Obchodná politika USA vykazovala dôsledný protekcionizmus počas celého 19. storočia. Až v 30. rokoch 20. storočia, keď sa k moci dostal Franklin Roosevelt, sa situácia začala meniť. Po druhej svetovej vojne podiel USA na svetovej ekonomike presiahol 50 %. Nie je prekvapením, že Washington sa v nasledujúcich desaťročiach stal hlavným zástancom “slobody obchodu”. Napriek tomu Spojené štáty neváhali využiť svoju geopolitickú dominanciu na to, aby vyvíjali tlak na spojencov vždy, keď boli ohrozené záujmy amerických výrobcov.

Návrat k paradigme protekcionizmu sa opäť prejavil po vypuknutí svetovej finančnej krízy v roku 2008. Ďalším faktorom, ktorý k tomu prispel, bol rýchly hospodársky rast Číny. Keď bol Obama vo funkcii, pokúsil sa vypracovať politiku obchodných zväzov a skryto obmedziť hospodársku súťaž v odvetviach, ktoré USA považovali za mimoriadne dôležité. Trumpova administratíva z toho nemala žiadne “výčitky svedomia” a zasadila colné údery odporcom aj potenciálnym spojencom. Okrem toho podľa časopisu The Economist republikánsky prezident podpísal najmenej desať dekrétov podporujúcich štátne nákupné zmluvy s americkými dodávateľmi.

Porážka Trumpa a príchod Joea Bidena vyvolali v celej EÚ rozsiahlu úľavu a rovnako veľké očakávania. Európania, vystrašení Trumpovou rétorikou, privítali návrat prezidenta, ktorý reprezentoval tradičný establišment. Biden oznámil plány na zachovanie kľúčových záväzkov americkej zahraničnej politiky. Washington však naďalej vysielal signály, ktoré pre Európu znepokojivo zneli. Napríklad budúci minister zahraničných vecí Anthony Blinken opakovane varoval EÚ pred uzavretím investičnej dohody s Čínou. Po podpísaní predmetnej dohody koncom roka 2020 vyjadrili Bidenovi zástupcovia hlboké sklamanie.

Krátko po inaugurácii Biden vydal dekrét, ktorým zaviedol nové obmedzenia pre americké štátne spoločnosti týkajúce sa nákupu zahraničného tovaru a služieb. Ročný rozpočet americkej vlády na štátne nákupy predstavuje viac ako 600 miliárd dolárov. Bidenov dekrét vyžadoval, aby štátne podniky minuli všetky tieto prostriedky v prvom rade na tovar a služby “americkej výroby”. Týmto krokom nový prezident, ktorý sa postavil do pozície Trumpovho protivníka, de facto pokračoval v politike svojho predchodcu. Ukázalo sa, že ochladenie transatlantických vzťahov, ktoré vyvolala Trumpom iniciovaná politika “Amerika na prvom mieste”, Washington vôbec nevystrašilo.

Európa si čoraz viac uvedomuje, že odchodom Trumpa sa jej boj o udržanie “osobitných vzťahov” s USA zďaleka neskončí. Naopak, Európska únia bude musieť naďalej presviedčať Washington o dôležitosti zachovania dlhodobého záujmu o ďalšie “osobitné” vzťahy. Ako pred rokom upozornil európsky expert Ivan Krastev, “Američania sa snažia Európe povedať, že svet sa zmenil”. Úvahy o návrate k starým poriadkom sú všetko, len nie ilúzia. Európska únia bude musieť pochopiť, že mnohými vecami, ktoré Európania považujú za svoje silné stránky, USA opovrhujú. Takou je napríklad myšlienka vytvorenia spoločného transatlantického technologického priestoru. Prostredníctvom Bidena Spojené štáty dávajú jasne najavo, že nič také nebude. “Myslia si, že bude existovať americká zóna, čínska zóna a technologický múr. V dvoch zónach sa nebude dať pracovať, vzniknú problémy so štandardmi…”.

Počas Bidenovej prvej návštevy Európy sa ukázalo, že “návrat k normálu” americkým spôsobom predpokladá zmenu metód, ale nie politík. Biden nezvyšuje dovozné clá. Dokonca súhlasí s urovnaním americko-európskych sporov o dotácie pre výrobcov lietadiel a o clá na oceľ a hliník. “Jeho stratégia je orientovaná na priemysel, a nie na zisk, je zameraná na ochranu domáceho trhu”. V priebehu svojej predvolebnej kampane sa Biden zaviazal zmeniť zahraničnú politiku tak, aby “priniesla viac výhod americkým pracovníkom”.

