Bratislava 28. júla (TASR) – Divákov si získala filmom Pásla kone na betóne už začiatkom 80. rokov. Vznikol na motívy jej rovnomennej poviedkovej knihy, za ktorú získala vzápätí po vydaní Cenu Ivana Kraska. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave absolvovala s červeným diplomom, napriek tomu svoju domovskú divadelnú scénu nenašla. Už 35 rokov robí divadlo jedného herca a Slovensko reprezentuje svojimi monodrámami v Česku, Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Švajčiarsku, Rusku, Bulharsku i na Kube. Okrem toho sa venuje svojej záhrade, knihám, ostáva verná šarišskému nárečiu, píše prózu a niekoľko rokov má prichystaný ďalší filmový scenár, ktorého realizáciu blokujú financie. "Ponúkla som ho televízii, dala som ho aj do Literárneho fondu a stále nie sú peniaze. Je mi z toho trošku smutno. Pochodila som od východu po západ všetkých "bohatých ľudí", ale nikto mi nedal ani halier. Všetci sa vyhovárajú na futbalistov, hokejistov," povedala v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky spisovateľka a herečka Milka Zimková.

-Veľa ľudí si myslí, že žijete na východnom Slovensku. A vy ste v hlavnom meste už niekoľko rokov. Stala sa Bratislava vaším domovom?-

Som tu od osemnástich rokov, odkedy som prišla do školy, na akadémiu múzických umení. Tu som vlastne už 40 rokov. Možno je to tým, že moja tvorba je poznačená problematikou východoslovenského regiónu, ale veď každý tvorca vychádza sám zo seba, zo svojho detstva, ktoré sa nedá obísť, lebo to by sme obišli samého seba a nemali by sme o čom rozprávať.

-Možno je to aj tým, že vás v uliciach Bratislavy nestretávajú často…-

Priznám sa, že keď nemusím, tak nejdem nikde. Za tých 35 rokov, odkedy robím divadlo jedného herca, som sa nacestovala dosť s mojimi kuframi, vlastne s celým divadlom. Prešla som od Havany po Volgograd, obrazne povedané, všetko. Dosť chodím, a preto sa mi nežiada veľmi takto medzi ľudí, veď už samotné publikum je pre mňa vzácnou spoločnosťou ľudí. Akurát idem tam, kde chcem ísť. Aj včera som bola na veľmi peknom organovom koncerte na Hrade.

-Takže kultúrnym podujatiam sa nevyhýbate…-

Len si človek musí už vyberať, pretože teraz je toľko toho -záplava všeličoho. Nešla by som bárskde, nechce sa mi. Mám tu moju záhradku plnú kvietkov, treba sa o ňu starať, som v nej rada, mám dobrú hudbu okolo seba, akú chcem, si pustím, mám veľa krásnych knižiek, ktoré nemám ešte ani prečítané a stále to odkladám, odkladám… Nemám zvyšný čas.

-Na Slovensku ste prvou dámou divadla jedného herca, zároveň spisovateľkou a scenáristkou. Čo je vám bližšie – herectvo alebo písanie?-

Je to v symbióze. V podstate som začala písať už na fakulte, keď sme písali referáty k postavám. Možno bol podnetom pán profesor Karvaš, ktorý nás, žiaľ, učil iba jeden semester, lebo potom ho odvolali ako všetkých schopných ľudí. Napísala som esej k Ostrovského hre Na rušnom mieste, robila som tam hlavnú postavu. Vtedy mi povedal – pani kolegyňa, vy píšte! Skoro sa ma to až dotklo, veď ja som herečka, čo mne tu ide hovoriť o písaní! Potom sa stala taká vec, že darmo som skončila štúdium herectva s červeným diplomom ako jediná z ročníka, nedostala som sa do divadla. Myslela som, že je to tak, že prídem do divadla a že ma automaticky berú.

