Bratislava 1. decembra (TASR) – Škola na Svrčej ulici v Bratislave je trochu iná než tie ostatné. Učia sa tu nevidiace a slabozraké deti, mnohé tu bývajú a niektoré sú s rodičmi len cez prázdniny. O tom, ako to prežívajú, kde študujú po základnej škole, ale aj o tom, že mnoho otcov od rodiny so zrakovo postihnutým dieťaťom odíde, rozpráva riaditeľ školy Jozef Šimko, ktorý tu pracuje celý život.

-Váš pracovný život je spätý s touto školou. Odkedy tu pracujete?-

To je patologické (smiech), od roku 1968. Riaditeľom som od roku 1992. Predtým, od roku 1988 som bol zástupcom, dovtedy som pôsobil ako vychovávateľ. Prešiel som si viacerými funkciami. Je dobré, aby riaditeľ vedel, ako to v škole funguje.

-V škole dlhé roky pracuje aj váš brat – dvojča, s ktorým ste navlas rovnakí. Čo vás oboch priviedlo k tejto práci?-

Učila tu naša teta, ktorá bola vynikajúca učiteľka. Chodili sme sem za ňou. Chvíľu sme tu pracovali ako vychovávatelia a chytilo nás to za srdce. Vyštudovali sme vysokú pedagogickú školu, tyflopédiu, čo je pedagogika pre zrakovo postihnutých, a tak pracujeme s postihnutými deťmi až dodnes.

-Koľko detí študuje na vašej škole?-

Máme 80 detí v základnej škole a 12 detí v materskej škole (MŠ), čo je maximum, lebo v MŠ môžeme mať šesť detí v jednej triede. Okrem toho máme osem stredoškolákov, o ktorých sa staráme v popoludňajších hodinách.

-Keď prídem do vašej školy, zaujme ma, že všetky deti poznáte po mene a človek má pocit, aj keď to znie ako klišé, že ste ako jedna rodina. Je to naozaj tak?-

Keby sme hrali divadlo, tak to určite praskne (smiech). Zamestnanci, ktorí nemajú vzťah k deťom, tu nevydržia. My ich berieme ako vlastné. Niekedy o deťoch vieme viac, ako ich vlastní rodičia. Musíme ich poznať, lebo keď to dieťa nepoznám, neviem, čo od neho môžem žiadať.

-Ste internátna škola. Koľko detí býva vo vašom internáte?-

Ubytovaných je 51 detí a 37 je v starostlivosti školského klubu detí, kde zabezpečujeme starostlivosť do 18.00 h.

-Ako často sa vidia deti so svojimi rodičmi?-

Máme tu deti v dennej aj v týždennej starostlivosti, a potom podľa toho, ako to rodičom vyhovuje. Niektoré deti chodia domov len na povinné odchody pred prázdninami. Viac ako polovica detí žije iba s jedným rodičom, väčšinou to muži vzdali. Potom, keď mama robí v dvoch zmenách, dieťa je ubytované na internáte, chodí domov len na sobotu, nedeľu, alebo raz za dva týždne. Máme deti, ktoré bývajú u starých rodičov, v pestúnskej starostlivosti a v ojedinelých prípadoch v domove. Situácia v mnohých rodinách je veľmi komplikovaná, deti to nemajú jednoduché.

-Ako to vnímajú, že sú s rodičmi tak málo?-

Nie je rozhodujúce, ako dlho je dieťa so svojím rodičom, ale aký intenzívny majú vzťah. Keď je to dobre fungujúca rodina, tak mu to viac-menej neprekáža. Citové väzby sú normálne, aj keď sú spolu len cez víkendy. Na jednej strane sú deti vytrhnuté z rodiny, ale na druhej tu majú kamarátov, majú tu prostredie, kde sa cítia dobre. Mnohé deti tu majú takú náplň, že doma by to rodič nemohol pri najlepšej vôli stíhať. Majú sa počas týždňa možnosť realizovať v športových, spoločenských, kultúrnych a rôznych iných aktivitách.

-Ak tieto slabozraké či nevidiace deti žijú od útleho veku na internáte, musia byť skutočne samostatné.-

To vidíte, keď sa niekam cestuje. Deti z internátu sa vedia zbaliť, vedia sa osprchovať, poskladať si veci. A príde dieťa z Bratislavy v tom istom veku a vidíte, že mamička zaňho robí všetko doma.

