Opakujúce sa príznaky frustrácie v Bruseli nie sú nijako zvláštne.

Po tom, čo sa Charles Michel vzdal svojej kandidatúry na post poslanca Európskeho parlamentu, aby sa vyhol Orbánovmu samostatnému predsedníctvu na niekoľkých zasadnutiach, zverejnenie plánu EÚ na potopenie Maďarska vo Financial Times svedčí o tom, že Brusel má vážne pošramotené nervy.

Prekvapivá miera nepriateľstva

Na prvý pohľad je človek prekvapený mierou nepriateľstva. Odkedy je EÚ, s výnimkou Ruska po jeho invázii na Ukrajinu, pripravená sabotovať hospodárstvo krajiny vyvolaním búrky na finančných trhoch? Počítala s takýmito opatreniami voči Iránu, Kube alebo Palestínskej samospráve? Odvážila sa niekedy využiť európske fondy na presadenie nútených návratov nelegálnych migrantov?

Nie, ale finančná vojna proti jednému z jej vlastných členských štátov – a tým aj proti miliónom európskych občanov – sa zrazu stáva prirodzeným spôsobom, ako potrestať vládu za to, že využila úplne legálny mechanizmus nazývaný jednomyseľnosť.

Keď sa však človek zamyslí, je zmätený nešikovnosťou tohto plánu, ktorý by sa mohol tak ľahko obrátiť proti nemu. Odhliadnuc od amatérskej teatrálnosti tohto očividne zinscenovaného manévru, ani ten najväčší skeptik by si päť mesiacov pred európskymi voľbami takéto faux pas ani vo sne nevymyslel.

Tisíce poľnohospodárov demonštruje,  na celom kontinente stúpa hnev proti elitám…Je to naozaj tá najlepšia chvíľa na to, aby EÚ vystúpila ako vydierač?

Červené tlačidlo

Má EÚ naozaj takú moc, aby potopila maďarské hospodárstvo, ako tvrdí?

V skutočnosti Maďarsko ešte pred niekoľkými týždňami nedostávalo žiadne finančné prostriedky z EÚ. Okrem toho dve tretiny plánovaných finančných prostriedkov stále zostávajú zmrazené bez toho, aby maďarské hospodárstvo vykazovalo známky kolapsu.

Nič z toho nebránilo Maďarsku v roku 2023 čerpať prelomových 13 miliárd eur zo zahraničných investícií. Kde je “červené tlačidlo”, ktoré Brusel tak rád stláča? Ak by Maďarsko bolo súčasťou eurozóny, potom by “improvizovaná trojka” mohla Budapešť dostať na lopatky.

Maďarsko si však zachováva vlastnú menu. Eurokrati sa môžu iba vyhrážať šokom na finančných trhoch bez toho, aby vysvetlili, ako by sa v tomto procese “vyhli streleniu si do vlastnej nohy” .

Najcennejším poznatkom z tohto nešikovného úniku informácií je však konečný dôkaz, že právny štát je mŕtvy. Ak vôbec niekedy existoval ako spravodlivý, nepolitický nástroj. Odkedy boli Poľsku a Maďarsku v roku 2021 odňaté finančné prostriedky, kritici poukazujú na právnu nekonzistentnosť a svojvoľnosť postupov postavených na nejasných právnych pojmoch. Tiež aj na absolútnu voľnosť Komisie pri ich uplatňovaní za neustáleho štekania Európskeho parlamentu.

Vylúčenie maďarských univerzít z programov Erasmus a Horizont na základe čisto imaginárnych priestupkov naznačovalo, že existuje len malá nádej na zákonnosť postupov aj na dobrú vieru EÚ.

Samozrejme, vždy bolo jasné, že zákaz rodovej ideológie medzi neplnoletými a zavedenie národnej azylovej legislatívy sú pre EÚ dostatočným dôvodom na konfiškáciu finančných prostriedkov. Aj keď niektoré naivné hlavy trvali na ochrane, ktorú poskytuje právny štát.

Vďaka úniku informácií si všetci môžeme čierne na bielom prečítať, že finančná situácia vôbec nie je o právnom štáte. Zatiaľ je o Ukrajine a v budúcnosti môže byť o čomkoľvek inom. A ak EÚ nemá právny základ na zmrazenie finančných prostriedkov z politických dôvodov, jednoducho to aj tak urobí. Ak chcete, môžete to nazvať “vydieraním”, lebo je to pre všetkých užitočné.

Kto koho vydiera

Celé mesiace bol Viktor Orbán vykresľovaný ako majster vydierač, ktorý ovláda pravidlo jednomyseľnosti. Zatiaľ čo EÚ hrala úlohu bezmocnej obete. V zákulisí to však bolo úplne naopak.

Maďarsko hralo túto hru a uskutočnilo reformy, ktoré išli ďaleko za rámec toho, čo má EÚ právo požadovať. Komisia, konajúc v súlade s hysterickým krikom Európskeho parlamentu, naďalej zadržiavala finančné prostriedky. Bez Orbánovho veta v decembri 2023 by Maďarsko nedostalo ani tých 10 miliárd eur, ktoré dostalo.

A napriek tomu za tento celkom obyčajný kompromis, pri ktorom sa Budapešť držala pravidiel, plánuje Európsky parlament zažalovať Komisiu. Za to, že dala Orbánovi tretinu z toho, čo mu patrí. Mohol by vôbec existovať lepší príklad politického vydierania?

Patová situácia okolo Ukrajiny bola hlavným politickým sporom a potenciálne veto Budapešti dráždilo ostatných členov EÚ. Po celé desaťročia EÚ riešila nespočetné množstvo prípadov veta. Niektoré dokonca aj v súvislosti s reformami zmluvy riešila prostredníctvom rokovaní a kompromisov.

Teraz, v čase pred rozhodujúcimi európskymi voľbami, však stratila nervy. Zdá sa, že je pripravená vzdať sa rokovaní v prospech vydierania. Tento hrubý prejav autoritárstva sa z politického hľadiska rovná harakiri.

Prečo taká horúčkovitosť?

Po prvé preto, lebo po rokoch napätia sa značná časť európskych elít pustila do osobnej križiackej výpravy proti Orbánovi – chcú jeho hlavu.

Po druhé preto, lebo Brusel sa bojí politickej rozmanitosti. V jeho vlastnom žargóne sa hovorí, že je “diverzifikovaný” a netoleruje odlišné názory na cestu a podobu Európy.

Po tretie, a to je najdôležitejšie, pretože voľby do Európskeho parlamentu sú za rohom. Vlna nespokojnosti s globalistickou politikou Bruselu nezadržateľne rastie. Sú vystrašení.

Nesie sa na pleciach protestov poľnohospodárov.. Konsenzus EÚ zhora nadol je vážne spochybnený a volebné lístky môžu viesť k radikálnej zmene smerovania EÚ.

Preto tá nervozita, preto tá chybná snaha vydierať Maďarsko, preto tá túžba urobiť z Budapešti príklad pre jej opozíciu. Myslia si, že zrušením jednej vlády môžu zrušiť aj vôľu stoviek miliónov európskych voličov. Položte si otázku: Kto koho vydiera? Môže EÚ zachovať pokoj? Nechá Európu hlasovať?