Môj profil 
Predplatné
Východu sa pritom vôbec nepozdávali zmeny, ku ktorým na Západe počas päťdesiatich rokov povojnového obdobia došlo. Noví členovia EÚ nechcú z únie vystúpiť, len si želajú, aby bol ich hlas vypočutý, zdôrazňuje autorka.
“Pád Berlínskeho múru a vstup do EÚ mal krajiny zmeniť na dvojčatá zakladateľských krajín, ktoré bez námietok akceptujú (európsku, pozn. red.) politickú voľbu a názor na súčasnú spoločnosť,“ píše Lasserreová o východoeurópskych krajinách. Práve to, podľa autorky, mnohí politici v západnej časti európskeho kontinentu očakávali od nových členov EÚ.
Avšak, aj napriek pádu železnej opony, rozpory medzi dvoma časťami Európy nikam nezmizli, domnieva sa autorka. Maďarská štátna tajomníčka pre záležitosti EÚ, Judit Varga, priznala, že pre Maďarov je komunistická diktatúra stále bolestivou záležitosťou.
“Po päťdesiatich rokoch komunizmu sa krajiny Východu znova zjednotili so západnou Európou, ktorá sa ale zmenila,“ vysvetlila profesorka politickej filozofie Chantal Delsolová. A tieto zmeny sa novým členom EÚ nepáčili.
Nie je náhodou, že sa otázka prisťahovalectva sa stala pre Európu “klbkom zmijí“. “Krajiny strednej Európy lipnú na svojich koreňoch a na myšlienke vlasti. Práve ich kultúra ich za komunizmu zachránila. Neakceptujú zničenie kresťanských koreňov Európy,“ myslí si Delsolová.
Kritika “postmodernistických spoločností“ zo strany neliberálnych režimov sa zakladá na presvedčení, že sloboda má svoje medze a západné štáty tieto medze už prekročili.
“Nechceme multikultúrny model. Odmietame kultúrny relativizmus, ktorý znamená rovnosť všetkých kultúr. A keďže prisťahovalci predstavujú výzvu pre európsky poriadok a chcú ho spochybniť, tak máme právo im čeliť,” poznamenal poľský minister pre záležitosti EÚ Konrad Szymański.
Vyzerá to, že rozkol medzi východnou a západnou Európou, ktorý nepomohli prekonať ani stále menšie prílivy utečencov zo Sýrie, ani nové iniciatívy Bruselu, ako si niektorí myslia, vyústi v existenciálny problém.
Strach pred globalizáciou, ktorý búri národy proti elitám, je vlastný nielen východoeurópskym krajinám, ale rovnaký hnev vzplanul aj na Západe, varuje autorka článku.
Avšak, na rozdiel od Veľkej Británie, nehodlajú stredoeurópske štáty EÚ opustiť. “Želajú si, aby ich hlas bol zakladateľskými štáty EÚ vyslyšaný,“ tvrdí si autorka.
“Chceme, aby únia, ktorej súčasťou sme, nás nepovažovala za zlých Európanov len preto, že nie sme v mainstreame, v hlavnom prúde. Chceme mať právo na zachovanie svojich kultúrnych zvláštností bez toho, aby sme za to boli pranierovaní,” vysvetľuje Varga.
V otázkach morálky lídri východoeurópskych štátov seba sami snáď spoznajú v potrebách obyvateľov západných krajín, poznamenáva autorka článku. Budú však Paríž a Berlín načúvať ich názorom o migrácii a multikulturalizme, pokiaľ nebude vyriešený iný spor týkajúci sa toho, že štáty porušili európske právo a potlačili slobodu tlače? Pýta sa na záver autorka.
.jpg)
.JPG)