-Čo sa stalo? Prečo ste nenašli domovskú scénu a nemali ste kde hrať?-

Neviem, prešla som divadlá od Bratislavy po Prešov. Niekde mi povedali, že taký typ majú, niekde, že sa mi ozvú, niekde mali nadpočet… Nevedela som, že treba aj niekoho poznať. Prišla som z tej našej dediny, z toho nášho valalu, taká nejaká naivná. Aj to, že ma zobrali do školy, som brala ako samozrejmosť – je logické, že keď chcem robiť divadlo, tak ma zobrali. Až potom som si uvedomila, že nás bolo vyše 200 a zobrali nás sedem. A nakoniec som si myslela, že možno preto, že potrebovali jeden robotnícky káder a možno práve z východného Slovenska, aby splnili kvóty.

-Napriek tomu ste si cestu k svojim divákom našli…-

Všetko zlé je na niečo dobré. Začala som si robiť najprv monológy z divadelných hier. Z Virginie Woolfovej som si urobila akoby celú monodrámu a až potom som natrafila na naozajstnú monodrámu, ktorú napísal Francúz Roberto Athayde. Jeho Pani Margaréta, ktorú hrala aj Annie Girardotová, bola moja prvá monodráma. U nás monodrámy neexistujú, v Divadelnom ústave pre mňa nič nemali, nakoniec mi dali postavu pre muža, ale mne to bolo jedno. Išlo tam o problém slobody a ten je pre každého rovnaký, takže mám aj hru, kde hrám chlapa.

-Ako sa dostali vaše monodrámy do sveta?-

Tak to nejako prišlo, že ma zavolali do Prahy, potom cez Prahu do Poľska a odvtedy chodím na festivaly. Teraz sa trošku pochválim, lebo odkedy umrel môj dedko, tak už ma nemá kto chváliť… Dostala som už Grand Prix na Medzinárodnom stretnutí divadla a otvoreného umenia vo Wroclawi.

-Pre vás platí staré známe "Doma nie je nikto prorokom", vás v tom Poľsko milujú viac ako v domácom prostredí…-

Teraz mi dokonca Poliaci vydali knižku o celom mojom divadle.

-Čo z vás chceli mať rodičia?-

Moja mama chcela, aby som išla za kuchárku na spoločné stravovanie, čo absolvovala jej sesternica Magda v Prešove a v tom čase robila vedúcu v nejakej závodnej kuchyni. Tak mi povedala – Milečko, zadarmo še tam najiš, zadarmo i dzecom i chlopovi na večeru domu prinešeš. No, tak jak Magda… Som z takej robotnícko-roľníckej rodiny. Nás bolo päť detí, spolu so starými rodičmi sme všetci deviati spolu bývali v dvoch izbách. Doteraz rozmýšľam, že ako je to možné, že teraz máme toľko priestoru a furt je nám málo.

-Váš rozprávačský i herecký talent je nesporný, po kom ste ho zdedili?-

Neviem, moja mama rada rozprávala, aj môj dedko rád rozprával, mala som ho veľmi rada. Dedko vlastne jediný chápal, o čo mi ide, bo mama nechcela, aby som sa stala herečkou. Hovorila – tak ked už na totu visoku, tak už za dochtorku abo za učitelku, ne? A dedko jej povedal – Hančo, budz cicho, Milka zna co robi. A pritom to bol obyčajný človek, ktorý mal päť ľudových tried, ale mal taký zvláštny intelekt a múdrosť v sebe. Akosi cítil, aj keď nevedel presne čo, ale cítil, že asi je to správne, čo chcem. Uňho som mala veľkú podporu. Len, žiaľ, sa už nedožil ani mojej prvej knižky – práve v ten rok odišiel, keď mi vyšla prvá knižka – ani filmu Pásla kone na betóne (1982). To bol človek, ktorý by sa z toho bol najviac potešil.

-Ľudia si vás pamätajú v prvom rade ako herečku – predstaviteľku Johanky zo spomínaného nezabudnuteľného filmu Pásla kone na betóne. Rada si spomínate na nakrúcanie tohto úspešného titulu, ktorý vznikol na základe vašej rovnomennej poviedkovej knihy?-

