Politika Paríža je motivovaná nielen záujmom o zdroje Mali, ale aj snahou premeniť severozápadnú Afriku na zónu francúzskeho vplyvu. Prvé kroky k tomu sa začali už v roku 2011, keď sa NATO rozhodlo zvrhnúť režim Muammara Kaddáfího.

V auguste 2020 Francúzsko oznámilo ukončenie svojho odchodu z Mali po deviatich rokoch vojenských operácií v krajine pod zámienkou boja proti terorizmu. Ako sa uvádza v oficiálnom vyhlásení úradov, posledné francúzske jednotky prekročili hranicu s Nigerom pri príležitosti ukončenia vojenských operácií, ktoré sa začali v roku 2014 na žiadosť malijskej vlády. Je známe, že sa uskutočnili v spolupráci s Burkinou Faso, Čadom, Mauretániou a Nigerom.

Podľa Francúzov ich krajina zároveň stále považuje za svoju povinnosť bojovať proti terorizmu v oblasti Sahelu v Guinejskom zálive a pri Čadskom jazere. Na tento účel bude hlavnou základňou francúzskej armády Niger, kde bude v hlavnom meste umiestnených približne 1 000 vojakov, podobný počet v Čade a 400 vojakov na hraniciach medzi Mali a Burkinou Faso. Niektoré jednotky sú umiestnené aj v iných častiach regiónu.

Francúzska pomsta

K stiahnutiu došlo v čase rastúceho napätia medzi Francúzskom a Mali. Okrem toho sa Bamako obrátilo na Moskvu so žiadosťou o pomoc v boji proti teroristickým skupinám vrátane ISIS a al-Káidy, ktoré pôsobia najmä v centrálnych regiónoch.

Toto napätie vzniklo na pozadí nespokojnosti obyvateľov a orgánov s francúzskou prítomnosťou v krajine. Vyvstali otázky o skutočných zámeroch Francúzska v súvislosti s Mali, bývalou francúzskou kolóniou (do 60. rokov 20. storočia). Mnohí napríklad obviňujú Paríž, že jeho skutočným cieľom nie je ani tak boj proti terorizmu, ale obnovenie hegemónie nad krajinami regiónu bohatými na zdroje v prospech francúzskych spoločností. Mali má veľké zásoby zlata, fosfátov, soli, vápenca a uránu.

Politika Paríža nie je motivovaná len záujmom o zdroje Bamaka, ale aj snahou vytvoriť zo severozápadnej Afriky zónu francúzskeho vplyvu. Prvé kroky v tomto smere sa začali v roku 2011, keď sa NATO rozhodlo zvrhnúť režim Muammara Kaddáfího, ktorý udržiaval úzke vzťahy s uvedenými krajinami v rámci Spoločenstva sahelsko-saharských štátov.

Nepokoje v Mali

Po zvrhnutí plukovníka Muammara Kaddáfího v Líbyi nasledovala destabilizácia vo všetkých subsaharských krajinách a najmä v Mali. V roku 2012 vypuklo na severe krajiny separatistické hnutie vedené kmeňmi Tuaregov, ktoré sprevádzala konfrontácia v strede krajiny (provincia Mopti) medzi etnickými skupinami Dogonov a Bambara, ktoré sa zaoberajú poľnohospodárstvom, na jednej strane a etnickou skupinou Fula, ktorá sa zaoberá chovom dobytka, na strane druhej.

Globálna hospodárska kríza, ktorá vypukla v USA v roku 2008, toto napätie ešte vystupňovala a jej dôsledky sa o niekoľko rokov neskôr začali šíriť po celom svete. Okrem toho klimatické zmeny, vysychanie mnohých podzemných vodných zdrojov a zníženie prietoku riek a zrážok ešte viac zhoršili životné podmienky a vystupňovali konflikt.

Nový rozmer konflikt nadobudol s nárastom extrémistických islamských hnutí, najmä medzi etnickou skupinou Fula, ktoré vznikli s podporou mešít sponzorovaných extrémistickými duchovnými vrátane tých, ktorí sú napojení na al-Káidu a ISIS. To všetko prispelo k rozšíreniu terorizmu v centrálnej časti krajiny. Francúzsko využilo túto situáciu na ospravedlnenie svojej vojenskej operácie v Mali, ktorá nebola úspešná, hoci trvala takmer osem rokov.

