“Pápež nehovoril priamo o násilí islamistov, teda o násilí páchanom moslimami v mene islamu, ale o konkrétnom a skutočnom násilí, ktorého existencii nikto nedokáže zabrániť,” povedal v rozhovor​e pre poľský týždenník Gość Niedzielny  francúzsky filozof a znalec arabského myslenia, prof. Rémi Brague.

Reagoval tak na búrlivé ohlasy na slová pápeža Františka na tlačovej konferencii počas letu z Krakova. Tento autor mnohých štúdií z oboru histórie arabskej a orientálnej filozofie a filozofie náboženstva sa snaží vo verejnej diskusii poukazovať na zložitosť islamského sveta, ktorému európski komentátori často podsúvajú svoju západnú perspektívu. Ani vo Francúzsku​, ani v nijakej inej európskej krajine neexistuje nič také ako „moslimská komunita“, ktorá by tvorila jednotný celok, a tým menej komunita, ktorá by mala legálnych predstaviteľov – reaguje prof. Brague na otázku, prečo dosiaľ francúzski moslimovia nevyšli do ulíc na dôkaz solidarity s obeťami útokov a proti násili​u Islamského štátu.

Moslimovia vo Francúzsku, bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú francúzskej národnosti, sú výrazne rozdelení podľa krajín pôvodu. Patria do rôznych malých bratstiev, ktoré sa líšia aj čo do vzťahu k náboženstvu. Ako imámovia, tak aj obyčajní veriaci sa dostávajú do nesmierne ťažkej situácie, pretože násilie, ktorého sa „Islamský štát“ dopúšťa, a útoky, ku ktorým sa hlási, sú úplne rovnaké činy, aké na počiatku existencie islamu páchal Mohamed a jeho nasledovníci. A Korán jasne hovorí, že Mohamed je „dobrým príkladom“ (Korán XXIII,21). Ako teda majú moslimovia vyjsť do ulíc a protirečiť sami sebe? – pýta sa profesor parížskej Sorbone a mníchovsk​ej Univerzity Ludwiga Maxmiliána. Profesor Brague nepopiera, že medzi islamom a islamizmom existuje deliaca čiara, no podľa neho sa týka iba stupňa angažovanosti a nie povahy náboženstva. „Ako islamisti, tak aj tzv. umiernení moslimovia, majú už 14 storočí rovnaký cieľ. Tým cieľom je dobyť svet a podriadiť ho islamskému právu. Líšia sa iba výberom prostriedkov, ktoré k tomu majú slúžiť. Umiernení môžu byť nenápadnejší a trpezlivejší, čo sa​ v dlhodobej perspektíve môže ukázať ako účinnejšia metóda. Skutočný rozdiel, na ktorý sa nesmie zabúdať, spočíva v oddeľovaní islamu od konkrétnych moslimov. Ich postoje sú totiž veľmi rôzne a zachovávajú odstup od islamu, ktorý často dominoval v krajinách ich pôvodu,“ dodáva francúzsky filozof.Redaktorka nato pripomenula osobné príbehy moslimov, ktorí konvertovali na kresťanstvo.

​​”Rozprávali mi rôzne histórie o tom, čo sa deje v krajinách, odkiaľ prišli. Každého z týchto ľudí sa pokúsili zabiť vlastní rodičia, pretože to je povinnosť moslima: zabiť dokonca aj vlastné dieťa, ak prijme Krista. Prečo je teda chybou hovoriť o tom, že násilie je do islamu vpísané?​”​
pýtala sa Joanna Bątkiewicz-Brożeková.Sám Mohamed zanechal príkaz: „Toho, kto zmení vieru, zabite!“ Vo svetle islamu je prestup na kresťanstvo pokles​​nutím do štatútu neveriaceho človeka, a takého moslimovia považujú za „najhoršieho zo zvierat“ (Korán VIII, 22), potvrdzuje prof​.​ Brague.

​”​Imam z Nice po vražde P. Hamela v rozhovor​e pre taliansky denník „Il Giornale“ uviedol, že za útoky môže francúzska laicita. Čo si o tom myslíte?​”, pýtala sa ďalej poľská novinárka. „Vôbec ma to neprekvapuje. Je to typické myslenie mnohých moslimov, ale aj tzv. užitočných idiotov. Podľa tejto schémy, ktorá sa pravda netýka iba moslimov, sa vina pripisuje vždy druhým. V rôznych dobách a na rôznych miestach tak za všetko mohli Židia, Američania, slobodomurári alebo jezuiti. Násilie je tu definované ako odpoveď na predchádzajúce násilie,“ glosuje Rémi Brague a pripája podrobnejšiu analýzu dilem a situácií, pred ktorými stoja dnešní migranti.

Moslimovia, ktorí sú uvedomelými vyznávačmi islamu, sa musia cítiť zle v inej spoločnosti. Podľa islamského práva má moslim právo cestovať do krajín „neveriacich“, ale nemá sa v nich usídľovať. Pokiaľ bola jeho krajina podmanená inovercami, ako sa to stalo napríklad v Španielsku, na Balkáne alebo v Sýrii, moslim naopak emigrovať musí. Pokiaľ z vlastnej vôle pricestoval do nemoslimskej krajiny, teda na miesto, ktoré koránske právo nazýva ako „dom vojny“ bude vždy žiť rozdvojene, ak bude chcieť zostať verný islamu, upozorňuje Rémi Brague. Redaktorka opäť cituje už spomenutého imama z Nice: „Šariát je právom Alaha a nie štátu. Identifikujem sa s francúzskym národom a chcel by som, aby zaviedol také zásady, ktoré dovolia prežívať vieru nielen v súkromnej sfére. Sú to zásady božského práva, teda Alaha.“

„Vyhlásenie tohto imáma je úprimné”, reaguje prof. Brague. “Vyplýva priamo z povahy islamu. Hovoríme, že ide o náboženstvo, pretože naň hľadíme prizmou kresťanského myslenia. Pre nás je náboženstvo modlitba, kult, pôst či púť. Oproti tomu islam je predovšetkým právny systém. Podľa islamského myslenia Boh nadiktoval právo v Koráne a všetko, čo robí a vyhlasuje Mohamed, je zdrojom práva. Ide o pravidlá a smernice, ktoré sa formulujú v rôznych prostrediach rôzne: štyri sunitské školy, o šiitských nehovoriac, predstavujú šariát. Rozdiely môžu vznikať, ale základ zostáva nezmenený: právo stanovuje Boh a jedine on je právoplatným zákonodarcom. A nijaké právo ustanovené človekom, nemôže stáť nad božským. Moslim, ktorý si je vedomý toho, čo si islam vyžaduje, sa teda musí domáhať, aby sa štát – Francúzsko alebo iná krajina, v ktorej sa usadí – podriadil šariátu. A musí urobiť všetko pre to, aby sa to stalo skutočnosťou, vysvetľuje prof. Brague.Problémy spojené s integráciou sú teda značné. Podľa francúzskeho filozofa sa spoločnosť už do istej miery začala prebúdzať, ale „týka sa to iba intelektuálov, novinárov a politikov, teda menšiny. Stále náročnejšie je hovoriť, že to všetko, čo sa deje, nemá nič spoločné s islamom, ktorý je náboženstvom lásky, tolerancie a pokoja. Už dávno sme prestali hovoriť o asimilácii, ktorá sa ukázala nereálna. A teraz sa ukazuje, že problémy sú aj s integráciou“.