Vo výzve sa však hovorí: „…nie je možné iniciovať preskúmanie súladu jeho vyhlášok s ústavou a ústavnými zákonmi na Ústavnom súde SR.“ Tvrdenie vo výzve je teda pravdivé a presné. Signatári sú si vedomí možnosti preskúmania daných právnych aktov prokuratúrou alebo všeobecnými súdmi, na ktoré poukazuje Via Iuris. Právny problém, o ktorom sa však diskutuje v odborných kruhoch tejto súvislosti je však iný.

Možno ho demonštrovať na rozhodnutí Mestského súdu v Prahe. Tento zrušil opatrenia Ministerstva zdravotníctva ČR z 26. marca a 17. apríla 2020, ktoré sa týkali obmedzenia maloobchodného predaja, a opatrenia z 23. marca a 15. apríla 2020, ktoré obmedzovali voľný pohyb osôb. Mestský súd v Prahe v konaní sp. zn. 14 A 41/2020 zdôraznil, že právny poriadok obmedzenie základných práv a slobôd počas núdzového stavu predpokladá v článku 6 ústavného zákona o bezpečnosti ČR a § 5 a 6 zákona č. 240/2000 Sb. o krízovom riadení a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ako „krízový zákon“). Z týchto ustanovení vyplýva, že možnosťami obmedzenia základných práv a slobôd počas trvania núdzového stavu alebo stavu ohrozenia štátu disponuje predovšetkým vláda. Zákon nepripúšťa delegovanie tejto právomoci na nikoho iného, t. j. ani na členov vlády. Súdom posudzované opatrenia všeobecnej povahy však neboli vydané v predpokladanom režime podľa krízového zákona ale podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ten síce vymedzuje prehľad mimoriadnych opatrení, ktoré je oprávnený nariadiť príslušný orgán ochrany verejného zdravia pri vzniknutej epidémii alebo pri nebezpečenstve jej vzniku, súd však dospel k záveru, že s ohľadom na vyhlásenie núdzového stavu bola oprávnená obmedziť základné práva a slobody v tak masívnej miere iba vláda.

Ak teda vyhlásením núdzového stavu vláda deklarovala, že bežné právne prostriedky nestačia na zvládnutie vzniknutej krízovej situácie, potom bolo na mieste aplikovať mimoriadne krízové opatrenia, ktorých prijatie je predvídané krízovým zákonom a ktoré umožňujú vláde zásadným spôsobom obmedziť základné práva a slobody obyvateľov. Opačný výklad by bezdôvodne koncentroval moc do rúk jedného správneho orgánu, čím by potenciálne mohol byť narušený princíp fungovania právneho štátu a demokratického štátu, vrátane deľby moci v štáte.

Už ústavný zákon o bezpečnosti dáva vláde veľmi neobvyklý nástroj, svojou povahou úplne mimoriadny, keď výkonná moc môže bez akéhokoľvek predchádzajúceho vplyvu zákonodarnej moci, zásadným spôsobom obmedziť základné práva. Súd však musel odmietnuť, aby takou právomocou, majúcou značný a v nedávnej histórii neporovnateľný dopad, disponovalo iba jedno ministerstvo. Podľa súdu v konaní nevyšlo najavo nič, čo by vláde bránilo v postupe podľa ústavného zákona o bezpečnosti ČR a nadväzujúceho krízového zákona. Vzhľadom na to dospel k záveru, že ministerstvo zdravotníctva nedisponovalo dostatočnou vecnou pôsobnosťou na vydanie napadnutých opatrení, návrhu navrhovateľa vyhovel a napadnuté opatrenia všeobecnej povahy zrušil k 27. aprílu 2020, pričom vláda mala do tej doby možnosť vydať krízové opatrenia zákonným spôsobom, t. j. formou opatrení prijatých vládou a nie ministerstvom zdravotníctva.

Vláda následne zrušené opatrenia ministerstva schválila ako krízové opatrenia podľa krízového zákona, čím naďalej zostali v platnosti.  Zásadné súdne rozhodnutie v Slovenskej republike v tomto ohľade vydané nebolo, ale situácia v Slovenskej republike je podobná tej, ktorú posudzoval český súd.