-Aké sú nevidiace, slabozraké deti? Sú rovnako živé ako zdravé deti?-

Sú to prosto deti ako každé iné, určite však o niečo vďačnejšie. Aj povyvádzajú, ako každé dieťa. Ale na druhej strane, myslím, že majú svoje kvality, ktoré by im mohli aj mnohí závidieť.

Naše deti majú tendenciu k pokojnejšiemu a sedavejšiemu spôsobu života, čo predurčuje ich diagnóza. Zväčša majú hlavne nevidiace deti obavy z pohybu, čo je prirodzené. Potom sú také, ktoré majú prísne obmedzený pohyb. Je to preto, že by prudší náraz mohol spôsobiť odlúpnutie sietnice. A často sa stáva práve to, že takéto dieťa je vyslovene živé, behá po chodbách, chce skákať po schodoch. Aj v tom spočíva naša práca, že im musíme sústavne vysvetľovať, aký druh pohybu je pre ne vhodný. S deťmi chodíme pravidelne plávať, prechádzajú plaveckým výcvikom ako tretiaci, chodia na bežky aj zjazdovky, trénujú ľahkú atletiku, hrajú show down – aplikovaný stolný tenis pre nevidiacich, florball, goalball, torball.

-Máte aj žiakov, ktorí sa športom venujú profesionálne?-

Viacerí naši absolventi sa stali kvalitnými športovcami a získali medaily na svetových šampionátoch. Jakub Krako má štyri paralympijské medaily v zjazdovom lyžovaní, Karina Petrikovičová pláva, bola na dvoch paralympiádach v Soule, ako najmladšia účastníčka našej výpravy. Hanka Koníková je dobrá v atletike, bola na dvoch paralympiádach. Keď mala 14 rokov, podala výkon, ktorý by ju v Aténach postavil na šiestu priečku. Robia nám radosť.

-Zmenili sa tieto deti za desiatky rokov, čo tu pracujete?-

Keby som porovnával, vývoj našej klientely, kedysi, keď som tu nastúpil a dneškom, väčšinou sa u nás vzdelávali len slabozraké deti. Po roku 1992 sme začali vzdelávať aj nevidiacich, ale veľmi pribudlo viacnásobne postihnutých detí, ktorých máme skoro 80 percent a pribúdajú ťažšie stupne postihnutia. Pred 20 rokmi sme ani nevedeli, čo je onkologické ochorenie u detí, alebo autizmus, čo sa dnes vyskytuje pomerne často.

-Čo to podľa vás môže spôsobovať?-

Ťažko povedať, možno je to aj Černobyľom. Môže to byť emulgátormi v potravinách, celkovým životným prostredím.

-Hovorili ste, že viac ako polovica žien ostane s deťmi sama. Prečo podľa vás toľkí otcovia "zdupkajú", keď sa v rodine narodí zrakovo postihnuté dieťa?-

Nie každý rodič akceptuje postihnutie svojho dieťaťa. A oni sa s tým nevedeli naučiť žiť. Prakticky to prináša strašne veľa každodenných problémov. Je to veľká finančná záťaž na rodinu, ale ide aj o spoločenskú akceptáciu.

-Ako to potom mamy samy zvládajú?-

Zvládajú to aj s našou pomocou. Samy by to asi nezvládali. Máme chalana, ktorý je na vozíčku, vyzerá to s ním z hľadiska prognózy veľmi zle. Do školy chodí dvakrát v týždni. Zohnali sme mu invalidný vozík a snažíme sa mu pomôcť cez naše kontakty všetkými možnými spôsobmi. Dôležité je, aby sme s hendikepom naučili žiť deti a samozrejme aj rodičov. Aby to akceptovali. Nie každému rodičovi sa podarí naučiť s tým žiť. A potom je s takýmito rodičmi veľmi ťažká práca. Tí, ktorí to nedokážu prijať, "tlačia na pílu" a vyžadujú od detí výkony, akoby boli zdravé. Sú rodičia, ktorí sa hanbia, že by ich dieťa malo chodiť s bielou palicou. Aj také sme mali. To dieťa to potrebuje, ale keď ho rodič k tomu nevedie, ťažko to taký chalan v puberte začne robiť. Niektorí sú zas veľmi úzkostliví a deti nevedú vôbec k samostatnosti. Najlepšie je nájsť v tomto prípade rozumný stred, aby si dieťa vybudovalo zdravé sebavedomie.

