Stavy hospodárskych zvierat sa dramaticky nemenia, v prípade hovädzieho dobytka je mierny pokles, u hydiny a ošípaných naopak mierny nárast, takže sa dá povedať, že situácia je relatívne stabilizovaná, hoci to všetko sú čísla, ktoré sú v porovnaní napríklad s rokom 1990 niekoľkonásobne nižšie. Podobne mierne klesá aj výroba kŕmnych zmesí, pričom susedné krajiny sú na tom o dosť lepšie. Úroda hustosiatych obilnín na Slovensku by mala byť v roku 2018 medziročne nižšia o päť až šesť percent, píšeme o tom v článku „Úroda obilnín by mala byť na Slovensku v roku 2018 medziročne nižšia“ TU.

Z pohľadu perspektívnych smerov rozvoja slovenského poľnohospodárstva je však najzaujímavejšou tretia téma, ktorej sa tlačová konferencia venovala, a preto sa na ňu pozrieme trocha bližšie. Je to otázka krmovín, a najmä geneticky upravenej sóje. O situácii, v ktorej sa dnes nachádza slovenský krmivársky priemysel, informoval Marek Lukáčik, tajomník Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností.

Slovensko je jednou z mála európskych krajín, ktorá môže byť sebestačná vo výrobe sóje. Prof. Milan Bežo zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity uvádza, že kým Európa ročne spotrebuje 34 miliónov ton sóje, sama vyprodukuje iba 2,5 milióna ton. Zvyšok teda musí doviezť, najmä z Brazílie, ale od tohto roku, potom ako sa na základe najnovšej dohody medzi EÚ a USA otvoril priestor pre dovoz sóje zo Spojených štátov, už viac ako tretina sa dovezie odtiaľ. A práve to je zdrojom horúcich debát, pretože hoci v Európe, vrátane Slovenska, je pestovanie GMO plodín zakázané, americká sója je takmer výlučne GMO.

Prof. Bežo hovorí, že použitie GM sóje je bezpečné, pretože tá, ktorá sa teraz komerčne pestuje, nemá zmenené bielkoviny – je iba odolná voči pesticídu glyfosát, a tento gén nemá so zásobnými bielkovinami v sóji vôbec nič spoločné. Na druhej strane, EÚ sa riadi tzv. zásadou preventívnej opatrnosti, ktorá hovorí, že kým sa spoľahlivo nepotvrdí, že niečo je zdraviu neškodné, tak sa to na potravinársky trh nepustí.

Lukáčik na tlačovej konferencii uviedol, že Slovensko ako jedna z mála krajín EÚ dokáže byť sebestačná z hľadiska pestovania sóje pre krmivársky priemysel. U nás sa krmivárska sója v súčasnosti pestuje takmer vo všetkých regiónoch, najviac v niekoľkých okresoch východného Slovenska. Lukáčik hovorí: „Rozsah pestovania v súčasnosti by postačoval k tomu, aby Slovensko bolo v pestovaní sóje sebestačné. Otázka je, ako pestovateľov a spracovateľov podporiť, aby táto sója ostala na Slovensku spracovaná a skŕmená. Z tohto dôvodu sme iniciovali nápad registrovať značku Slovak Soya, ktorá automaticky znamená, že sója je bez GMO.“

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka zatiaľ projekt nepodporilo, zväz však napriek tomu založil certifikačnú spoločnosť Agrocert (viac sa dozviete na stránke www.agrocert.sk) a značku Slovak Soya zaregistroval na patentovom úrade. Bude prideľovaná pestovateľom sóje, spracovateľom sóje, výrobcom kŕmnych zmesí, v reťazi potom nasledujú obchodníci, chovatelia hospodárskych zvierat, spracovatelia a koneční predajcovia. (Detaily projektu je možné nájsť na stránkach www.slovaksoya.sk a www.bezgmo.sk.) Certifikovaná slovenská sója bez GMO sa tak stane značkovým produktom a pre slovenské firmy sa môže stať žiaducim štandardom. Podobnú certifikáciu zaviedli aj v Českej republike, potom ako sa stal prípad, že nemeckí odberatelia odmietli nakupovať mlieko zo zvierat kŕmených GMO krmivom, a podobné systémy majú aj ďalšie európske krajiny.

