Pretože protivojnové politické hnutia, mierové hnutie a protivojnová verejná mienka na celom svete sú mŕtve; a napriek tvrdeniam, že svet po skončení studenej vojny sa postupne stáva multipolárnym, pri absencii novej globálnej bezpečnostnej architektúry zisťujeme, že multilaterálne mechanizmy neexistujú.

Hlavné príčiny rusko-ukrajinskej vojny

Je nepochopiteľné, ako nie sme schopní pochopiť, prečo európske krajiny NATO namiesto odporu voči americkej “vojnovej mašinérii” boli od začiatku vojny viac “v jednom šíku” so Spojenými štátmi. Bezpochyby je paradoxom, prečo Európa, ktorá za posledných sto rokov prežila dve svetové vojny, kráča v tejto vojne ruka v ruke s USA; s vojnou vstupujúcou do druhého roka, napriek strašidlu návratu jadrovej konfrontácie na ich kontinent, prečo sa Európania najmenej starajú o vlastnú bezpečnosť; alebo, 12 mesiacov po začiatku vojny, prečo viaceré vlády v Európe dospeli k zhode, že “len ukrajinské víťazstvo zastaví Putinovu vojnu”.

Samozrejme, hoci neúčinné, protivojnové demonštrácie sa konali tu, tam a všade. Ale výzva demonštrantov politickým silám vedúcim túto vojnu, aby “rokovali, nie eskalovali”, zostala bez povšimnutia bez toho, aby sa najprv pochopili základné príčiny krízy na Ukrajine. Bez toho, aby sme sa príliš vracali do minulosti, pochopme nedávne historické pozadie konfliktu. Kríza v Doneckej a Luhanskej oblasti na východe Ukrajiny, ktorá vznikla po štátnom prevrate v roku 2014, vyústila do dohody o prímerí (Minské dohody), ktorú sprostredkovali Rusko, Francúzsko a Nemecko. Napätie sa však začalo stupňovať po rozhodnutí USA – v rámci ich politiky rozširovania NATO po rozpade Sovietskeho zväzu a ďalšej militarizácie Európy, nazývanej “obranná stratégia” – udeliť Ukrajine členstvo v NATO.

To vyvolalo veľké bezpečnostné obavy Ruska, ktoré sa od konca studenej vojny snažilo zabrániť rozširovaniu NATO na východ, ale bezvýsledne. Spojené štáty neprejavili žiadne obavy z dôsledných červených línií Moskvy – žiadna ďalšia expanzia NATO na východ, či už skutočná alebo prostredníctvom zástupcov, a bezpečnostné záruky pre etnické ruské obyvateľstvo v regióne Donbasu – a tiež zostali pevné vo svojom postoji, keď tvrdili, že Rusko musí rešpektovať medzinárodný poriadok založený na pravidlách. Keďže obe strany odmietali prejaviť flexibilitu vo svojich vyjednávacích pozíciách, Putin sa nakoniec uchýlil k “vojenskej operácii” s cieľom a) zvrhnúť ukrajinskú protiruskú vládu po roku 2014; b) zastaviť masívny prílev vojenskej pomoci prúdiacej do Kyjeva.

Romanca troch kráľovstiev

Hoci Čína nezohrala úlohu pri vyvolaní ukrajinskej krízy, hlboko investovala do výsledku vojny. Ako nedávno napísal jeden čínsky vedec: “Rusko-ukrajinská vojna má za sebou jeden rok… hoci sa vojna odohráva tisíc kilometrov ďaleko, Čína sa ocitla v jej centre.” Iný expert na vnútorné záležitosti v Číne poznamenáva, že vzhľadom na konflikt záujmov medzi Čínou, Ruskom a Spojenými štátmi je ich priame zapletenie sa do geopolitiky krízy na Ukrajine podobné ako bojujúce kráľovstvá počas dynastie Han (202 pred n. l. – 220 n. l.). Politický zmätok a znepriatelené kráľovstvá počas posledných rokov dynastie Han, keď bola Čína rozdelená na tri veľké bojujúce štáty – známe aj ako Sanguo alebo Tri kráľovstvá – boli živo opísané v beletristickom diele Román o troch kráľovstvách (Sanguoyanyi) zo 14. storočia, ktoré napísal a skomponoval Luo Guanzhong.

