Čoraz viac zisťujeme, že pomôcť si musíme predovšetkým sami a spoliehať sa musíme predovšetkým na seba, svojich najbližších a sľubom politikov, ktorí nám tu od roku 1945 až do súčasnosti sľubovali, že vyriešia všetky naše problémy, že stačí sa na nich spoľahnúť a my si budeme šťastne a spokojne žiť, len dočasne pre úspešné a skvelé zajtrajšky sa nám treba trocha uskromniť, veriť nemôžeme. Dnes nie je treba veľa dôkazov, aby sme sa presvedčili o tom, že nás klamali a klamú, že nie je možné im veriť, pretože oni majú na zreteli predovšetkým vlastné výhody a prospech. Spoločné pokladnice sú čoraz prázdnejšie a my budeme musieť čoraz viac premýšľať a tvrdo pracovať, pretože umelo vytváraný blahobyt, na úkor minulosti a budúcnosti, je nenávratne preč a všetko čo budeme chcieť mať si budeme musieť zaslúžiť a zaplatiť za skutočné, vysoké ceny.

Za mnohé si môžeme sami. Zborili sme základy našej civilizácie, ktorá vyrástla na kresťanských princípoch. Vďaka zodpovednému životu tisícov jednoduchých, pracovitých ľudí, ktorí statočne žili a pritom vytvárali a chránili hodnoty duchovné i materiálne, aby zabezpečili aj v ťažkých životných podmienkach dôstojný život sebe, svojím blízkym i všetkým okolo. Ktosi zboril základy na ktorých táto civilizácia stáročia prirodzene stála a úspešne fungovala. Pohrdli sme múdrosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, pravdou, láskou, obetavosťou, službou… Najprv sme to spochybnili vnesením chaosu a neporiadku a dnes už aspoň v našej krajine aj v krajinách Západnej Európy väčšina ľudí sa správa a žije akoby Boha nebolo. Žiaľ aj mnohí takí, ktorí sa ešte za kresťanov pokladajú, ale kresťanskými hodnotami v praxi a v živote pohŕdajú. Mnohí celé desaťročia žili z rozkladu hodnôt, ktoré spoločnosť aj Cirkev pre dobro všetkých budovali a mnohí boli napojení aj na cirkevné peniaze, ale žili z rozkladu Cirkvi, spochybňovania hodnôt, hlásali akési nové učenie postavené na polopravdách a pohŕdali hodnotami, ktoré ohlasoval Ježiš a položil za ne svoj život a Cirkev ich od neho prijala.

Sme svedkami toho, že nielen v krajinách Západnej Európy, kde úpadok kresťanstva nastal skôr ako v našej krajine, ktorú od toho paradoxne uchránila železná opona, dnes aj u nás nastáva rozklad všetkého čo tu fungovalo a akoby to bolo zodpovedným jedno. Dnes utekajú viacerí od zodpovednosti, ktorú ešte pred pár mesiacmi prijali, možno nevedia ako ďalej. Z výpredaja a z nepodložených dotácií, na ktorých sa svojim vkladom podieľame a ktoré aj tak budeme nútení splácať, sa fungovať trvale nedá. Treba všetko zodpovedne budovať, spravovať a udržiavať. Vynaložiť pre to úsilie a prostriedky.

Ak Cirkev dnes niekde ešte funguje, je to možno pre silne angažovaných a obetavých jednotlivcov a osobností, ktoré sa nedajú zlomiť tlakom zvonku ani z vnútra. Ale či si to pripustíme alebo nie, faktom je, že sme svedkami úpadku Cirkvi v kvantite i v kvalite. Namiesto tvorivého človeka, ktorého stáročia budovala Cirkev podľa princípov Ježišovho príkladu a učenia je tu v súčasnosti bezduchá masa, ktorá nedokáže byť príťažlivá a sme svedkami že ju z rozličných dôvodov opúšťajú naši potomkovia, či rovesníci, ktorí hľadajú šťastie v pôžitkoch, materiálnych hodnotách, konzume… Aj Cirkev zmenila taktiku, namiesto formovania tvorivého a obetavého človeka žijúceho svoj vzťah s Bohom vsadila na pokus stať sa príťažlivou na princípoch sveta. Pokúša sa upútať zážitkami, aktivitami, hudbou, krúžkami, stretnutiami… Ale život ide mimo nej. Myslím si, že Ježiš učil ľudí predovšetkým zodpovednému vzťahu s Bohom a životu s ním. Životu podľa princípov cez Mojžiša daného desatora a podľa jeho učenia lásky a obety.

