Výsledkom bombardovania bolo okolo 3000 obetí a desiatky miliárd dolárov škôd. Následne v roku 2008 Kosovo vyhlásilo svoju nezávislosť. Vyše 200-tisíc Srbov bolo prinútených opustiť svoju historickú vlasť Kosovo.

Vojna sa uskutočnila bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá jediná má v kompetencii zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, riešenie sporov a konfliktov, vyhlasovanie medzinárodných sankcií a povolenie vojenských akcií proti narušiteľom mieru. Toto sa uskutočňuje prostredníctvom rezolúcii Bezpečnostnej rady, ktoré sú podľa medzinárodného práva záväzné pre členské krajiny OSN.

Zaujímavým momentom vojny bolo že dve neutrálne krajiny, Švajčiarsko a Rakúsko, nepovolili prelety lietadiel NATO cez svoje územie. Ale Švajčiarsko sa nevyjadrilo či bombardovanie bolo povolené medzinárodným právom. Na druhej strane Rakúsko vyhlásilo že rakúska ústava umožňuje Rakúsku podporiť vojenský zásah pokiaľ je okrem iného povolený OSN. Keďže takéto povolenie nebolo, Rakúsko odmietlo vstup lietadiel NATO do rakúskeho vzdušného priestoru. To znamená, že jediná reálna možnosť ako bombardovať Juhosláviu zo severu boli prelety lietadiel cez Slovensko.

Švajčiarsko a Rakúsko boli v dobrej pozícii odmietnuť prelety lietadiel NATO nielen preto že boli neutrálne, ale hlavne preto že ich neutralita je medzinárodne uznaná. Švajčiarská neutralita bola vyhlásená Parížskou dohodou z roku 1815. Rozhodnutie o Švajčiarskej neutralite síce padlo na Viedenskom kongrese v marci 1815, ale ratifikácia bola odložená do definitívnej porážky Napoleona, aby sa umožnila invázia Francúzska spojeneckými armádami práve cez Švajčiarsko.

Parížskou dohodou z mája 1815 európske mocnosti ( Rakúsko, Francúzsko, Spojené Kráľovstvo, Portugalsko, Prusko, Rusko, Španielsko a Švédsko) ratifikovali že Švajčiarsko bude neutrálnou krajinou. Následne 13. februára 1920 Liga Národov v Ženeve (predchodkyňa dnešného OSN) oficiálne priznala švajčiarsku neutralitu. Ako neutrálny štát Švajčiarsko nesmie vstupovať do vojenských paktov a ozbrojené sily sa môžu použiť iba obranu a vnútornú bezpečnosť.

Čo sa týka Rakúska, Deklarácia o neutralite bola vyhlásená rakúskym parlamentom 26. októbra 1955. Ústavným aktom parlamentu Rakúsko bolo vyhlásené večne neutrálnym. Rakúsko nikdy nevstúpi do žiadneho vojenského paktu a nedovolí žiadne zahraničné vojenské základne na území Rakúska. Rakúska štátna zmluva, podpísaná v roku 1955 okupačnými mocnosťami (Francúzskom, Spojeným Kráľovstvom, USA a ZSSR), obnovila Rakúsko ako suverénny a nezávislý štát, ale zaviazala Rakúsko k ochrane menšín, zákazu zväzku s Nemeckom a tiež zakázala nacistické organizácie. Súčasne ZSSR by nesúhlasilo so Štátnou zmluvou, pokiaľ by Rakúsko nesúhlasilo vyhlásiť večnú neutralitu po odchode okupačných spojeneckých armád.

Takže, hoci Deklarácia o večnej neutralite Rakúska bola oficiálne prijatá dobrovoľne, v realite bola priamym dôsledkom okupácie Rakúska v rokoch 1945 – 1955 a odchodom okupačných armád na základe Rakúskej štátnej zmluvy. Teda z právnej stránky rakúska neutralita je jednak časťou rakúskej ústavy, ale je aj súčasťou medzinárodného práva. Jej neutralita je garantovaná bývalými štyrmi okupačnými mocnosťami.

