Kardinál Baltasar Porras, apoštolský administrátor v Caracase a zároveň arcibiskup Meridy, sa rozprával s delegáciou medzinárodnej pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi počas ich návštevy Venezuely, ktorá do krajiny prišla s cieľom oboznámiť sa bližšie so situáciou v nej a najmä vyhodnotiť, ako doterajšia projektová pomoc nadácie ACN napomáha Cirkvi vo Venezuele v jej pastoračných a sociálnych aktivitách.

– Venezuela síce nie je vo vojne, ale v skutočnosti životné podmienky v krajine vojnový stav pripomínajú. Čo hovoríte na takýto popis situácie?

Čelíme výnimočnej a bezprecedentnej situácii, ktorá síce nie je priamym výsledkom vojny, ani ozbrojeného konfliktu, ani prírodnej katastrofy, ale predsa prináša so sebou podobné dôsledky ako tieto hraničné udalosti. Politický režim vládnuci vo Venezuele krajinu rozdelil, čím vyvolal sociálny konflikt, ktorý sa stále zhoršuje. Realitou je aj množstvo Venezuelčanov, ktorých kríza vyhnala z krajiny a žijú v exile – niečo čo sme v minulosti vôbec nepoznali. Ľudia však odchádzajú do zahraničia aj pre svoje politické názory, ďalší zase kvôli prenasledovaniu a represiám v krajine, ktorej ekonomika je prakticky v ruinách. Vo Venezuele fakticky neplatia žiadne zákony. Krajina zároveň neponúka takmer žiadne pracovné príležitosti, ani základnú zdravotnú starostlivosť. A Venezuelčania žijúci v zahraničí nemajú možnosť poslať rodinám ani minimum prostriedkov na ich podporu. Odborníci opisujú celú situáciu ako vojnové hospodárstvo.

– Vieme o rokovaniach v Osle a najnovšie na ostrove Barbados medzi vládou a opozíciou, hoci vo vzťahu k nim sa objavuje veľká miera skepticizmu. Myslíte si, že takéto rokovania by skutočne mohli predstavovať cestu k zlepšeniu situácie v krajine?

Situáciu v krajine treba vidieť a chápať v optike posledných dvadsiatich rokov, počas ktorých vláda často a zvlášť vtedy, keď sa ocitla v ťažkostiach, vyzývala na dialóg. Ale všetky tieto výzvy boli len akousi „šminkou“ a mali jediný účel – vytvoriť dojem, že je všetko v poriadku. Vláda ale neprejavovala skutočnú túžbu o úprimné rokovanie, ani nikdy nechcela priznať žiadne problémy. Vzhľadom k tomu veľké množstvo obyvateľov krajiny stratilo dôveru a vieru v možnosť dialógu. Ale napriek tomu je táto situácia šancou, aby sa ukázalo, či je v krajine vôľa obnoviť demokraciu, ktorá bola vo Venezuele až doteraz v podstate potieraná. Sme hlboko znepokojení skutočnosťou, že najmä v poslednom roku narástol počet ľudí, ktorí boli uväznení, mučení, zavraždení alebo dokonca bez stopy zmizli. Do týchto akcií neboli zapojení len vysokopostavení predstavitelia armády, ale tiež členovia provládnych občianskych združení. Niektoré štátne organizácie ľudia považujú za „nacistickú políciu“, ktorá rozsieva vo verejnosti strach. Vláda stratila dôveru ulice, preto šírením strachu, ako aj vyvolávaním umelých nedostatkov benzínu, jedla a energií sa snaží kontrolovať ľudí.

– Počas našej návštevy sme mohli vidieť, ako všade tam, kde je farnosť alebo iná cirkevná inštitúcia, sa ľudia na ne s dôverou obracajú, nachádzajú tam pomoc a odchádzajú s útechou v srdci. Dalo by sa povedať, že Cirkev vo Venezuele je Cirkvou nádeje?

Verejné aj súkromné inštitúcie boli vo Venezuele zničené. Takže Cirkev je v podstate jediná verejná inštitúcia, ktorá zostala. A to vďaka jej blízkosti k ľuďom a jej prítomnosti na každej úrovni spoločnosti. Okrem toho, práve Cirkev mala odvahu poukázať na nedostatky režimu. Ďalšie verejné inštitúcie o kríze v krajine zo strachu z vlády, ktorá sa im vyhrážala, radšej mlčali. Vláda zatvorila viaceré komunikačné médiá a útočí aj na súkromné podniky.