Vo všeobecnosti sa podľa názoru Le Monde Biden vrátil k politike nielen protekcionizmu, ale aj nacionalizmu – v rozmanitosti. Namiesto Trumpovho hesla “Urobíme Ameriku opäť veľkou” Biden predložil komplexnú stratégiu – “vrátiť americké výroby domov”. Bidenova administratíva vyčleňuje 280 miliárd dolárov na dotovanie mikroelektronického priemyslu, ďalších 370 miliárd pre iné odvetvia v rámci tzv. zákona o znížení inflácie (Inflation Reduction Act, IRA). Pre Európu je znepokojujúce, že “Amerika, ktorá toľko rokov varovala svet pred protekcionizmom, ho teraz podporuje. Dospela k názoru, že nastal čas na repatriáciu strategických reťazcov tvorby pridanej hodnoty”. Medzitým EÚ, ktorá stratila väčšinu výrobných zariadení, teraz nevie, ako reagovať na nečakaný krok svojho zámorského partnera.

Oficiálne má zákon o znižovaní inflácie, prijatý v auguste, vyčleniť dotácie v hodnote stoviek miliárd dolárov na podporu dekarbonizácie amerického hospodárstva. Európska únia už roky nalieha na Spojené štáty, aby urýchlili realizáciu opatrení proti negatívnym klimatickým zmenám. Rozsah “zelených” opatrení Bidenovej administratívy, rovnako ako ich realizácia, však uviedli európskych predstaviteľov a priemyselníkov do šoku. Západní pozorovatelia začali hovoriť o hrozbe novej obchodnej vojny, a to napriek oficiálnym vyhláseniam o “silnejšej konsolidácii Západu” uprostred ukrajinskej krízy.

Francúzsky Le Figaro v novembri citoval Thierryho Bretona, komisára EÚ pre vnútorný trh, ktorý kritizoval “gigantické dotácie v hodnote 367 miliárd dolárov, ktoré nemajú nič spoločné s tým, čo v Európe riešime”. Podľa predstaviteľa EÚ sa za iniciatívami Bieleho domu skrýva poskytovanie konkurenčných výhod americkým spoločnostiam. Paríž bol medzi prvými, kto protestoval. Francúzsky minister hospodárstva Bruno Le Maire upozornil, že Bidenova hospodárska politika môže prehĺbiť “technologickú, priemyselnú a hospodársku zaostalosť” Európanov, ktorí zaostávajú za USA a Čínou. To “dáva voľnú ruku” dvom najväčším svetovým ekonomikám.

Leví podiel dotácií, ktoré plánuje Bidenova administratíva prideliť, bude smerovať do spoločností, ktorých podniky sa nachádzajú buď v USA, alebo v Kanade a Mexiku. Dodávatelia “zelených” výrobkov, ktoré sa vyrábajú na americkom území, majú právo očakávať daňové úľavy, ktorých výška by mohla dosiahnuť niekoľko desiatok percent maloobchodnej ceny. Dovezené výrobky vyrobené v EÚ takéto výhody mať nebudú. Predstavitelia vedenia EÚ tvrdia, že tieto takzvané “podporné opatrenia” sú v otvorenom rozpore so zásadami medzinárodného obchodu zakotvenými v dokumentoch WTO. USA sú dokonca pripravené pripustiť, že výkriky EÚ nie sú ani zďaleka neopodstatnené. V prvom rade však Washington tvrdí, že to bol jediný spôsob, ako si takýto zákon mohol zabezpečiť schválenie Kongresom, ktorý uviazol v politickom škandále. A po druhé, nič nemôže zabrániť Európanom, aby podali sťažnosť na WTO. Ale trik je v tom, že Biden, podobne ako Trump, blokuje vymenovanie nových členov do ľubovoľných orgánov Svetovej obchodnej organizácie pod zámienkou, že je potrebné “reformovať” celú architektúru medzinárodného obchodu.

