Bratislava 14. septembra 2021 (HSP/Foto:SITA-Ivan Fleischer)

Keď sa po zmene spoločenských pomerov v Československu  konala prvá návšteva pápeža  bola to veľká udalosť pre Cirkev aj spoločnosť, prebehla v atmosfére eufórie a nadšenia väčšiny obyvateľov krajiny. Pápež Ján Pavol II. navštívil v 21. a 22. apríla 1990 Prahu, Velehrad a Bratislavu. Prihlásil som sa a zúčastnil sa jej ako usporiadateľ na Bratislavskom letisku vo Vajnoroch

Jeho pamätné slová “Nebojte sa! Kráčajte vždy vo svetle pravdy vzkrieseného Krista. Buďte silní v nádeji a láske k Bohu a blížnemu”  si  tam priamo vypočulo a na sv. omši zúčastnilo podľa odhadov cca 800.000 návštevníkov. Počas jeho druhej návštevy som sa zúčastnil stretnutia mládeže s pápežom spolu s autobusom mladých pútnikov v Nitre 30. júna 1995 a 1. júla v Šaštíne, kde som sprevádzal 4 autobusy pútnikov a na každom mieste bolo asi 400.000 pútnikov. Vtedy sa na ním slávenej sv. omši v Levoči zúčastnilo 650 000 účastníkov, čo je doteraz najväčšie podujatie počtom účastníkov v dejinách Slovenska. V nedeľu 27. apríla  1997 som bol v Prahe na Letnej, keď navštívil Ján Pavol II. ČR a tam nás bolo vyše 100 000. Tiež som bol v Brne v nedeľu 27. septembra 2009, počas návštevy pápeža Benedikta XVI., kde nás bolo asi 120  000. V roku 2003 pri poslednej návšteve Jána Pavla II. na Slovensku som sa nezúčastnil osobne zo zdravotných dôvodov, ale prenos z Bratislavy, kde bolo odhadom 250 000 ľudí som sledoval v priamom prenose v televízií. Je preto legitímna otázka, ako prišlo k tomu a čo je príčinou, že počet účastníkov verejných stretnutí počas predchádzajúcich pápežských návštev sa rátal v desať tisícoch a sto tisícoch a počas tejto poslednej len v stovkách a v tisíckach, i keď sa koná v zvláštnej dobe proti pandemických opatrení, po opakovaných lockdownoch, zákazoch zhromažďovania a vychádzania a zákazoch konania bohoslužieb? Téme počtu prihlásených účastníkov sa venovala relácia Téma dňa v televízií TA3, v diskusií so štyrmi poslancami NR SR 6. septembra, kedy boli zmenené podmienky prihlasovania a  na verejné stretnutie s pápežom bolo vtedy prihlásených 57.000 účastníkov. Pred uzavretím registrácie asi 107.000.

Pri ohlásení návštevy pápeža Františka  som nepociťoval túžbu byť na  nej osobne prítomný a nebolo to ani možné, pretože nie som zaočkovaný. Neskôr sa táto podmienka zrušila, ale počet účastníkov na verejných stretnutiach  s pápežmi výrazne nestúpol. Myslím si že to svedčí o kríze cirkevných i svetských autorít, ktorá vyplýva aj z hlbokej krízy Cirkvi i spoločnosti, v ktorej sa nachádzajú. Mohlo by mi to byť ľahostajné, ako je to mnohým iným, ale keďže to má vplyv a dosah na náš každodenný osobný, rodinný i spoločenský život, tak o tom uvažujem. A možno by sa nad tým mohli viac zamyslieť aj tí, ktorí sa stretnutí s pápežom zúčastnili a boli z nich nadšení, že akosi pribudlo ľudí skeptických a ľahostajných. Aj na Slovensku pribudlo a pribúda ľudí, ktorí by na stretnutie s pápežom  neprišli, ani keby zavítal do im najbližšieho kostola.  Ale problém nie je len v tom, že niektorí nezdielajú nadšenie s pápežom. Problémov je veľa a až príliš zasahujú do našich životov. Zodpovední by mohli hľadať a  dať odpoveď prečo je tomu tak. Dôvodov je iste viac a aspoň tam kde je to možné, mohli by viesť aj k vyvodeniu dôsledkov a k náprave situácie, ak sa nechceme aktívne spolupodieľať na likvidácií Kristovej Cirkvi a jej života na Slovensku a brániť ľuďom žiť plnohodnotným životom. Cirkev mala možnosť posledných 30 rokov  až doteraz slobodne pôsobiť a vyvíjať svoje aktivity. Pomenovanie príčin a vyvodenie dôsledkov k náprave súčasného zlého stavu a úpadku života Cirkvi nielen kvantitou, ale aj kvalitou života a morálky, ktorý možno budú signalizovať aj výsledky sčítania obyvateľov z tohto roka, by bolo náznakom zrelosti a zodpovednosti a nádeje do budúcnosti.