Kresťania akoby boli bezduchou manipulovateľnou masou ľudí, ktorú sa niekto úspešne usiluje ovládnuť cez čudné média pre svoje nízke a prízemné ciele, ktoré s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Namiesto toho, aby boli svetlom a soľou sveta, strácajú sa vo svete a v centrách konzumu a vytrácajú sa z chrámov. Mocní a bohatí podľa svojich chúťok manipulujú davom tam, kam ho potrebujú nasmerovať. A tak sa mi zdá, že aj v Cirkvi máme namiesto tvorivých osobností, masu nevieryhodných konzumentov.

Pohrdli sme živou a žitou vierou, ktorá náš národ formovala od príchodu sv. Cyrila a Metoda a iné európske národy ešte dlhšie. Naša civilizácia vyrástla a je tu len preto, že prijala živé kresťanstvo.

Dnes ním mnohí pohŕdajú otvorene, iní ho tolerujú a niektorí na ňom parazitujú. Ale minulosť, vďaka Bohu, vymazať celkom nedokážeme. Na nej môžeme budovať svoju prítomnosť a budúcnosť, inej cesty nie je. Tie nové čudné experimenty vedú do priepasti, ako to povedal jeden ekonóm, ktorej hĺbku dnes ešte celkom nepoznáme, ale on to hovoril v materiálnej rovine, ja sa to pokúšam vidieť v rovine duše a ducha. Ak odstránime vozu kolesá on nepôjde rýchlejšie aj keby sme si to veľmi priali. Prirodzenosť nie je možné odstrániť bez negatívnych katastrofálnych dôsledkov.
Pohrdli sme vzdelaním, školy sú na biednej úrovni a kto sa chce vzdelávať hľadá cesty v zahraničí alebo v samovzdelávaní. Okrem najzákladnejších poznatkov a cudzích jazykov školy ponúkajú veľmi málo v oblasti prírodovednej i humanitárnej. Tiež atmosféra v nich je dusivá. Kto sa dnes vzdeláva zodpovedne vo svojej viere?

Pohŕdame kultúrou, umením, tradíciami a to čo sem preniká zo Západu s veľkými dotáciami len degeneruje a degraduje. Aká je úroveň kresťanskej kultúry?

Pohŕdame morálkou, chceme si žiť po svojom podľa vlastných predstáv a rozhodnutí, za ktoré odmietame preberať zodpovednosť.

V zdravotníctve pribúda chorôb, lekári sa domáhajú svojich práv, odmietajú liečiť, ak tak cez telefón, počítač…

Situácia v doprave jazdiť chceme ale dopravné predpisy ignorujeme. Len v prvý školský deň v Trnave vážne zrazila vodička štyri mladé dievčatá na prechode napriek tomu, že im svietila zelená na semafore. Ako chceme dosiahnuť dodržiavanie základných pravidiel ľudského spolunažívania?

Na čo čakáme? Môžeme padnúť ešte hlbšie v našej biede? Aká je morálna úroveň našich rodín, nášho národa? Čo prezrádzajú štatistiky? Veríte ešte stále táraninám o lepšej budúcnosti či svetlejších zajtrajškoch? Stačia vám pred voľbami sľuby politikov, alebo sa dokážete pozrieť na ich život, podľa akej morálky žijú a na to, čo už dokázali pre spoločné dobro urobiť? Ak vás o tom ešte bude niekto presviedčať, že všetko sa iste zmení a bude dobre, dobre zvážte či mu uveríte. Jedine Pravda nás môže oslobodiť, ale my jej musíme uveriť a otvoriť jej dvere nášho srdca, napriek tomu, že je iná než sú naše predstavy o nej. Ona tu je a čaká či ju prijmeme, alebo ňou budeme stále pohŕdať. Bez nej nemôže do nášho života prísť ani Láska a Dobro, len egoizmus a ten je zničujúci pre človeka, rodinu, národ, spoločnosť i svet. Zamyslime sa milí priatelia, komu a čomu uveríme a koho budeme počúvať a ako sa zachováme. Dnes, keď už ani média nesľubujú úspešné a pekné zajtrajšky, ale sú plné správ, ktoré naháňajú strach, zvážme svoje konanie zodpovedne. „A keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“/Mt. 15,14/

Ľudovít Košík