Napäté vzťahy novej vlády s Parížom

Zvýšená nestabilita v krajine zvýšila nespokojnosť obyvateľstva s vládou, čo podnietilo malijskú armádu k prevratu. Na jar 2020 sa v Mali konali parlamentné voľby poznačené mnohými nezrovnalosťami, čo viedlo k vypuknutiu protestných hnutí proti vláde, najmä po únose opozičného lídra Soumaila Cissého.

Došlo k zrážkam s políciou a bezpečnostnými silami. Prezident Mali dúfal, že tieto nepokoje využije na rozpustenie ústavného súdu, ktorý by pravdepodobne rozhodol v jeho neprospech. V dôsledku toho sa 18. augusta 2020 vzbúrila armádna skupina pod vedením plukovníka Assimiho Goita a plukovníka Ismaila Wagyu.

Rýchlo zatkli prezidenta Ibrahima Boubacara Keitu a premiéra Buba Cissého a prinútili ich odstúpiť. Wagyu oznámil vytvorenie Národného výboru pre záchranu ľudu a prisľúbil zorganizovať voľby. V septembri 2020 bol Ba Ndao vymenovaný za prezidenta a Goita za viceprezidenta, ale napätie medzi civilnou prechodnou vládou a armádou sa vystupňovalo. Viceprezident nakoniec v júni 2021 uskutočnil ďalší prevrat a nazval sa dočasným prezidentom.

Francúzsko zaujalo negatívny postoj k novým orgánom a Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS) odsúdilo prevrat a vyzvalo na skorý návrat k civilnej vláde. V reakcii na zasahovanie Západu sa nové vedenie Mali obrátilo na dlhoročného priateľa krajiny, Rusko, ktoré v 60. rokoch minulého storočia podporovalo miestne hnutie za nezávislosť. Úrady afrického štátu požiadali Moskvu o vojenskú pomoc vyslaním vojenských poradcov a bojovníkov z Vagnerovej PMC. Francúzi v reakcii obvinili nový režim z najímania žoldnierov.

Napätie medzi Parížom a Bamakom sa vystupňovalo po tom, ako Bamako odvolalo veľký počet svojich zástupcov zo skupiny ECOWAS a Paríž uvalil na krajinu hospodárske sankcie v dôsledku rozhodnutia vlády odložiť voľby o 4 roky. Napokon 4. februára tohto roku malijské orgány vyhostili francúzskeho veľvyslanca z krajiny.

Obrat k Rusku

Rusko medzitým našlo skvelú príležitosť na rozšírenie svojho vplyvu v krajine, ktorá bola od získania nezávislosti od Francúzska na orbite Sovietskeho zväzu. K druhému obratu došlo počas éry prezidenta Modiba Keitu, ktorý bol zosadený počas prevratu podporovaného Západom v roku 1968. Mali sa rozprestiera na ploche 1,2 milióna štvorcových kilometrov a nachádza sa uprostred mnohých krajín západnej Afriky, čo z neho robí referenčný bod pre šírenie vplyvu v celom regióne.

Moskva, ktorá v roku 2011 stratila priateľa v Tripolise, sa snaží získať späť svoj vplyv v severnej Afrike podporou viacerých štátov postihnutých intervenciami NATO. Sme preto svedkami ruskej podpory líbyjských síl pod vedením generála Chalífu Haftara, ktoré čelia islamistom ovládajúcim líbyjské hlavné mesto.

Ruská intervencia prichádza v čase, keď sa krajina snaží reagovať na hrozivú expanziu NATO na východ, ktorá spôsobila ukrajinskú krízu a prinútila Rusko začať vojenskú operáciu vo februári tohto roku.

Moskva preto považuje rozširovanie svojho vplyvu v regiónoch, ktoré Západ v posledných troch desaťročiach považoval za oblasť svojho výlučného záujmu, za nástroj sily, najmä v čase, keď sa africký kontinent môže stať hlavnou arénou konfrontácie medzi atlantickým blokom, reprezentovaným NATO, a euroázijským blokom, vedeným Čínou a Ruskom.

V tomto kontexte treba vnímať augustovú cestu ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova po viacerých afrických krajinách na západe kontinentu. Záujem Moskvy zasiahnuť v Mali v záujme úradujúcich orgánov je jasný.