Prijímanie Eucharistie do rúk nespôsobuje jej zneuctenie, znesvänie, ani profanáciu. Je to súčasť praxe Cirkvi a jedna z možností ako prijímať. Na generálnej audiencii v Ríme to v marci 2018 potvrdil a zdôraznil pápež František. Sekretár

Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí Mons. Roche následne podčiarkol, že o jednom spôsobe prijímania nemáme uvažovať ako o „lepšom“ a druhom ako o „horšom“.

V podstate netreba ísť ďalej. Odpoveď je jednoznačná. Stačí vidieť potiaľto.

——————————

Pre tých, ktorí sa do problematiky ponorili hlbšie a majú záujem čítať viac, skúsim načrtnúť aj trochu širší horizont uvažovania. Sociálne siete totiž priam zaplavili otázky a diskusie. Napríklad o tom, či je povinné prijímať Eucharistiu do rúk alebo existuje právo žiadať si ju aj do úst. Alebo či KBS vôbec môže vydať ustanovanie o prijímaní do rúk, kým neprišiel písomný súhlas Vatikánu. Aj tu sa pokúsim byť (aspoň na úvod) stručný.

Po prvé: Rozdávatelia nesmú veriacim upierať prijatie Eucharistie do úst. Ani keď biskupská konferencia rozhodne o možnosti prijímania do rúk, neruší to alternatívu prijímania do úst. Po druhé: Konferencia biskupov musí pred promulgovaním všeobecného dekrétu o dovolení prijímania do rúk žiadať súhlas Vatikánu. A KBS… zatiaľ nežiadala. Takže autori internetových článkov a facebookových statusov k tejto téme majú pravdu.

A zároveň sa v niečom mýlia. Totiž, majú pravdu v tom, že toto sú platné pravidlá. Za bežných okolností. Áno: keď biskupská konferencia odhlasuje prijímanie Eucharistie do rúk, veriaci si stále môžu žiadať prijímať do úst, a majú ho tak aj dostať. Je to ich právo. Veď o oboch spôsoboch ako o legitímnych hovorí aj samotný pápež František. (A mimochodom, aj často zdieľaný kardinál Sarah – v rozhovore pre Nuova Bussola Quotidiana, ku ktorému sa ešte vrátim).

Čo teda s otázkou, či môžu biskupské konferencie alebo jednotliví diecézni biskupi vôbec veriacich žiadať, aby prijímali len do rúk? No, nemôžu. Za bežných okolností.

Lenže. Teraz žiadajú. Napríklad Talianska biskupská konferencia to jednoznačne nariadila. Viacerí americkí biskupi takisto, írski to žiadajú. Podobne na Filipínach, v Singapúre, atď. Ako to? Dá sa snáď vyžadovať prijímanie len do rúk, ak už niektorá krajina dávnejšie na takúto možnosť potvrdenie Vatikánu dostala? Nie. Podstata je inde.

Totiž v tom, že teraz čelíme mimoriadnym okolnostiam. Okolnostiam, ktoré ohrozujú ľudské zdravie a životy. O ktorých však zároveň predpokladáme, že budú len dočasné. Biskupi ale v týchto okolnostiach musia rozhodovať bezodkladne. Zodpovedne posúdiť akú naliehavosť má ktoré dobro veriacich, a podľa toho vydať usmernenia.

Netreba sa hádať o tom, že nik nemá právo ľuďom prikazovať, aby prijímali len do rúk. Za bežných okolností. To je isté, rovnako ako to, že už vôbec nik nemá právo im neumožniť, aby spoločne slávili bohoslužby. A predsa. Vieme, že k tomu v čase koronavírusu došlo.

Prečo? Lebo, zjednodušene povedané, do vzájomnej kolízie prišli dve dôležité dobrá veriacich: právo na život, a právo na verejné slávenie bohoslužieb. Nie je ťažké prísť na to, ktoré z týchto dvoch má vo vzájomnom konflikte prednosť. Veď vieme, že ak sme chorí, nemusíme ísť do kostola. Preto, aby sme seba „nedorazili“, ale aj preto, aby sme neohrozili druhých.