Z Cirkvi, ktorá stáročia aj na Slovensku žila prirodzene v rodinách a farnostiach aj po nástupe komunistickej moci, ktorá si nedovolila  pri všetkých nezmyselných nariadeniach obmedziť cirkevný a náboženský tak, aby sa celé mesiaci veriaci nemohli stretávať na bohoslužbách a modlitbách v kostoloch, ako to urobila súčasná vláda, ktorá sa netají kresťanským presvedčením, prejavmi a vyhláseniami viacerých jej predstaviteľov včítane najčelnejších. Tieto a mnohé iné proti ľudské a proti kresťanské opatrenia skôr svedčia o jej proti kresťanskom zameraní. Korene možno hľadať aj v rokoch totality, kedy sa akísi  aktivisti postavili do čela veriacich a začali organizovať aktivity, petície, manifestácie, protesty, referendá, pochody… možno v snahe upútať pozornosť a po zmene pomerov sa ujali vedenia mnohých kresťanských i politických iniciatív, ktoré skončili fiaskom. Akoby  zabudli na to čo Cirkev buduje, a tá sa akosi  rýchlo vytunelovala a stratila svoj vplyv. Možno aj  ovplyvnili   výber čelných cirkevných predstaviteľov, ktorý sa urobil možno niekedy bez hlbších analýz,  narýchlo a možno nie celkom zodpovedne. V politike zbabrali čo sa len pokaziť dalo a dnes kresťania, ktorí cítia zodpovednosť za spoločnosť a verejný život nevedia kde a ako sa angažovať, koho voliť, alebo sú priamo vháňaní do stáda voličov liberálnych, ľavicových či amorálnych politických zoskupení, ktorí sa s bojom proti kresťanským a ľudským hodnotám ani neskrývajú. Existuje  relevantné zoskupenie, ktoré by hájilo v spoločnosti kresťanské, národné a rodinné princípy, ktoré by hájilo  morálku a rešpektovalo a bránila Božie prikázania Dekalógu teóriou i praxou? Možno   sa o to aspoň niektorí  pokúšajú, ale bez úspechu a podpory a vplyvu na spoločnosť.