Ak sa vrátime k súčasným trom “bojujúcim kráľovstvám” – Číne, Rusku a Spojeným štátom, nepochopiteľný je zároveň rýchly a pohotový spôsob, akým americká administratíva po Trumpovi úspešne premenila dvojstranný protičínsky konsenzus aj na dvojstranný konsenzus proti Putinovi a Putinovmu Rusku. Nedávny prieskum verejnej mienky medzi viacerými krajinami, ako sa uvádza v publikácii Európskej rady pre zahraničné vzťahy (ECFR), naznačuje, že ruská vojna v Európe skonsolidovala “Západ”.  Najmä keď cieľom USA prebiehajúcej vojny je v podstate vojensky poraziť Rusko, vytvoriť v Rusku zmenu režimu a nastoliť bábkový režim, aby sa ruské územie bohaté na prírodné zdroje dostalo pod priamu kontrolu amerických (a možno hŕstky európskych) korporácií na jednej strane a aby sa na druhej strane zaviedla úplná nadvláda USA nad Euráziou.

Zaujímavé je, že Čína bola takpovediac prichytená na nesprávnom mieste. Typicky, možno skôr z obáv, čo robiť v prípade, že sa situácia za Taiwanským prielivom vyhrotí, Peking zostal nerozhodný a zároveň zmätený, akú stranu si vybrať vo vojne USA/NATO-Rusko v Európe. Navyše vôbec neprekvapuje, že najmä vo vnútropolitickej diskusii o ruskej vojne na Ukrajine bolo doterajšie vedenie Komunistickej strany Číny (KS Číny) – vrátane prezidenta Si Ťin-pchinga – vnímané ako “opatrné”, aby otvorene nepodporilo Rusko a nevyvolalo “západnú” izoláciu a americké sankcie.

Skutočne, nech si nikto nerobí ilúzie, že zo strany Ruska bolo rozhodnutie začať “špeciálnu vojenskú operáciu” 24. februára 2022 nielen neodôvodnené a antihumánne, ale aj v rozpore s medzinárodným právom. Je vhodné pripomenúť, že bez ohľadu na tvrdenia, ako je diskriminácia etnického ruského obyvateľstva na východe Ukrajiny, problémy Ruska pod Putinovým vedením s Ukrajinou odštartoval pravicový prevrat v roku 2014, ktorý zvrhol promoskovskú vládu a vyniesol k moci “protiruský, proamerický” režim v Kyjeve. Ani Putin však nie je žiadny anjel. On [Putin] vtrhol na Ukrajinu v nádeji, že sa mu podarí vynútiť si “kompromisné porozumenie” s Washingtonom. Tento plán sa však zmenil na katastrofu.

Stane sa Ukrajina ďalšou Kóreou?

V prvom roku rusko-ukrajinskej vojny, najkrvavejšej vojny v Európe od druhej svetovej vojny, zahynulo podľa odhadov 200 000 civilných a vojenských osôb. Keďže prebiehajúca vojna vstúpila do svojho druhého roka, začína byť zjavne jasné, že ani Rusko, ani USA sa nechystajú vojnu čoskoro ukončiť. V druhom roku vojny hrozí, že prerastie do jadrového konfliktu. Je však šokujúce, že v dohľade nie sú žiadne vážne kroky na jej zastavenie. Len pred pár dňami ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v rozhovore pre agentúru Associated Press vylúčil rokovania s Ruskom. Len pred pár týždňami Spojené štáty (a Západ) odmietli čínsky 12-bodový mierový plán bez toho, aby sa ním vôbec zaoberali.

V skutočnosti bol jediný vážny pokus o ukončenie vojny z apríla minulého roka sabotovaný ešte skôr, ako sa o ňom začalo rokovať. Článok v časopise Foreign Affairs (august 2022) odhalil, že Kyjev a Moskva mohli mať dohodu o ukončení vojny už v apríli, ale šance na predbežnú dohodu zmaril vtedajší britský premiér Boris Johnson. Počas návštevy Ukrajiny v apríli minulého roka Johnson vyvíjal obrovský tlak na Zelenského, aby od prípadného rokovania o urovnaní odstúpil z dvoch dôvodov: S Putinom sa nedá vyjednávať; Západ nie je pripravený na ukončenie vojny

Žiaľ, a to je smutné, tieto dva dôvody naďalej usmerňujú krízu na Ukrajine. Len niekoľko dní pred výročím ruskej invázie na Ukrajinu prezident Biden počas návštevy Varšavy v Poľsku vyhlásil: “Ukrajina nikdy nebude víťazstvom Ruska, nikdy.” Od vzniku vojnovej situácie na Ukrajine administratíva USA dôsledne a neúnavne trvá na cieli poraziť Rusko. V júni minulého roka prezident Biden prisľúbil lídrom skupiny G-7, že “USA budú podporovať Ukrajinu ‘tak dlho, ako to bude potrebné’, aby vyhrala vojnu”. Čínsky vedec – ktorý označil snahy vedenia KSČ o “sprostredkovanie” dohody medzi Kyjevom a Moskvou za “zbožné želanie” – s obavami predpovedal: Obávam sa, že vojna na Ukrajine hrozí podobným vývojom ako kríza na Kórejskom polostrove!