Vystúpili sme na stanici Viedeň-Simmering. V Simmeringu boli kedysi sociálne byty, bývali v nich najmä robotnícke rodiny, byty mali spoločné príslušenstvo. Celá štvrť kedysi poskytovala zápletky pre sociálne ladené romány a jej obyvatelia volili socialistickú stranu. Dnes sú byty rekonštruované a dostali ich mnohí migranti, ktorí sa rozhodli natrvalo zakotviť v Rakúsku.

V skoré sobotné predpoludnie však ulice boli skôr prázdne. Spomedzi ľudí na uliciach som odhadol asi 10 % s mimoeurópskym vzhľadom. Mestskou dopravou sme sa pohli ďalej, do obvodu (Bezirk) 10. Viedeň má 23 obvodov (Bezirke) s určitou samosprávou. Podľa oficiálnej štatistiky 10. obvod má takmer 50 % obyvateľov so zahraničným pôvodom (pravda vrátane Srbov, Bosniakov, Chorvátov). Tento podiel je na uliciach jasne viditeľný.

Desiaty obvod je najviac obývaný migrantami. Prišli sme tam na poludnie, viacero menších námestí a ulíc sa zmenilo na pešiu zónu a trhovisko. Na uliciach a námestiach boli drevené stoly s vystaveným tovarom, okolo nich predavači a predavačky prevažne mimoeurópskeho vzhľadu. Kupujúci a obzerajúci asi tak na 25 % mimoeurópskeho vzhľadu. Vo výkladoch obchodov s dámskou módou boli aj modely zrejme rozšírené na Blízkom východe.

Viedenskí priatelia ma upozornili na jeden moment. Prechádzali sme sa po uliciach 10. obvodu uprostred slnečného dňa, počet ľudí na uliciach vrcholil. Obťažovanie žien na uliciach alebo iná výtržnosť neprichádzali do úvahy.  Ak však prechádza ulicami obvodu večer osamelá žena a nemusí to byť len osamelá žena, pocit bezpečia skôr nemá. Opäť podľa rozprávania viedenských priateľov, vo Viedni sa rozšírili útoky s nožom (aj medzi migrantmi navzájom), najmä Afgánci, Arabi a Čečenci obľubujú nôž ako zbraň.

Na Slovensku platí zákon, že ak počet príslušníkov národnostnej menšiny v obci prevyšuje 20 %, nápisy musia byť aj v jazyku národnostnej menšiny. Teoreticky, ak by viedenský 10. obvod bol samostatnou obcou na Slovensku, musel by mať aj turecké nápisy. Pouličný obraz 10. obvodu nepôsobil dojmom európskeho mesta, skôr mesta kdesi na hranici kultúr.

Pred rokom ma oslovila Slovenka, pracujúca vo Viedni už cez desať rokov. Žije v „bezpečnom“ viedenskom obvode. Povedala mi, že zatiaľ to ako-tak ide, ale rozmýšľa už o perspektívnom návrate na Slovensko z dôvodu spoločenského prostredia vo Viedni (počtu mimoeurópskych migrantov). Počet obyvateľov Viedne rastie rýchlejšie ako je priemer Rakúska, práve pod vplyvom migrantov. Podľa policajných správ od roku 2015 zostalo bývať vo Viedni asi 100 tisíc migrantov. Možno očakávať, že v priebehu niekoľkých rokov za nimi prídu ich rodiny, počítajme v priemere 6 osôb na rodinu. K policajným správam je potrebné vždy pripočítať určité percento nepostrehnutých migrantov. Rakúsko má 8,8 milióna obyvateľov, z toho sú 2/3-ny katolíci, ale ich podiel klesá. Naproti tomu najviac stúpa podiel moslimov, teraz ich je 700 000. Viedeň má 1,8 miliónov obyvateľov.

Pokračovali sme do 5. a 12. obvodu. Je to tiež obvod s rastúcim počtom „mimoeurópskeho“ obyvateľstva. Pomer počtov je o niečo priaznivejší ako v 10. obvode. Mimochodom, rakúska tlač začala používať na pôvodných Rakúšanov smutno-ironické označenie bio-Rakúšania. Prechádzka po uliciach navštívených obvodov taktiež dáva iný obraz než prechádzka po uliciach napríklad Bratislavy. Ľudia mimoeurópskeho vzhľadu sú bežným javom. Nepohybujú sa po ulici ako turisti, ale ako domáci obyvatelia. Pri našom výlete sme boli schopní zachytiť len vzhľad ľudí, čo samozrejme nie je dokonalý, možno ani nie dobrý ukazovateľ o človekovi. Ale za daných podmienok jediný signál o príslušnosti k inej kultúre. Táto iná kultúra (zjednodušene povedzme: moslimská) začína robiť Európe problémy. Preto je oprávnené registrovať jej prvotné signály a na ich základe hľadať riešenie, aby sa začínajúce problémy nerozrástli do neriešiteľných problémov. Vopred si povedzme, ak by nám v tom chcela brániť politická korektnosť mainstreamových médií, pošleme ich do hája.

Rýchlodráhou sme sa presunuli ponad Dunaj a jeho dva kanály do 20., 21. a 22. obvodu. Zástavba ulíc je už novšia. Podiel „mimoeurópanov“ na uliciach zjavne nižší než v 10. a 11. obvode, ale sú. Neskôr ma oslovil na ulici viedenský Slovák. Keď som mu povedal, prečo som vo Viedni, povedal mi, že v sobotu si na lúke pri dunajskom kanáli zvyknú robiť piknik viedenskí Turci a vtedy je lúka priam zaplavená Turkami.

Večer sme sa vrátili vlakom do Bratislavy.

V týchto dňoch uverejnila viedenská učiteľka Susanne Wiesinger (Kulturkampf im Klassenzimmer)  štatistiku o hovorovej reči (Umgangssprache) žiakov viedenských základných škôl. Nemčinu používa 50-51% žiakov, 20-30% sú žiaci z bývalých krajín monarchie – Srbi, Chorváti, Bosniaci, v 7-ich obvodoch 19-26% žiakov používa turečtinu.

Môj celkový dojem z návštevy „moslimskej“ Viedne je taký, že Viedeň ešte nie je tak ďaleko ako niektoré francúzske mestá, Brusel, švédske mestá s no-go štvrťami, kam sa neodváži ani tamojšia polícia, ale je na ceste tým smerom. Zabrániť takému vývoju (neskôr aj u nás) je legitímnym právom Európanov. Najskôr sa musíme zbaviť ideológie, ktorá nás tým smerom vedie. Musíme si otvorene povedať, že ideológiu multi-kulti nechceme, že je škodlivá a kto ju u nás rozširuje, škodí národu, štátu, Európe. Ďalej si musíme povedať, že Európa (t. č. Európska únia) má právo triediť migrantov, ktorí prídu akýmkoľvek spôsobom na jej územie. Mala by prijať  migrantov, ktorí utekajú pred vojnou vo svojom štáte. Takého štátu teraz na pobreží Stredozemného mora niet. V Sýrii vojna končí (vyvolali ju Spojené štáty) a sýrska vláda volá svojich občanov naspäť. Pre vrátenie ostatných sa určite nájdu štáty pre prijatie za určitú sumu (menšiu než platíme Turecku).

Ale to je zásadnejšia téma. Na stretnutiach klubu Arbat o nej hovoríme.

Ján Čarnogurský