Takže analogicky, keď v čase pandémie vzniklo všeobecné ohrozenie a nik nevedel, či je alebo nie je šíriteľom vírusu, biskupi po celom svete udelili dišpenzy od slávenia bohoslužieb, aby všetci mohli dočasne zostať doma. No keď sa pandémia skončí, obnoví sa aj povinná účasť na bohoslužbách.

A podobne je to aj so svätým prijímaním. Skúsme si to rozobrať na našom príklade. Myslí si niekto, že slovenskí biskupi by potrebovali hlasovať o zmene pravidiel rozdávania Eucharistie, keby nebolo koronavírusu? Javila sa z pastoračného hľadiska u nás takáto zmena ako žiadúca? Nie. Biskupi by o tom neboli hlasovali, keby nebolo vzniknutej situácie.

A ani nemali zámer žiadať Vatikán o potvrdenie, aby mohli vydať všeobecný dekrét, ktorý by zostal v trvalej platnosti. Nech už to niekoho sklame alebo poteší, svojím rozhodnutím biskupi spoločne reagovali na núdzovú situáciu bezprostredného ohrozenia života a zdravia veriacich. Nebolo kedy písať do Ríma a čakať odpovede.

V danej chvíli však konali s tým, že keď ohrozenie života pominie, vrátime sa k pôvodnému stavu. (Jasné, že sa môže aj znovu posúdiť pastoračná situácia, ale to sa ešte uvidí). Ich rozhodnutie v čase Covid-19 neznamená, že takto to bude na stálo. Podobne ako rozhodnutie Talianskej biskupskej konferencie v čase Covid-19 neznamená, že veriaci už nikdy nebudú môcť prijímať do úst.

Keď koronavírus pominie, skončia aj núdzové opatrenia. A obnoví sa tak povinnosť účasti na nedeľných bohoslužbách, ako aj pravidlo prijímania do úst alebo do rúk – tam kde je to schválené, prípadne len do úst – tam, kde iný spôsob pred covid-19 schválený nebol.

Iste. Tí, čo k téme prečítali už viac, namietnu, že po internete koluje aj odpoveď kongregácie, ktorá sa údajne vzťahuje na tzv. prasaciu chrípku H1N1 z roku 2009. A údajne potvrdzuje neodňateľné právo na prijímanie do úst aj v čase epidémie. Zo znenia daného textu však vôbec nie je zrejmé, na čo sa žiadateľ vlastne pýtal, a teda ani možné niečo všeobecne uzatvárať. Nehovoriac o tom, že list ako odpoveď na údajnú otázku k H1N1 nemá váhu všeobecného dekrétu k situácii Covid-19.

A takúto váhu nemajú ani vyjadrenia jednotlivých cirkevných predstaviteľov k súčasnému dianiu. Totiž, ak by Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí naozaj chcela oficiálne negovať početné rozhodnutia biskupských konferencií alebo jednotlivých biskupov ohľadom zastavenia verejných bohoslužieb, či podávania Eucharistie v čase Covid-19 do rúk, mohla by tak kedykoľvek urobiť. Lenže, neurobila. Vyjadrenia jej prefekta kardinála Roberta Saraha pre webstránku Nuova Bussola Quotidiana síce akoby čosi také naznačovali – ale pri poznaní ich kontextu je jasné, že sa nedajú pokladať za odmietnutie rozhodnutí biskupov v čase pandémie.

A keď už teda hovoríme o Bussole, pripomeňme aj to, že jej tvorca Riccardo Cascioli patrí medzi novinárov, ktorí ako prví zverejnili Correctio Fraterna, teda dokument obrátený proti Svätému Otcovi Františkovi. Navyše, tento web nevynechá žiadnu príležitosť ako strhnúť na seba mediálnu pozornosť – za akúkoľvek cenu. A takto pán Cascioli naformuloval aj otázky pre pána kardinála Saraha: aby dosiahol „senzáciu“, a nahral mediálne zaujímavé odpovede.