Spočiatku iste boli problémy, hlavne so súdruhmi, lebo po troch dňoch nakrúcania sa museli odovzdávať denné práce. Myslím, že nakrúcanie začalo svadbou. Zrazu prišiel do Prešova prípis, že to nie je žena z družstva, ale mondénna panička, ktorá si chodí po dvore. Celý štáb sa skoro so mnou nerozprával, dokonca chvíľu aj pán Uher, potom sa už nejako spamätal. Hovorím mu, Štefan, ja si za svojím stojím. Viem, čo chcem. Neprosila som, v živote by mi nebolo napadlo napísať scenár, oslovili ma z Koliby. Spočiatku som sa tomu aj bránila, že ja nie som scenáristka, aj keď som si už vtedy písala monodrámy. Nakoniec ma presvedčil Peter Jaroš, ktorý bol vtedy na Kolibe vedúcim dramaturgickej skupiny. Pustila som sa do toho, potom mi to už išlo. To čo vám je blízke, nerobí sa až tak ťažko.

-Napokon už súdruhovia z ÚV neboli proti vášmu scenáru a názor na film a príbeh vašej Johanky Ovšenej zmenili…-

Až keď film získal všetky ceny, ktoré mohol získať na festivale v Prahe. Vtedy sa to volalo Festival pracujúcich. Získala som cenu za ženský herecký výkon, za scenár, cenu dostal pán režisér a kameraman. Potom už boli súdruhovia tichšie. Keď sme potom dostali hlavnú cenu na festivale v Moskve, už bol odrazu film fantastický. Aj som jednému takému podliakovi povedala – a teraz už vám to nevadí? To už nebola pravda… Veľmi dobre som vedela, že bol pod tým podpísaný, dokonca aj ten papier som videla. Zahovoril to rýchlo – Hlavná vec, že Československo má na takom fóre cenu…

-Ale vy ste si Štefana Uhra nevybrali. V spoločnej knihe z Gabrielou Rothmayerovou Dve v tom ste priznali, že Pásla kone na betóne mal pôvodne režírovať Fero Fenič…-

Ja som chcela Fera Feniča lebo, že je z východu, že je z dediny vedľa nás a chodili sme spolu na gymnázium. Lenže na Kolibe ho veľmi nechceli argumentujúc tým, že režisér Fenič sa okrem dvoch dokumentov nijako zvlášť filmovo neprejavil a navyše, mali tam svojich interných režisérov. Trvala som na tom, zmierili sa s tým. Dala som mu literárny scenár, mal urobiť technický scenár. Poslal mi ho behom dvoch týždňov. Tešila som sa, nadšená som si ho niesla z pošty. No keď som prečítala asi päť strán, myslela som, že sa mi niečo stane. Úplne iný scenár! Hlavná predstaviteľka Johana Ovšená tam mala asi tri obrazy, zrazu to bolo o vojakoch, o športovcoch… Rovnako zdesený bol dramaturg Slavo Rosenberg. Stretli sme sa s pánom Feničom vo Filmovom klube. Bola som ticho, lebo vo mne vrelo. Pán dramaturg mu povedal: "Odovzdali sme vám literárny scenár, ktorý schválila Koliba. Váš technický scenár nemá s literárnou podobou scenára takmer nič spoločné a Koliba o takýto projekt nemá záujem." Len toľko som povedala – Fero, keby som nebola dáma, tak ti takú dám po pysku, že ťa krv zaleje. Tak som za teba orodovala, toľko problémov mala, a ty mi toto urobíš?!

-A ako váš pôvodný scenár vlastne zmenil?-

On tam prepchal svoj Džúsový príbeh a také svoje problémy, ktoré on rieši vo svojom živote. Veď to je jedno, ako je kto orientovaný, to ma vôbec nezaujíma, veď nikto za to nemôže. Len najhoršie na tom bolo to, že on kade chodí, tak hovorí, že napísal scenár a že mu ho Štefan Uher zobral. Ja nieže som nechcela Štefana Uhra, mne už bolo jedno. Pánu Rosenbergovi som povedala, že nech to dajú komu chcú, lebo som videla, že sa stala chyba. Potom sa ohlásil pán Uher.

-Aký bol režisér Štefan Uher-?

My sme sa pracovne už poznali, predtým som s ním robila dokonca tri filmy – Zlaté časy (1978), Kamarátky (1979) aj Kosenie jastrabej lúky (1981).