Diskusia o tom, či nejaký štát má byť neutrálny, alebo si má zabezpečiť bezpečnosť pomocou vstupu do nejakej obrannej aliance, je legitímna a nikdy otázka nestojí čierno alebo bielo. Každý štát má jednoducho viacero možností ako zabezpečiť pokojný život pre svojich občanov. A každý štát má svoje špecifické postavenie a charakteristiky. Ani neutralita Švajčiarska a Rakúska nie je úplne tá istá.

Vzhľadom na históriu a rôznu východiskovú pozíciu, detaily sa líšia. Ale jedno spája úspešné neutrality. Je to uznanie neutrality pomocou medzinárodne-právnych záruk , ktoré sú krajine dané súčasne všetkými relevantnými a konkurujucími si mocnosťami. Samozrejme daná krajina musí byť vnútorne pevná a vytvoriť podmienky, aby mocnosti samy mali záujem na zachovaní vašej neutrality.

Švajčiarsko a Rakúsko sú príkladom ako malé krajiny dokážu presvedčiť „veľkých“ o výhodách pre všetkých ich konkrétnej neutrality.

Náš sused Rakúsko sa aj dnes pridržiava neutrality (napriek tomu že už sa nenachádza v bezprostrednej blízkosti ruského vplyvu) a ekonomicky profituje zo zachovania dobrých vzťahov s Ruskom. A garantovaná a medzinárodne uznaná neutralita im umožňuje nemať na svojom území cudzie základne a tiež odmietnuť prelety cudzích lietadiel, alebo presuny cudzích armád po svojom území.

Švajčiarsko sa zase počas neutrality stalo miestom kde si rôzne súperiace mocností ukladajú peniaze, obchodujú a uzatvárajú diskrétne dohody. A Švajčiarsko z toho profituje. Ale ešte pred dvesto rokmi Švajčiarsko bolo chudobné a exportovalo hlavne žoldnierov do rôznych európskych armád (vrátane vatikánskej gardy) a tiež vysťahovalcov.

Po anglicky sa hovorí že „ intelligent and entrepreneurial people think outside the box“ čo sa dá voľne preložiť že „inteligentní a podnikaví ľudia myslia nekonvenčne/inovatívne. A Švajčiari to dokázali. Ale nič nepadá z neba. Treba nielen myslieť inovatívne a nekonvenčne, ale treba aj počúvať druhých, nemať monopol na pravdu, nehašteriť sa a mať schopnosť sa dohodnúť.

Slávny švajčiarsky konzenzus sa nezrodil len tak ( vo Švajčiarsku už skoro 80 rokov majú po každých voľbách koaličnú vládu zloženú z kresťanských demokratov, vlasteneckých konzervatívcov, liberálov a socialistov). Zrodil sa po krvavej občianskej vojne, po ktorej si sadli a dohodli sa že rôzne názory sa neriešia vojensky a vzájomnou nenávisťou.

Vždy sa treba snažiť dohodnúť, hľadať racionálny kompromis a spolupracovať. A byť zodpovedným. Vytvorte tím dvadsiatich Slovákov a iný tím 20tich Švajčiarov. Jednotlivý Slovák nie je o nič horší, ako Švajčiar. Ale ako tím Švajčiari dokážu viac, lebo sa nehádajú, neurážajú, sú zodpovední a vedia sa dohodnúť a spolupracovať.

Dokážeme sa racionálne, zodpovedne, pokojne a bez nenávisti rozprávať o našich spoločných problémoch a hľadať a nájsť inovatívne a praktické riešenia nielen v oblasti bezpečnosti, ale aj ekonomiky, vzdelávania, zdravotníctva, korupcie, súdnictva atď, atď?

Dezider Štefunko