Pokiaľ ide o opatrenia ÚVZ pripomíname aj odlišné stanovisko sudcu Petra Straku pripojené k nálezu vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020, ktorý dospel k záveru, že ústavný súd mohol preskúmať v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti aj opatrenia ÚVZ súvisiace s vyhláseným núdzovým stavom. Uviedol, že rozhodnutie v správnom súdnictve, kde je pravdepodobné podanie kasačnej sťažnosti, sa ani len nepribližuje z časového hľadiska rozhodnutiu v 10-dňovej lehote, ktorú má ústavný súd pri núdzovom stave dodržať. S pravdepodobnosťou hraničiacou istote treba počítať s tým, že rozhodnutie správneho súdu len v prvom stupni nenastane skôr, ako dôjde k vyčerpaniu maximálnej lehoty ustanovenej pre núdzový stav (90 dní). To samo o sebe otvára podľa ústavného sudcu Straku otázku efektivity súdnej ochrany.

Odpoveď na uvedené problémy možno ako prvý podá ESĽP v súvislosti so sťažnosťou fitnes centier, ktorá už bola oznámená vláde a v ktorej sa ESĽP vlády pýta nielen to, či sťažovatelia vyčerpali vnútroštátne prostriedky nápravy, ale aj to či zásah do práv sťažovateľov na pokojné užívanie majetku bol v súlade s požiadavkou zákonnosti. Ak by bol ESĽP úplne presvedčený o účinnosti správnej žaloby, sťažnosť by vyhlásil za neprijateľnú  bez jej oznámenia vláde už na úrovni samosudcu z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Podobne, mohol na úrovni samosudcu vyhlásiť sťažnosť za zjavne nepodloženú, ak by namietaný zásah považoval bez akýchkoľvek pochybností za zákonný a primeraný.

Via Iuris vo svojej reakcii uvádza, že spôsob prijímania a obsah niektorých súčasných opatrení znepokojuje aj ich. Vzniká však otázka, akým spôsobom predstavitelia Via Iuris vyjadrili svoje znepokojenie. Napísali azda výzvu proti ústavným zmenám, sčasti uskutočňovaným v skrátenom legislatívnom konaní a v rozpore s odporúčaniami Benátskej komisie? Alebo napísali výzvu proti výnimkám z karanténnych opatrení v rozpore s princípom rovnosti pred zákonom? Napísali azda výzvu proti likvidácii princípu právnej istoty tvorbou práva v rozpore s princípmi otvoreného vládnutia, ktorej výsledkom sú vnútorne rozporné predpisy, prijímané na poslednú chvíľu? Mnohí zo signatárov výzvy  očakávali, že práve mimovládne organizácie ako Via Iuris budú ako prvé iniciovať výzvy proti porušovaniu princípov právneho štátu na Slovensku. Žiaľ, Via Iuris prejavila skôr pasivitu, ktorá budí dojem, ako keby jej chýbala odvaha kritizovať excesy súčasných držiteľov moci.

Predstaviteľom Via Iuris zjavne prekáža kritika niektorých problémov v oblasti súdnictva, ktoré sa popisujú vo výzve. Via Iuris uvádza, že je „je neprimerané až nevhodné spochybňovať prácu orgánov činných v trestnom konaní“, my sa však domnievame, že aj v trestnom konaní musia platiť princípy právneho štátu. V tomto ohľade upozorňujeme aj na nedávne vyhlásenie predsedu Najvyššieho súdu SR a bývalého sudcu ESĽP, ktorý zdôraznil, že „keď štát zoberie človeka do väzby, má povinnosť konať“. Podotkol, že počas pôsobenia na ESĽP v Štrasburgu evidoval veľa sťažností voči SR, ktoré sa týkali najmä trvania, ale aj podmienok väzby. Slovensko podľa jeho slov tieto spory prehrávalo, keďže sťažnosti boli zväčša dôvodné.

Via Iuris dostáva veľký priestor v médiách a je možné, že odlišne reflektuje vzťah médií k súdnej moci, nám však veľmi prekážajú úniky zo súdnych spisov k vybraným novinárom. Keďže to štátna moc nerieši, snažíme sa na to upozorniť ešte predtým, než Slovensko z tohto dôvodu prehrá spory na ESĽP v Štrasburgu. Zásadným problémom sú aj podmienky kolúznej väzby, kde Slovensko vôbec nereflektuje odporúčania Európskeho výboru na zabránenia mučenia (CPT). Pokiaľ ide o spôsob využívania tzv. kajúcnikov v trestnom konaní, porušenie práva na spravodlivý proces v tomto ohľade skonštatoval ESĽP už v prípade Adamčo proti Slovensku. Problémy o ktorých hovorí výzva, sú veľmi reálne a  upozorňujú na ne nielen slovenskí právnici, ale aj orgány Rady Európy.

Výzvu do dnešného dňa podpísalo už viac ako 400 právnikov. Medzi nimi aj bývalý predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR JUDr. Harald Stiffel. Výzvu podporila aj Únia obhajcov ČR.

Celú výzvu si prečítať a podpísať môžete na tomto mieste