Minister obrany Naď včera vyhlásil, že sa nebojí povedať nahlas, že náročné úlohy, ktoré vojakov čakali počas urgentnej a zložitej evakuácie občanov Slovenska a spolupracovníkov SR z Afganistanu, zvládli do bodky a na sto percent.

“Ide o obrovský úspech, za ktorý im úprimne ďakujem. Táto operácia zároveň potvrdila ďalší dôležitý aspekt úspechu, a to schopnosť nielen komunikovať ale tiež v praxi spolupracovať so spojencami. Na to, aby príslušníci Ozbrojených síl SR mohli realizovať takéto výkony potrebujú byť komplexne zabezpečení – poriadne vystrojení, vyzbrojení modernou a spoľahlivou technikou a kvalitne vycvičení. V tomto smere budeme pokračovať v naštartovaných veciach a projektoch.”

“Úprimné poďakovanie teda patrí všetkým, ktorí sa na úspechu tejto riskantnej operácie podieľali. Dnes som mal tú česť oceniť 32 profesionálnych vojakov, 2 civilných zamestnancov ozbrojených síl a ministerstva obrany, a taktiež veľvyslankyňu Spojených štátov amerických na Slovensku Bridget A. Brink a veľvyslanca SR pri NATO Petra Bátora,” informoval Jaroslav Naď.

.

Dodal, že sa tiež ukázalo sa, aká neoceniteľne dôležitá je vzájomná spolupráca so spojencami, či už v rámci prípravy, koordinácie alebo zabezpečenia povolení pre pristátie vojenského špeciálu na letisku v Kábule. “Táto spolupráca bola pritom jednou z podmienok úspechu celej operácie. Veľká vďaka všetkým,” zopakoval Naď na sociálnej sieti.

Analytik Eduard Chmelár toto odovzdávanie vyznamenaní komentoval s tým, že sú situácie, keď mu dochádzajú slušné slová, lebo miera ľudskej drzosti a bezcharakternosti prekročila všetky predstavy. “Minister obrany Naď vyznamenával ľudí za ‘evakuáciu’ z Afganistanu. Neviem, odkedy sa udeľujú medaily za chaotický útek, ale ak chce vidieť, čo je to evakuácia, nech si spomenie, ako odchádzali z Afganistanu sovietski vojaci – dôstojne, v zástupe a so vztýčenými zástavami.”

“Čo je však horšie, že celá táto maškaráda vyzerala ako z filmu Signum laudis, kde neschopný generál Berger na konci prehratej vojny vyznamenáva fanatického kaprála Hoferika, aby zdvihol morálku mužstva, ktorého nakoniec aj tak dá popraviť, lebo nemá pochopenie pre zbabelosť veliteľov. Keby žil režisér Martin Hollý – jeho 100. výročie narodenia sme si pripomenuli pred dvoma týždňami – nakrútil by o tejto fraške voľné pokračovanie svojho slávneho filmu.”

Chmelár upozorňuje, že na rozdiel od filmu, toto je realita. “A tak dostala metál americká veľvyslankyňa Bridget Brink, ako prejav nekonečnej servilnosti voči impériu, hoci to boli práve Američania, ktorí svojím bezohľadným pretláčaním sa dopredu spôsobili, že sme sa dostali z Kábulu medzi poslednými. Kovový pliešok sa ušiel aj bývalému poradcovi prezidentky Čaputovej pre zahraničnú politiku Petrovi Bátorovi. Keby dostal vyznamenanie za to, že zničil naše dobré vzťahy s mnohými štátmi, tak by som to pochopil viac, ale za čo, preboha, ho ovenčili dnes? Za fanatizmus, bezvýhradnú poslušnosť voči impériu a dôsledne obmedzovaný intelekt?”

0,2 % účasť ako výrazná úloha vo vojne v Afganistane

Eduard Chmelár napísal, že z prejavu ministra obrany sa mu chce vracať. “V čase, keď už všetci príčetní ľudia vedia, že vojna v Afganistane bola nielen debakel a fiasko, ale čoraz viac sa odhaľuje, že aj zločin gigantických rozmerov, Jaroslav Naď vyzdvihol, že peniaze daňových poplatníkov, teda peniaze určené pre občanov, ktoré sa utrácali v Afganistane, nesmie nikto spochybňovať. Nebudem sa opakovať, argumenty, prečo sú financie nalievané do NATO čiernou dierou, ale je neskutočné chrapúnstvo, ak tento uzlík nervov, ktorý celý svoj biedny život žil z toho, že bral peniaze zo zahraničia za to, aby balamutil verejnosť o úspechoch afganskej misie a o blahodarnosti zvyšovania zbrojenia, vyhlasuje katastrofu v Afganistane za skvelú investíciu. On má jediné šťastie – že žijeme v mieri, ktorý si tak málo cení. V čase vojny by totiž išiel k múru medzi prvými ako zbabelý zradca. Na smiech sú aj chvastavé slová ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka o našej ‘výraznej’ úlohe vo vojne v Afganistane, keďže príslušníci Ozbrojených síl SR tvorili necelých 0,2 % z celkového počtu vojakov NATO. Dodajme – našťastie.”

Je podľa neho v najvyššom záujme Slovenskej republiky, ale aj celej našej civilizácie, aby takíto fanatickí vojnoví štváči neurčovali ľudské osudy, ale niesli politickú i trestnoprávnu zodpovednosť za svoje rozhodnutia. “Zvlášť, ak preukazujú toľko cynizmu a nedostatku empatie, že nedokážu ani teraz pokorne uznať svoje zlyhanie a ospravedlniť sa – aspoň tým rodinám, ktorých vojaci zahynuli v Afganistane za ich bezočivosť, bezohľadnosť a ľahostajnosť. Nie sú však k tomu nikým nútení.”

Chmelár píše, že z médií a rečí premiéra má pocit, že sme vyhrali a oslavujeme svojich hrdinov. “Dokonca aj v USA a Veľkej Británii musia strojcovia tohto svinstva chodiť po kanáloch, ale u nás je rozprávaný úplne iný a stále rovnako falošný príbeh. Táto nezmyselná vojna musí byť prelomová. Jej následky nesmú byť zavrávané alebo bagatelizované. A zo všetkého najviac navrhujem začať týmto: Každú jednu vojnu, každú jednu, musíme posudzovať a pozerať sa na ňu cez prizmu a počet jej obetí, najmä civilných. Nie podľa toho, koľko škôl sme tam postavili, koľkým menšinám sme posilnili práva, koľko starších ľudí naši vojaci previedli cez cestu a koľko psíkov zachránili. Musíme dbať predovšetkým na ľudské životy. Lebo už to, že veľká časť vojakov sa presúva z Afganistanu do Iraku (len za posledné týždne sa počet členov misie NATO v Iraku zvýšil desaťnásobne zo 400 na 4000) naznačuje, že sebareflexia sa nekoná a pokračuje sa v starých praktikách. Nedopusťme ďalšie plytvanie ľudskými životmi.”