-Je pravda, že chcel tiež zo scenára škrtať – konkrétne "erotické" scény?-

On bol v tomto dosť puritánsky. Ja som zase taký tvrdohlavý človek. Zatnem sa, keď viem, že to tam má byť. Hovorím, však doprajme tej chudere, aspoň vo sne nech sa jej sníva… Že ťažká erotika! Aká erotika? Preboha.

-Ten film vám vraj závidel aj sám spisovateľ Rudolf Sloboda?-

Na premiére som ho spoznala, čítala som od neho veci, ale osobne sme sa dovtedy nepoznali. Hej, prišiel za mnou a takto pochvalne sa vyjadril.

-Nechceli ste vyučovať na škole a odovzdávať znalosti mladým hereckým kolegom?-

Neviem, či by som si na to trúfla. Obdivujem tých mojich kolegov, ktorí s tým problém nemajú. Veď ja sama sa doteraz ešte učím.

-Vráťme sa k vášmu kultovému filmu Pásla kone na betóne. Pomerne často ho uvádzajú v svojich programoch televízie aj dnes, rovnako druhý diel … kone na betóne. Zvyknete sa na seba pozerať?-

Nie, nikdy. Ten film som videla len raz pri preberaní na Kolibe. Nepozerám sa na nič, čo som natočila, nepočúvam sa ani v rozhlase. Viem, že by som to ináč povedala, ináč vymyslela. Viete aké je pre mňa utrpenie čítať knižku, robiť korektúry? Trpím ako kôň. Našťastie vždy som natrafila na šikovných redaktorov. Ja nepíšem tak, že si sadnem a musím niečo napísať, to sa mi ešte nikdy nestalo. Keď si sadnem, viem, o čom idem písať a viem, že by som to inak nenapísala. Sú typy ľudí, čo to desaťkrát ešte prečítajú, vybrusujú, ja nie som taký majster. Dvakrát som sa o také niečo pokúsila a nakoniec som to zahodila, lebo z toho pôvodného šťavnatého ostalo niečo suchopárne, čo už akosi so mnou nemalo nič spoločné. Nie som spisovateľka, čo rada číta svoje veci, ale poznám takých autorov, čo majú svoje knižky furt na stole a si ich čítajú (smiech).

-Máte blízko k témam rodinné vzťahy, rodinné zázemie a súdržnosť. Už niekoľko rokov máte prichystaný scenár filmu, ktorý by sa tiež mal venovať vzťahom. V knihe Dve v tom ste naznačili, že by mal priniesť príbeh o týraní žien a opäť by mal byť z východoslovenského kraja. Kedy sa dočkáme realizácie filmu?-

Ponúkla som ho televízii, dala som ho aj do Literárneho fondu a stále nie sú peniaze. Je mi z toho trošku smutno. Pochodila som od východu po západ všetkých "bohatých ľudí", ale nikto mi nedal ani halier. Všetci sa vyhovárajú na futbalistov, hokejistov.

-Vraj istý pracovník finančnej skupiny prejavil nezáujem o váš film otázkou – Čo my z toho budeme mať?…-

Tam sme sa my dostali. To sú tí zbohatlíci, ktorí si neuvedomujú… To keby tak boli rozmýšľali Mediciovci a ostatní mecenáši umenia, tak doteraz nemáme žiadnych Rembrandtov, sixtínske kaplnky, nemáme nič.

-Stiahli ste sa z verejného života, ako hovoríte "v dave sa dobre necítite", preto vás na večierkoch nevidno, ale práve tam by ste mohli natrafiť na potenciálnych sponzorov pre film. Ostanete radšej rebelkou, neskúsite predsa život celebrít?-

Radšej zostanem, keď som toľké roky vydržala.

-Peniaze na váš film zatiaľ nie sú, ale predstava o režisérovi áno… Ak budú financie, ujme sa režisérskej taktovky Juraj Nvota?-

Štefana Uhra už nemáme… Myslela som na dvoch režisérov, na Karola Spišáka a Juraja Nvotu. Karol aj scenár videl, páčilo sa mu to. Už to vyzeralo, že z toho možno aj niečo bude, ale tiež nemohol zohnať peniaze a zrazu nám navždy odišiel. Potom som oslovila Juraja Nvotu. Scenár sa mu pozdáva, išiel by do toho, ale čo môže, keď nie sú peniaze.

