti mali v škole na každý predmet iba jednu knihu a jednu písanku…

Nehovoriac o jazykoch, keď z tých rafinovaných učebných materiálov sú často v pomykove aj rodičia, ktorí angličtinu, nemčinu, francúzštinu ovládajú; a tí, ktorí sa jazyky západných veľmocí neučili, tých je škoda aj spomínať – v tých rôznych sofistikovaných edukačných systémoch sledovať, čo má dieťa urobiť za domácu úlohu a pomôcť mu s jej vypracovaním, je pre nich práca priam detektívna.

Ale čo je horšie, tie správne učebnice z angličtiny, nemčiny alebo francúzštiny často ani nie je možné zohnať a učebné materiály (toľko rokov po „Nežnej revolúcii“!) sú provizórne nahrádzané šalátom rôznych pracovných listov. Kde sme urobili chybu?

A celkovo, kvalita učebníc, nielen tých jazykových – to je téma sama osebe. Bolo by asi nadlho rozoberať, prečo je v nich toľko chýb a prečo tie učebnice na jednej strane očakávajú od žiakov (a rodičov, na ktorých sa obracajú s prosbou o pomoc) priam jasnovidecké či detektívne schopnosti, a na druhej strane, možno v rámci snahy o tzv. inklúziu, nechávajú latku náročnosti pri časti úloh na úrovni veľmi nízkeho podpriemeru. Je to šanca pre tých slabších? Možno to bolo tak myslené, ale kvalite učebného procesu pre tých ostatných to príliš nepomáha.

Sme svetoví, alebo nie sme?

Projekty: to je zaklínadlo dneška. Kedysi deti robili obyčajné úlohy, ale dnes sme už ďalej: dnes robia projekty. Znie to tak svetovo. Z dieťaťa sa stáva študent, nič to zato, že ešte sotva číta. Dostane zadanie, ku ktorému si má niečo vyhľadať na internete. Potom to spracovať, skompletizovať, vytlačiť a vyzdobiť to. Druhák, tretiak, štvrták chápe takýto „projekt“ ako omaľovánku do ktorej z nejakého zdroja odpíše pár viet. A zvyšok je v praxi opäť priestor na súťaž rodičov o najlepšie dielo… V tomto smere rodičia naozaj nie sú zanedbávaní: deti dostávajú také úlohy, s ktorými majú aj oni prácu na dlhé hodiny.

Samozrejme, na to dostanete odpoveď, že tie úlohy by predsa vôbec nemali riešiť rodičia, veď sú pre žiakov. To sa dobre hovorí – ale nechajte malého nešťastníka sa samého trápiť s niečím, čo jednoducho sám dostatočne dobre urobiť nedokáže (zostrojte fungujúci mechanický stroj s ozubenými kolesami, zostrojte fungujúce presýpacie hodiny, zostrojte fungujúci kladkostroj…). A sú tu ďalšie veci, ktoré síce nie sú povinné, ale pri ktorých dobrý rodič jednoducho svoje dieťa nemôže nechať „v štichu“. (Necháte ho samé, bez pomoci vyrábať tekvicu do školskej súťaže o najkrajšiu halloweensku tekvicu?)

A to zadávanie úloh: naozaj je taký problém nájsť na to v roku 2021 nejaký štandardný jednoduchý systém, ktorý by bol zjednotený a prehľadný? Každá učiteľka to robí inak, mnohé k tomu zvyknú napísať aj dlhý komentár a využívajú na to rôzne kanály. Rodičovi neostáva iné, než všetky relevantné kanály prehľadať, preštudovať si zadania, v hlave ich spracovať, z toho všetkého textu vydestilovať, čo je vlastne úloha a dokedy má byť hotová. A čo ak rodičovi objektívne na tieto činnosti neostane čas alebo energia? Výsledkom je zlá známka, ibaže nedostane ju rodič, ale dieťa…

Ako celok to vyvoláva dojem, že školská kultúra mašličiek považuje za hlavné kritérium kvality práce školstva ohúriť rodičov čím väčšou komplikovanosťou a únavnosťou, aby tak ukázali nesmierny progres, kam sa až vzdelávanie v kozmickom veku dopracovalo. A pritom občas vyjde najavo, že tie dnešné deti vlastne ani nevedia poriadne čítať či písať – a že v skutočnosti toho nevedia zase o toľko viac v porovnaní s deťmi v ich veku pred 50 či 70 rokmi…

Rukojemníci kovidového školstva

Rodičia sú v pasci: ak by na ten mašličkový cirkus s prehľadom kašľali (na čo mnohí majú občas sto chutí), prípadne ho škandalizovali, tak by tým ublížili jedine svojim deťom, pretože to ony by boli vystavené v škole kritike, posmechu, zhoršenému hodnoteniu.

Rodič je dnes nedobrovoľne aj fotograf, tlačiar, korektor, sekretárka, osobný asistent. A celý „vzdelávací proces“ sa posúva kamsi inam. Kedysi škola bola o tom, že učitelia učili a žiaci sa vzdelávali. Slovenské kovidové dištančné školstvo by sa dalo s trochou zlomyseľnosti a preháňania opísať tak, že učiteľ vyrába problémy, rodič problémy rieši a žiak viacmenej samostatne študuje.

Je pre učiteľov objektívne ťažké učiť, najmä malé deti na diaľku, len cez obrazovku počítača. Ale napriek tomu by všetky zúčastnené strany mali mať stále na pamäti, že každý si má robiť svoju robotu: ministerstvo školstva tú svoju, učiteľ tú svoju, žiaci tú svoju – a rodičia tiež tú svoju. A po práci by si mali so svojimi deťmi užívať chvíle oddychu, výletov, športu, radosti, na aké majú všetky deti a ich rodičia práve také isté právo ako na inštitucionálne vzdelávanie. A to aj v časoch kovidu.

Ivan Lehotský