Predseda predstavenstva Zväzu výrobcov krmív, skladovateľov a obchodných spoločností Ing. Marian Uhrík povedal, že prvé produkty s certifikátom by sa na pultoch našich predajní mali objaviť na jeseň (vajíčka, mlieko, mliečne výrobky). Uviedol, že dohoda EÚ s USA slovenských krmovinárov trochu zaskočila, pretože ide proti dlhodobému európskemu úsiliu vyhnúť sa GMO plodinám. Zdá sa však, že je to nevyhnutný kompromis, pretože ako tvrdí prof. Bežo, Európa v súčasnosti jednoducho nemá inú alternatívu odkiaľ vziať také kvantum suroviny.

Na otázku Hlavných správ, či pri vysokom percente dovozu, keď Slovensko tak či onak bude zamorené GMO plodinami, má zmysel sa snažiť o čistú GMO-free produkciu sóje, a či sa z dlhodobého hľadiska bude dať ňou cenovo konkurovať, Uhrík odpovedal: „Slovensko potrebuje na zhruba 650-tisíc tonovú výrobu kŕmnych zmesí zhruba 90 tisíc ton sójových šrotov. Tie sa momentálne dovážajú, časť z nich sa už skrmuje z domácej produkcie. Tie sú všetky v statuse GM, tak sa aj deklarujú. A tu vznikol ten náš nápad, ktorý vznikol na základe skutočnosti, že Slovensko si na 55 tisíc hektároch pri priemernej úrode 1,9 tony na hektár dopestuje tých 90 tisíc ton šrotov samo. Po Srbsku sme tak druhou krajinou, ktorá môže byť úplne sebestačná. Nevyužiť túto príležitosť by bolo neprofesionálne a z hľadiska obchodu nelogické. Česi, a dokonca aj Maďari, ktorí sú lídrami v produkcii sóje bez GMO, nám to závidia, pretože oni si nevedia pokryť ani polovicu svojej potreby z vlastnej produkcie. Oni si nemôžu dovoliť vyhlásiť svoju krajinu za úplne bez GMO sóje, my áno. Dobrá otázka je otázka cien. Keď sme tento projekt pripravovali, kalkulovali sme s tým, že farmár dostane na tonu vyprodukovanej sóje dotáciu zo štátnych zdrojov. Maďari dávajú farmárovi 180 eur, Česi 120 eur na hektár ako podporu bielkovinového programu. Musím žiaľ konštatovať, že náš štát v tomto zlyhal: u nás je v rozpočte vyhradený celkovo len jeden milión eur na podporu takýchto projektov. To je tak málo, že keby sa spojili včelári s ovocinármi, aj pre nich by to bolo málo. Takže bohužiaľ, tu vidíme nezáujem všetkých slovenských vlád, vrátane tejto súčasnej, o podporu nielen týchto individuálnych programov, ale poľnohospodárstva ako takého. Hovoríme to naozaj veľmi emotívne: za tou značkou Slovak Soya by pestovateľ mal vidieť to slovenské mlieko, slovenské kurča a slovenské vajce. Samozrejme, v cene, ktorá bude aspoň približne podobná ako cena konkurenčného GMO produktu. V opačnom prípade budeme aj v ďalších rokoch konštatovať, že Slovensko je odkladišťom všetkých možných aj nemožných potravín s takou či onakou hodnotou, len nech je to lacné. Tu prinášame možnosť ako určiť rodokmeň slovenskej potraviny, a tým aj možnosť podpory domácej produkcie.“

Nuž, znie to dobre, ba veľmi dobre. Pochybovač by priam začal hľadať, v čom bude zádrheľ. Jeden už bol spomenutý: že náš štát, na rozdiel od okolitých krajín, zatiaľ nemieni čisté a zdravé potraviny dotovať, pretože tie peniaze potrebuje na dôležitejšie veci, napríklad na stíhačky. A druhá vec, ktorá by mohla extrémne nedôverčivému občanovi vŕtať v hlave, je ničím neodôvodnené paranoidné podozrenie, či by sa v konečnom dôsledku nemohlo stať aj to, že naše dotované zdravé mlieko, vajíčka a iné potraviny by sa vyvážali do Nemecka a my budeme konzumovať europotravu, ktorú nám namiešajú zahraniční majitelia nášho potravinárskeho priemyslu podľa svojich vlastných kritérií na slovenského zákazníka.

Ivan Lehotský