-Pôvodnú televíznu produkciu nahradili rôzne reality šou a zábavné programy preberané zo zahraničia. Čo na to hovoríte? Sledujete farmárov, ako si hľadajú ženy, superstaristov a podobných "hľadačov" slávy?-

Nie, to nie. Času nazvyš nemám a nevidím ani dôvod, prečo by som to mala pozerať. Tam ide o to národ ohlúpnuť, zmanipulovať – nech každý myslí rovnako. Individuality netreba, lebo môžu uškodiť.

-Čo vás v médiách v ostatnom čase oslovilo, prípadne kto alebo čo vás zaujalo v pozitívnom slova zmysle?-

Veľa vecí, teraz som si s úľubou dočítala knihu o Arnoštovi Lustigovi, katastrofálnu knižku od Michaela Morrisa Čo nesmiete vedieť!…, Chomského. Je toho dosť.

-Súčasnosť patrí mladým ľuďom, počítačom, novým technológiám, sociálnym sieťam. Vás by však sotva niekto našiel za počítačom a už vôbec nie na "fejsbuku". Vraj nemáte e-mail a dlho ste nevlastnili ani mobil…-

Nemám počítač, píšem do zošita a potom diktujem. Tak som si zvykla. Keď diktujem, zároveň text korigujem. Mňa by tá mašina strašne rušila. Kedysi dávno som si aj kúpila písací stroj, tuším jednu poviedku som na ňom napísala. Tam niekde stojí… Ja a počítač – neexistuje. Vravia mi, o koľko prichádzam… Tak nech prichádzam, však nemôžeme byť všetci rovnakí.

-A nemáte pocit, že práve cez virtuálny svet by ste mohli osloviť viac divákov, čitateľov? Našli by si vás aj noví fanúšikovia…-

Nech si ich získavajú druhí, mne stačia tí moji (úsmev). Ono netreba veľa divákov, veľa fanúšikov. Treba mať svojich ľudí, ktorí vám veria a vy veríte im, a to je dôležité.

-Vo svojej tvorbe často hovoríte o silných ženách, ktoré sa presadzujú napriek tomu, že im osud nepraje… Máte pocit, že dnes sa majú ženy lepšie?-

Ani nie, práveže tie silné čo niečo dokážu, to majú teraz ešte ťažšie, pretože je toľko balastu… Nemyslím, že sa ženy majú lepšie a nemyslím si, že sa celkove ľudia majú lepšie. Majú viac možností, majú viac čo jesť, ale to nie je dôležité. A to, že môžu cestovať? To mi tak lezie na nervy… Cestujú a nepoznajú vlastnú krajinu.

-Teraz sa mračíte, lebo ste nahnevaná, ale keď sa nemračíte, stále vyzeráte rovnako mladistvo. Čo preto robíte? Čo vám dodáva silu?-

Práveže nič nerobím, mala by som cvičiť. Chodila som na jogu, ale už som prestala. Nikdy som nebola športový typ. Nič so sebou nerobím, ani masky si nedávam. Používam domácu bravčovú masť, keď sa večer umyjem. Keď idem do "ulíc", tak nie, aby na mňa nejaký pes neskočil čuchajúc, že ide rezeň (smiech). Používam jeden obyčajný mastný krém už dlhé roky.

-Slovensko má dvoch umelcov, ktorí sú známi aj tým, že nosia klobúky – Jakubisko a Zimková. Ešte stále ich zbierate?-

Ja ich nezbieram, ja ich nosím. Nemám 500 klobúkov. Tak raz za rok si jeden – dva dám urobiť.

-O pár dní (1. augusta) budete oslavovať narodeniny. Čo si najviac želáte okrem zdravia pre vás a vašich blízkych?-

Nie som narodeninový typ. Priznám sa vám, že ani tie okrúhle narodeniny by som nebola nikdy oslavovala, ale potrebovala som to vrátiť tým, čo mňa pozvali. Keď si na mňa niekto spomenie, niečo dobré navarím a chvíľu si posedíme pri dobrej hudbe.

Rozhovor s Milkou Zimkovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k rozhovoru zvukové záznamy a fotoreportáž.