Spomenul trebárs rozdávanie Eucharistie tak, že ju kňaz prichystal do vreciek, ktoré si študenti mohli odniesť domov a tam skonzumovať. Nuž ale to by vyvolalo búrlivú reakciu ktoréhokoľvek biskupa či kardinála. Podobne tiež ďalšie Cascioliho otázky a príklady.

K tomu s vreckami mimochodom došlo v Nemecku, z iniciatívy istého jezuitského pátra, ktorý teraz tvrdí, že študentov najskôr zaškolil ako mimoriadnych rozdávateľov a až potom im chcel dávať Eucharistiu na spôsob posielania chorým, lebo to bral tak, že na všetkých doľahla koronakríza… Svoju iniciatívu však v niektorých bodoch nedomyslel a správu o tomto nápade nemeckí jezuiti medzičasom radšej stiahli z webu.

Rozhorčené vyjadrenia pána kardinála Saraha v tejto súvislosti však viacerí nasmerovali tak, aby spochybnili nariadenia biskupských konferencií o pravidle prijímania do rúk. A samozrejme, hneď využili príležitosť aj na pripomenutie jeho ďalších polemík, napríklad prijímania do rúk ako útoku Satana (tak totiž v roku 2018 médiá interpretovali text kardinálovho predslovu do knihy).

A to nás, vlastne, vracia až na samý začiatok: práve reakciou na mediálnu vlnu, ktorú vtedy daná kniha spustila, bolo vyjadrenie pápeža Františka o riadnych spôsoboch prijímania, ktoré je vložené v úvode tohto článku. Pápež verejne prečítal smernice Rímskeho misála, aby sa ľudia upokojili.

Aby sme to zhrnuli: KBS dovolením podávať prijímanie do rúk nemienila a zatiaľ ani nemieni meniť zaužívanú pastoračnú prax. Biskupi ním, po porade s lekármi a epidemiológmi, urgentne odpovedali na nebezpečenstvo šírenia Covid-19 – v snahe o to, aby sme mohli aspoň núdzovo sláviť.

Tí, ktorí pokyn prijímať do rúk akceptujú, pôjdu v duchu ochrany života, dalo by sa povedať v duchu konzistentného postoja „pro-life“. Áno, je pravda, že tí, ktorí by radšej prijímali do úst, a teraz tak neurobia, sa dočasne zrieknu svojho práva. Ale veď to podobne robíme aj inde, z ohľadu na druhého, hoci by nás nik nemal nútiť… Povedzme, keď pustíme staršieho či zoslabnutného človeka, hoci sme už dlho stáli v rade pred ambulanciou a máme právo sa vybaviť skôr.

Nuž ale, buďme úprimní: niektorí tak urobíme, iní, až keď o poradí rozhodne lekár… A niektorí, azda ani potom. Nepatríme náhodou – aj čo sa opísaného problému týka – k tým, čo sa skôr pohádajú, všetkých osočia, ale za ten svet nedovolia, aby prišli o niečo, na čo (v bežnej situácii) majú právo?

Sme v situácii dočasných pravidiel. A tie sú, samozrejme, nedokonalé. Že budú problémy, to sme už vopred avizovali. Aj provizórne podmienky verejného slávenia sú však lepšie ako žiadne. Veľmi veľa teraz záleží od našej trpezlivosti, veľkodušnosti a obetavosti.

Prosím vás, drahí veriaci, ktorí by ste radšej prijali Eucharistiu do úst: prijmite ju za týchto okolností s ohľadom na ostatných do rúk. Neznesvätíte ju, ani nepoškvrníte. A vás, milí bratia kňazi prosím: ak niekto nie je za žiadnu cenu ochotný alebo schopný pochopiť prečo teraz rozdávame sväté prijímanie inak, než zvyčajne, požiadajte ho, aby prišiel na záver radu a prijal tak, ako si žiada.

Martin Kramara

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.