-Kde väčšinou pokračujú absolventi vašej základnej školy?-

Vyše 70 percent ide do škôl s maturitou, aj ich dokončí, 25 percent ide na gymnáziá. Najlepšiu spoluprácu máme s bratislavským Gymnáziom Jána Papánka na Vazovovej. Tam sa nebránia prijať aj nevidiacich, čo každá škola nechce. Študenti sú integrovaní do intaktnej populácie. Každý má notebook so špeciálnym softvérom, takže nie je problém so spätnou väzbou. Vyučujúci dostane na kontrolu bežnú čiernotlač. Slabozrakí využívajú okrem notebookov špeciálne čítacie lupy. Tieto pomôcky veľmi uľahčili život zrakovo postihnutým deťom. Máme veľmi dobré kontakty s Gymnáziom na Ulici L. Sáru, so Strednou zdravotníckou školou na Záhradníckej.

-Z gymnázií potom deti pokračujú na vysoké školy?-

Áno, mnohí. Máme žiaka na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky STU, niektorí končia sociálnu prácu…

-Ako je to potom s uplatnením? Sú firmy ochotné zamestnávať ich?-

Je to ťažké, viete, že momentálne má s prácou problémy aj zdravý človek.

-Čo sa týka ich súkromného života, zakladá si väčšina z nich rodinu?-

O mnohých už potom nemáme informácie. Ale viacerí sa oženia, máme veľa párov, ktoré sa stretli práve na našej škole.

-Keď sa oženia, berú si skôr nevidiacich partnerov?-

Nie, nie je to pravidlo, ale stáva sa aj to.

-Ľudia si ťažko vedia predstaviť, ako sa dvaja zrakovo postihnutí starajú o dieťa.-

Myslím si, že keď takýto zrakovo postihnutý človek dokáže mimo rodiny vyštudovať vysokú školu, bývať na internáte, kde sa musí dokázať sám o seba postarať, uvedomuje si, do čoho ide.

-Zlepšilo sa v ostatných rokoch na Slovensku technické prispôsobenie budov, priestorov pre nevidiacich? Zaostávame stále veľmi za okolitými krajinami?-

Zaostávame. Pred 10 rokmi tu bol nevidiaci, ktorý robil zvukové signály na semaforoch, a on hovoril, že v dohľadnej dobe bude mať nevidiaci diaľkové ovládanie, a keď príde električka, nevidiaci zablokuje dvere, aby ho náhodou šofér nezavrel a električka mu povie, aké je jej číslo. Dodnes to neexistuje, inde je to úplne bežná vec. Česi sú v tomto oveľa lepší, majú firmu, ktorá zabezpečuje lepšiu orientáciu v poliklinikách, v úradoch. Už robia biele palice so zabudovanou vysielačkou, ktorá mu povie, pred akou kanceláriou sa nachádza.

Nové budovy, ktoré sa dnes stavajú, však musia byť bezbariérové. Na architektúre sú dve asistentky, ktoré sa tým zaoberajú. Je to aj v učebnom pláne pre nových architektov, aby to vedeli.

-Ako vašu školu podporuje štát. Dostávate dosť peňazí na svoj chod?-

Problémy majú všetky školy a my zvlášť, pretože zabezpečujeme starostlivosť 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Súčasné normatívy sú nepostačujúce a musíme byť dofinancovávaní. Veľmi nám pomáha naše občianske združenie. Keby toho nebolo, vybavenosť školy by bola veľmi zlá. Pomáhajú nám sponzori, ľudia cez dve percentá z dane. Bez nich by to nešlo. Sme veľmi tlačení šetriť. Zatiaľ sa to, chvalabohu, neodrazilo na kvalite. Učitelia a vychovávatelia si odvádzajú svoje povinnosti.

-Máte aj nevidiacich učiteľov?-

Máme dvoch, jeden učí hudobnú a druhý dejepis a špeciálne predmety – Braillovo písmo. Mali sme viacerých, tí však už išli do dôchodku.

Tento rok vám hrozilo, že pre novelu zákona o miestnych daniach budete musieť zaplatiť vysoké dane. Ako sa to napokon vyriešilo?

Dostali sme zaplatiť daň 10.890 eur, s tým, že iné školy dostali pôvodné dane. Našťastie nariadenie sa zmení a nebudeme musieť zaplatiť. To by bolo diskriminačné, lebo to dostali zaplatiť len tri alebo štyri školy.

-Napokon ste teda túto vysokú daň neplatili?-

Mali sme to platiť na tretiny, zaplatili sme zatiaľ len časť.

Rozhovor s Jozefom Šimkom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR vydáva k správe zvukový záznam a fotografie.