Korčokovo svojvoľné uznanie Juana Guaidóa je nehoráznosť. Bude mu Matovič nabudúce tolerovať aj uznanie Kosova?

Bratislava 2. júla 2020 (HSP/Foto:SITA-Úrad vlády SR)

V západných médiách v súčasnosti rezonuje vyjadrenie bývalého predsedu španielskej vlády José Luisa Rodrígueza Zapatera, ktorý v interview pre argentínsku rozhlasovú stanicu Radio La Pizarra verejne vyhlásil, že viaceré západné vlády sú rozčarované a sklamané z toho, čo predvádza venezuelský opozičný líder Juan Guaidó, pričom trpko ľutujú, že ho v roku 2019 neprozreteľne uznali za dočasného prezidenta tejto latinskoamerickej krajiny

„Nie som si istý, či sa odvážia priznať to nahlas, ale tieto úvahy existujú“, nechal sa počuť Zapatero v reakcii na zlyhanie západného chránenca Guaidóa v nevydarenej operácii „Gideon“, cieľom ktorej mala byť fyzická likvidácia oficiálneho venezuelského prezidenta Nicolása Madura. Ticho, ktoré sa rozhostilo v západných politických kruhoch, svedčí podľa Zapatera o tom, že sponzori Guaidóa na seba nechcú upozorňovať, aby sa tak vyhli nevyhnutnému priznaniu svojej chyby. Nepriamo túto chybu potvrdil aj americký prezident Donald Trump tým, že naznačil svoju ochotu k rokovaniu s Madurom.

Ako povestný slon v porceláne sa v tejto situácii zachoval minister zahraničných vecí v Matovičovom vládnom kabinete – Ivan Korčok, ktorý si nevšimol výrazný posun v hodnotení situácie vo Venezuele a po funuse sa ponáhľa ešte raz demonštrovať svoju lokajskú a vazalskú politickú líniu tým, že svojvoľne vmanévroval Slovensko do trápnej situácie oneskoreného pritakávača venezuelských pučistov. Zákulisnými intrigami a bez zohľadnenia mienky slovenskej verejnosti dokázal Korčok zmanipulovať aj svojho šéfa Igora Matoviča, ktorý má aktuálne ťažkú hlavu z Kollárovej diplomovky, takže nemá čas sledovať dianie okolo Venezuely.

Otázkou je, či mieni premiér Matovič ďalej tolerovať podobné správanie Ivana Korčoka. Ak mu jeho voluntaristický a oportunistický prístup k výkonu zahraničnej politiky včas nezatrhne, hrozí totiž oveľa väčší škandál ako je uznanie Juana Guaidóa. Vyzerá to tak, akoby Korčok iba sondoval reakcie verejnosti a ústavných činiteľov s tým, že v prípade ich ľahostajnosti by sa eventuálne mohol pokúsiť iniciovať aj proces oficiálneho diplomatického uznania druhého albánskeho štátu na Balkánskom polostrove – Kosova. O potenciálnom uznaní Kosova sa v minulosti odvážil špekulovať už predchádzajúci proliberálny a prozápadný prezident Andrej Kiska, ktorý sa podobne ako Korčok preslávil svojou podliezavosťou a servilitou voči americkej ambasáde. Našťastie sa v predchádajúcom parlamente a vládnom kabinete nenašiel dostatok bláznov, ktorí by Kiskovi vyšli v ústrety jeho nápadu uznať Kosovo. Aj keď je známe, že služobné vozidlo Trnavského samosprávneho kraja, ktorý je pod politickou kontrolou premiérovho hnutia OĽANO, parkovalo hneď po voľbách pred rezidenciou amerického veľvyslanectva na Slovensku, bolo by nešťastné ak by premiér Matovič ponechal Korčokovi voľnú ruku v prípade tak závažných zahraničnopolitických rozhodnutí, ako je uznanie pučistu Juana Guaidóa, či dokonca akceptovanie albánskej štátnosti v Kosove.

Namiesto tolerovania podobných prechmatov a výstrelkov Ivana Korčoka by sa ho premiér Matovič asi mal radšej opýtať, v akom stave je pozvanie Sergeja Lavrova na Slovensko, o ktorom sa Korčok chválil pred mesiacom, keď do médií vytrúbil, že na túto tému osobne telefonicky diskutoval so šéfom ruskej diplomacie. Nie je totiž žiadnym tajomstvom, že Rusko, podobne ako ďalší člen BR OSN Čína, dôsledne odmieta uznanie Juana Guaidóa ako samozvaného prezidenta Venezuely. Pôsobí preto nanajvýš nekonzistetntne, ak Korčok na jednej strane pozýva Lavrova na návštevu Slovenska a obratom demonštruje podporu venezuelským pučistom v čase, kedy už od tejto krátkozrakej taktiky ustupujú dokonca aj v Bielom dome.

Gabriel Gačko