Pokoncilové kresťanstvo zbiera svoje ovocie, ktoré sa mi zdá príliš trpké, ale ja sa môžem aj mýliť. I keď v západných krajinách sú ešte o niečo pred nami, ale prázdne semináre, kostoly a úpadok morálky a nezáujem o Cirkev, jej média, tlač a aktivity vidíme a cítime aj u nás. Cirkev nemá  vplyv na spoločenský, rodinný, osobný život väčšiny obyvateľov Slovenska. Mnoho krát ani na tých, ktorí prichádzajú ešte do chrámov. Neviem či sa nestalo aj na Slovensku to pred čím Ježiš varoval:  Ak soľ stratí svoju chuť čím ju osolia? Už nie je na nič, len  ju vyhodiť von aby ju ľudia pošliapali. /por. Mt. 21,43/ Aj po pápežskej návšteve zostáva ešte viac otáznikov,  čo je treba robiť, ako kresťansky žiť, po  siláckych prognózach o budúcnosti modernej Cirkvi, ktorá prekvasí spoločnosť? Zmieriť sa s teóriou mainstreamu, ktorý sa doteraz aktívnych kresťanov snaží uchopiť pre  liberálne ciele, či veriť prognózam o malých živých spoločenstvách či bunkách? Spoliehať sa na Božie riešenie zázrakom? Každá pyramídová hra vynáša len na začiatku. Ostatným zostávajú oči pre plač a smútok. Je to veľmi podobné tomu, ako šťastie po hriechu je veľmi krátkodobé a tí, ktorí žili  a žijú z rozkladu Cirkvi, už si svoju slávu pozbierali a nás  zrejme čaká ťažká prítomnosť i budúcnosť. Mohli by sme si chrániť a budovať aspoň  radostnú večnú budúcnosť a usilovať sa ju dosiahnuť. Tá pozemská sa nám aj tak rýchlo kráti. Pán Boh si iste nájde riešenie aj pre tento úpadok, ktorý zažívame a ktorý naznačila aj návšteva pápeža, napriek Covidovej dobe, ktorý paradoxne nastal viac v období po 30 ročnej slobode, kedy Cirkev mohla celkom slobodne pôsobiť, ako po rokoch 40 ročnej totality, kedy bola prenasledovaná, obmedzovaná a kontrolovaná.  Iste budú jeho dôsledky bolestné a ťažké pre spoločnosť, národ, i pre farnosti, rodiny aj pre väčšinu jednotlivcov.

Ak je to vôbec možné, chcelo by to život kresťanov stavať na tom, na čom stál do začiatku úpadkovej doby Cirkvi, ktorá sa prispôsobuje svetu, ktorý viac  stavia na populizme, konzume, zdaní, pretvárke, hre, naznačovaní niečoho za čím nestojí život. Treba sa nám vrátiť k osobnej zodpovednej, hlbokej viere, k modlitbe, k liturgií, ktorá človeka smeruje nielen k ľudskému spoločenstvu, ale predovšetkým k Bohu, k službe a obete. Bez tohto ani spoločenstvá vedené, či skôr manipulované populárnymi osobnosťami, či médiami, alebo reklamou nič nedokážu vytvoriť. Všetci sme Ježišom pozvaní k dokonalosti, k láske a službe Bohu a človeku. On  nás nielen učí, ale dal nám príklad a obetoval za nás svoj život a vstal z mŕtvych. Je chybné budovať cirkev podľa predstáv osobností… pred tým varoval už sv. Pavol v prvom liste Korinťanom /por. 1. Kor, 11 -13/.  Treba nám budovať Cirkev Kristovu, ktorá vedie k večnému životu a ktorá má budúcnosť i v protikresťanských dobách vďaka sile a odvahe kresťanov, ktorí majú vyššie ciele ako pracovať pre svoje pohodlie, zdravie, kariéru, peniaze, zisky, majetky…

Cirkevní predstavitelia, ktorí bez náznaku výhrad prijali nekresťanské, až protikresťanské nariadenia predstaviteľov štátu a nezmyselné nariadenia štátnych predstaviteľov počas proti pandemických opatrení, zatvorili kostoly a zrušili bohoslužby, okrem tých v médiách, len prispeli k úpadku kresťanského života a k rozdeleniu a polarizovaniu Cirkvi i spoločnosti, tiež  oslabili  kredit morálnych autorít, ktorý sa od nich právom očakával, pozývali na stretnutie s pápežom. Kristus  ľudí zjednocoval a jedinou prekážkou bol hriech, ktorý je možné pravým pokáním zanechať a napraviť. Zdá sa že my kresťania sme na Slovensku v menšine. Ak chceme prežiť, tak nám treba všetkým prijať zodpovedné riešenia pre osobný, rodinný, pracovný i spoločenský život, aby  o nás neplatili Ježišove slová: Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu. /Mt. 21,43/ Ale aby sme boli soľou, kvasom, ktorý prekvasí spoločnosť. Ale najprv je asi treba prekvasiť Cirkev.

Ľudovít Košík