Udine 27. februára 2016 (HSP/Foto:TASR-Štefan Petráš)

Tento list som kedysi napísal mojim deťom ako výraz slobody slova a viery. Boli časy, keď sme zahajovali výstavbu svojich rodinných domov na prvého mája. Všetci. To bolo za socializmu, dnes tak niektorými nenávidenej doby, ktorá dala základy k vašej existencii a aj k tej nenávisti. Všetko okolo vás bolo postavené za tej doby, teda skoro všetko aby som nekrivdil rôznym developerom a plechovým montážnikom rôznych výrobných hál dnes stojacich popri našich cestách. Nenávidieť, ale aj milovať môže len ten jedinec, ktorý má daný a istý fundament zdedený po predkoch vo svojej DNA. To je základ. Bez DNA totiž neexistujeme ako ľudia.

Stáli sme spolu a znudene počúvali prejavy našich okresných nadriadených. Dnes tak trochu ľutujem, že som im, teda tým prejavom, nevenoval väčšiu pozornosť, škoda.

Doby sa minuli a nastúpila nostalgia, ktorá predčí rácio a vnucuje mi supermyšlienku, že kedysi bolo lepšie. A bolo! Nespochybniteľná skutočnosť. Bolo a basta fidly. A to je ten punkt na ktorom sa denne „bijeme“ so svojimi deťmi, ktoré si myslia a oprávnene, že lepšie je dnes. Áno, aj oni majú svoju pravdu bezpochyby majú a je na takej istej nivé ako tá naša.

Aj za našich čias tu študovali rôzne arabsko-africké skupiny ľudí. Ale boli v plnej miere prispôsobiteľní! Žiadne náboženské excesy, nedajbože modlitebne či dokonca mešita. Také dačo bolo nemysliteľné a dokonca ani nevysloviteľné. Dnes tí istí vyštudovaní ľudia bojujú proti nám, proti tím, ktorí im dali vzdelanie a ktorí im otvorili svoje srdcia a prijali ich medzi seba ako rodných svojich. Tí ktorí zostali len potvrdia moje slová. Prvá chyba Slovanov! K ďalším sa dopracujem neskôr, teda ak budete mať záujem o moje myšlienky na tomto webe.

Viete deti moje aj Magyari až do 16. storočia sa hlásili úplne bez problémov k Slovanom. Len pán Č sa odhodlal toto všetko zmeniť a „vyrobiť“ origoš maďarský národ a aj sa mu to ako kukám podarilo. Dokonca aj ten generál, čo prehral bitku a teda aj vojnu s Rakúskou armádou mal vo svojom životopise napísané ako pôvod Sclave, teda Slovan. Veď oba naše národy pochádzajú od tej istej rieky, len brehy boli rôzne.

Slovania boli najväčšími otrokármi, preto nám Arabi dali meno podľa našich vyvezených otrokov, lebo všetci boli „vyvezení“ z ríše Slovanskej, teda od ríši Samovej z Nitry. Žiadne Veľká Morava, veď rieka rovnakého názvu preteká srbskou Vojvodinou. Žeby náhoda?

Nie náhody neexistujú, to len zopár pánov z Prahy sa nevedia prispôsobiť tomu, že Slováci tu boli skôr ako oni a že Oni z Kampy, o.i. Kampa je Estónske slovo, a že Slováci predstavujú Tótov. Ešte aj vínnu révu sme im „přímo do Přahy“ dodali z Nitry.

To všetko o čom píšem je historicky podložené a ako! Tých Tótov, ktorých prechádzajúce kmene aj Keltské pomenovali Múdri, teda Tóti.

Aj Petőfi bol múdry Slovan a ako ho majú Magyari radi, za nič na svete by ho nevymenili. Ešte aj rádio po ňom pomenovali. Priznám sa že ho denne počúvam. Že pán Petrovič sa nakoniec opäť stal Slovanom a písal básne po rusky to už nikto nechce vedieť. Škoda. A to ma mrzí, že nevieme spoločnú históriu. Na našu škodu deti moje. Ó áno ako Slovák, ktorý miluje Magyarov. Prečo nie. Moje babky boli aj magyarky a slovenky. Jasne už počúvam námietky a nadávky slovenských rádoby nacionalistov. Ale aj nacionalisti musia mať mantinely, inak to všetko zle skončí. Znie to zle pre vaše uši? Viem že asi áno.

Som odkojený aj bohatou kultúrou našich južných a východných susedov a som na to aj patrične hrdý. Magyari sú hrdí a krásny národ, len ich musíte porozumieť, lebo oni málokoho pustia medzi seba.

Viete deti moje, nad mojou novorodeneckou postieľkou sa skláňali babky slovenské i magyarské. Mojou prvou láskou bola magyarka Katka. Dodnes mi v ušiach znejú je prekrásne slová: „Péterkém szeretlek téget“. A pritom som Slovák rodom aj krvou, ale v tom momente som si privinul tú magyarskú krásku s čiernymi vláskami a svet bol môj a jej. Podelili sme sa oň.

Určite sa pýtate prečo Magyari a nie Česi? Poviem vám príhodu, ktorá sa mi stala pri ukončení vojenského učilišťa v bývalom Sovietskom zväze. Ako JEDINÝ dovtedy ukončený Slovák, lebo Česi boli všade nastrkaní, som bol poverený velením špeciálnej skupiny v oblasti strategického zamerania raketového vojska. Dostal som pod velenie cca 200 mužov. Nič moc, ale na začiatok to bola sláva. Viete čo sa stalo deti moje? No jednoducho Češi mi strčili do práporu svojho polytruka, aby ma strážil a podával hlásenia do Prahy, nie do Moskvy do Prahy! Takí sú to bratia, ku… a nie bratia a strčia vám kudlu pod pás keď to nečakáte.

Ale pozor nie Moravania! Tí sú skôr naši, ale Češi to sú zradcovia horší ako Poliaci. A Slováci boli vždy len blbí Slováci, vždy písali už v Prvej republike že „nelze vyhověti“ alebo „to je dobře“ ako povedal tatíček Masaryk, keď zostrelili Štefánika, keď sa vracal z Talianska, aby dal dohromady podvod finančný, keď peniaze, ktoré boli vybrané v Amerilke u amerických Slovákov prešustroval premiér Beneš v kartách a na ľahkých ženách a tatíček ho takto kryl. To by bol prúser, keby to generál odhalil. Preto musel zomrieť Štefánik, jeho mama sa ale volala Istvánik, aby ich hru neodhalil. Všetko ostatné ja klam, organizovaný klam deti moje.

Tak toľko asi dnes deti moje. Prečítajte, pochopte alebo zabudnite. Je to na vás. Za týždeň, dva sa opäť uvidíme na písme.

Váš oci Peter

Peter Aurelli, Udine, dňa 11.4.2004