IRA je len jedným z posledných prípadov v nespočetnom množstve narastajúcich hospodárskych nezhôd medzi USA a EÚ. V tomto roku sa zintenzívnil boj medzi americkými a európskymi výrobcami zbraní o nové zákazky pre armády Starého sveta. Úradníci v Bruseli prijímajú opatrenia na ochranu výrobného sektora EÚ, ktorého podiel na vnútornom trhu EÚ klesol na 40 %. Ak má mať tento boj viditeľné výsledky, je nevyhnutné obmedziť prítomnosť amerických vojenských dodávateľov na európskom trhu. Títo dodávatelia dostávajú od Washingtonu značné priame a nepriame dotácie. Zdroje finančnej pomoci zo strany EÚ sú však pochopiteľne obmedzené. Okrem toho mnohí členovia EÚ, ktorí sú zároveň členmi NATO, považujú nákupy amerických zbraní za investície do dodatočných vojenských a politických záruk zo strany USA.

Amerika si poskytuje jednostranné hospodárske výhody aj prostredníctvom politiky založenej na sankciách. Po tom, čo eskalácia na Ukrajine dosiahla koncom februára novú úroveň, európske politické kruhy s nadšením prijali všetky Bidenove iniciatívy týkajúce sa protiruských sankcií. Washington neúnavne posilňoval svoju rétoriku o potrebe “zadržiavať Rusko”, čím nútil EÚ zintenzívniť sankcie voči Moskve. Nové obmedzenia dodávok surovín a obchodu s Ruskom však spôsobujú hmatateľné škody výrobcom zo Starého sveta, medzi ktorých patria mnohí kľúčoví konkurenti amerických spoločností. V súčasnosti musia krajiny EÚ nakupovať čoraz viac drahého skvapalneného zemného plynu z USA namiesto podstatne lacnejšieho analógu z Ruska. V dôsledku toho sa v súvislosti s prudko rastúcimi nákladmi pravidelne objavujú správy o presune európskych výrob do USA.

Po Bidenovom víťazstve si partneri a satelity mysleli, že po slovách nového prezidenta o “návrate Ameriky k spojeneckým záväzkom” budú nasledovať kroky, ktoré aspoň zmiernia početné ekonomické sankcie, ktoré Trumpova administratíva uvalila na krajiny Európy a Ázie. Dva roky Bidenovho prezidentovania však ukázali, že aj demokratický prezident sa zameriava výlučne na opatrenia na stimuláciu amerického hospodárstva.

Po ústupe pandémie koronavírusu nastal čas obnoviť americké hospodárstvo a bojovať proti inflácii, ktorá sa vymyká kontrole. Na pozadí klesajúceho Bidenovho ratingu a strát dolnej komory Kongresu v priebežných voľbách si Biely dom nemôže dovoliť opatrenia, ktoré by boli v rozpore so záujmami posilnenia národnej konkurencieschopnosti. Program “boja proti Číne” predpokladá reindustrializáciu Ameriky. Aj plány na uskutočnenie rýchlej dekarbonizácie národného hospodárstva si vyžadujú zmenu technologickej paradigmy v mnohých odvetviach hospodárstva.

Napriek Trumpovej porážke v posledných voľbách sa jeho politika orientovaná na zisk naďalej teší podpore takmer 50 % amerických voličov. Izolacionistické nálady naberajú na sile aj v establišmente. Pomerne populárne je presvedčenie o nadchádzajúcej premene USA na jedinú svetovú veľmoc s “obrovským a rastúcim” vnútorným trhom a finančnými možnosťami, ktoré umožňujú zachovať globálnu vojenskú prítomnosť. V tomto modeli sa budúcnosť Európy vidí ako neustály úpadok v dôsledku hospodárskych problémov, rastúceho dlhového zaťaženia, chronickej nezamestnanosti uprostred starnúceho obyvateľstva a rastúcej nerovnosti. Jedným z predpokladaných dôsledkov je vypuknutie nacionalizmu a protekcionizmu. Podľa tohto názoru sa Amerika pozerá dopredu.

Biden úspešne zabezpečuje jednostranné výhody pre svoju krajinu, pričom hrá na domáce obavy a roky trvajúce európske presvedčenie. V mene súčasného prezidenta dáva americký establišment jasne najavo, že pokusy o rovnocenné rokovania s ním vníma ako zasahovanie do záujmov USA. V stávke je pre EÚ čoraz viac: zakaždým, keď Európania ustúpia tlaku Washingtonu, riskujú, že nenávratne stratia svoje postavenie jednej z najlepších svetových ekonomík.