– Práve kvôli svojim jasným a pevným postojom je Cirkev tiež vystavená hrozbám a útlaku. Je Cirkev vo Venezuele prenasledovaná?

Nedá sa povedať, že nie je prenasledovaná. Napríklad v oblasti vzdelávania sú mnohé obmedzenia namierené práve proti katolíckym inštitúciám, akoby štátna moc hľadala spôsob, aby to navonok vyzeralo tak, že Cirkev sama zatvorila svoje vlastné školy. Už roky trpíme subtílnymi formami útlaku, vrátane slovných vyhrážok a útokov proti našim sociálnym inštitúciám, ako napríklad Caritas. Vláda útočí aj na farnosti, prostredníctvom obecných rád, či provládnych ľavicových občianskych združení nazývaných “colectivos”. V Caracase zvyknú členovia týchto združení stáť pri kostolných dverách a počúvať kázne miestneho farára a ak sa im jeho slová nepáčia, prichádzajú okamžite s hrozbami a zastrašovaním.

– Ako by sa vyvíjala situácia vo Venezuele bez prítomnosti Katolíckej cirkvi?

Situácia by sa pre mnohých ľudí stále zhoršovala. Veľmi nás bolí, keď vidíme ľudí takto trpieť. Kvôli fenoménu emigrácie, my, ktorí sme tu zostali, sa cítime ako “siroty bez lásky”, keďže sme stratili rodiny a celé ľudské prostredie, v ktorom sme žili. Chýba nám jednota a súdržnosť s blízkymi  a tiež trpíme aj za mnohých, ktorí emigrovali, pretože ani vonku sa im nedarí lepšie. Kríza vo Venezuele sa mení na geopolitický problém, ktorý má dopad aj na ďalšie krajiny. Už asi štyri milióny Venezuelčanov žijú v zahraničí – 1,5 milióna v Kolumbii, 700 000 v Peru, 400 000 v  Čile, 500 000 na Floride – polovica z nich načierno, bez papierov – a mnohí ďalší odišli do iných krajín Ameriky a Európy. Celé je to strašne smutné.

– Čo vám povedal pápež František na vašich posledných spoločných stretnutiach?

Pápež pozná  situáciu vo Venezuele ešte z čias predtým, ako sa stal pápežom. Okrem toho aj jeho najbližší spolupracovníci, ako vatikánsky štátny sekretár, mali priame kontakty s Venezuelou a situáciu sledujú veľmi z blízka. Pápež dôveruje najmä miestnym inštitúciám. Na poslednom stretnutí, ktoré sme mali ako venezuelský episkopát so Svätým otcom, nám pápež František povedal, že “stojí za všetkým, čo robíme“. Niektorí ľudia sú prekvapení, prečo  pápež nehovorí viac o Venezuele . Vo Vatikáne sa však pre Venezuelu robí veľa, ale diskrétne, aj preto, aby neboli ohrozené organizácie, ktoré pomáhajú venezuelskej Cirkvi.

– Aké posolstvo máte na záver pre dobrodincov a spolupracovníkov ACN, ktorí pomáhajú Cirkvi vo Venezuele ?

Podpora zo strany mnohých inštitúcií, a nielen katolíckych, je pre nás veľkým zdrojom útechy. Obzvlášť sme však hlboko vďační práve ACN, nielen pre jej materiálnu podporu, ale tiež pre jej duchovnú blízkosť, predovšetkým prostredníctvom modlitby. A je ešte jedna vec, ktorú musím  spomenúť a za ktorú ACN patrí naša vďačnosť. A to konkrétne za omšové milodary, ktorými nám pomáhate výrazným spôsobom zmierňovať núdzu a základné životné potreby kňazov a farností a my tak potom môžeme použiť iné prostriedky na sociálnu pomoc. Pomáhate nám zotrvať v krajine a pokračovať v našej misii, byť blízko ľudí a pomáhať tým, ktorí to najviac potrebujú.

Zdroj: ACN Slovensko