K ustanoveniu Eucharistie došlo pri Poslednej večeri, teda vôbec prvej svätej omši v dejinách kresťanstva. Ježiš Kristus veľmi túžil dať veriacim k dispozícii pokrm, ktorý je nad všetky iné: svoje sväté telo a krv. Toto bol jeden z najvážnejších stimulov, ktorý viedol Ježiša Krista k rozhodnutiu ustanoviť svätú omšu.

Svätá omša je ustavičná obeta Novej zmluvy, ustanovená Spasiteľom pri Poslednej večeri.

Pri nej Pán Ježiš obetoval sám seba Bohu nekrvavým spôsobom, ale tú istú obetu vykonal krvavým spôsobom na kríži. Pri každej svätej omši Pán Ježiš sám seba obetuje Bohu pod spôsobmi chleba a vína. Preto je svätá omša (eucharistická liturgia) vrcholom a stredobodom celého liturgického života Katolíckej cirkvi.

Nádhernú definíciu svätej omše nachádzame v konštitúcii O posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky (porov. Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus XXVI, cap. VI, n. 13: PL 35, 1613), veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, ‘duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy’. (Rímsky breviár, na sviatok Božieho tela, antifóna k Magnifikat pri II. vešperoch).“ (Sacrosanctum concilium, č. 47).

V zmysle textu tejto koncilovej konštitúcie náš Spasiteľ pri Poslednej večeri ustanovil eucharistickú obetu z týchto dôvodov:

1. aby ňou v priebehu vekov zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby zveril Cirkvi, milovanej neveste:

a) sviatosť milosrdenstva,

b) znak jednoty,

c) puto lásky,

d) veľkonočnú hostinu, aby sme my, veriaci katolíci, mali možnosť prijímať Krista.

Katechizmus Katolíckej cirkvi okrem iného uvádza, že „omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi. Ale slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania (communio). Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás.“ (KKC, 1382)

V jednej starodávnej modlitbe, ktorá bola mnohokrát zhudobnená, Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistickú hostinu: „O sacrum convivium, in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius; mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur.“ (https://www.preces-latinae.org/thesaurus/Euch/SacrumConv.html)

Táto modlitba, ktorej text je prisudzovaný svätému Tomášovi Akvinskému (1225-1274), znie v slovenskom preklade nasledovne: „Ó, posvätná hostina, na ktorej je Kristus naším pokrmom. Koná sa pamiatka jeho umučenia; milosť napĺňa dušu a dáva sa nám závdavok budúcej slávy.“

Pritom, ako uviedol pápež Pius XII. vo svojej encyklike Mediator Dei, veriaci majú prijímaním tela a krvi Pána v Eucharistii účasť „na samotnej Božskej Obete.“ (Mediator Dei, č. 117)

Pri slávení eucharistickej obety sa sám Spasiteľ dôverne zjednotí s veriacimi prostredníctvom posvätnej hostiny, takže veriaci môžu prijímať jeho telo a krv, aby sa ich duše napĺňali milosťou a aby tak dostávali závdavok budúcej slávy!

Pri svätej omši dochádza k stretnutiu Božieho Syna s veriacim ľudom. Sám Kristus, večný veľkňaz novej zmluvy, uskutočňuje eucharistickú liturgiu prostredníctvom kňaza, ktorý koná in persona Christi (v osobe Krista).

Priestor, v ktorom sa Boží Syn stretáva s veriacim ľudom, je najčastejšie uzavretý múrmi chrámu, avšak svätú omšu možno za určitých okolností sláviť aj mimo chrámu.

Centrom priestoru, v ktorom dochádza k stretnutiu Božieho Syna s veriacim ľudom, je mensa Domini (stôl Pána). Stôl Pána nadväzuje na najstaršie tradície ranokresťanskej Cirkvi. Apoštol Pavol píše v Prvom liste Korinťanom okrem iného toto: „Nemôžete piť Pánov kalich aj kalich zlých duchov; nemôžete mať podiel na Pánovom stole aj na stole zlých duchov.“ (1 Kor 10, 21)

Stôl Pána, teda oltár, je vždy najdôležitejším a najposvätnejším miestom v každom chráme a ak sa svätá omša koná mimo chrámu, aj pri takejto svätej omši je najdôležitejším a najposvätnejším miestom stôl Pána. Dejú sa pritom dva ústretové pohyby: Kristus zostupuje do slzavého údolia, v ktorom sa človek trápi, aby mu umožnil vzostup z prachu zeme k Božiemu majestátu skrze chvály, prosby, slávenie a posvätnú hostinu.

Eucharistia má mnohostranné blahodarné účinky na veriacich. Stiera všedné hriechy a vytvára ochranu pred budúcimi smrteľnými hriechmi, posilňuje vo veriacich lásku k Bohu a blížnemu a navyše im umožňuje priamo sa Krista dotýkať ústami a jazykom, keď prijíma jeho sväté telo a krv. Najvyššie dobrodenie Eucharistie však spočíva v tom, že požívaním tela a krvi Spasiteľa v nás samých rastie Kristus. Ak veriaci prijíma telo a krv Pána v Eucharistii, Boh v ňom rastie a potláča jeho úbohé, nehodné, hriešne ľudské ja. Človek, ktorý s úprimnou túžbou často prijíma najsvätejšiu Eucharistiu, je čoraz menej ľudský a čoraz viac božský.

Je nehynúcou zásluhou Druhého vatikánskeho koncilu, že kládol najvyšší dôraz na nenahraditeľný význam Eucharistie v živote katolíka. V konštitúcii Sacrosanctum concilium odporúča veriacim dokonalejšiu účasť na svätej omši, spočívajúcu v tom, že po kňazovom prijímaní sami veriaci prijímajú Eucharistiu z tej istej obety. (Porov. Sacrosanctum concilium, č. 55)

Toto je však len jedna strana mince. Musíme vidieť aj jej druhú stranu, ktorá je zdrojom starostí verných pastierov Katolíckej cirkvi. V niektorých oblastiach, predovšetkým vo vyspelých krajinách Západu, sa z hromadného pristupovania veriacich k Eucharistii stal povrchný konformizmus. Mnohí katolíci čoraz viac ignorujú častú spoveď a prichádzajú na sväté prijímanie v stave ťažkého hriechu. Katolícka cirkev musí omnoho intenzívnejšie ako doposiaľ zdôrazňovať pri každej možnej príležitosti nevyhnutnosť čo najčastejšieho pristupovania k sviatosti pokánia. Je potrebné znovu a znovu pripomínať slova Svätého písma, že ak niekto je a pije telo a krv Pána na obetnej hostine svätej omše v stave ťažkého hriechu, „ten si je a pije odsúdenie.“ (1 Kor 11, 29)

Priam ideálny vzor spojenia sviatostí zmierenia a Najsvätejšej oltárnej sviatosti pre dnešný svet nachádzame v Medžugorí. Milióny pútnikov z celého sveta tu prijímajú telo a krv Pána v Eucharistii. Odkedy sa vedú štatistiky, teda od roku 1986, pristúpilo k svätému prijímaniu v niektorých rokoch až vyše 1 milióna pútnikov. Lenže najväčším zázrakom Medžugoria je osobná spoveď. Ľudia, ktorí boli len formálnymi katolíkmi a celé desaťročia neboli na svätej spovedi, prichádzajú do Medžugoria, aby sa obrátili a vyspovedali sa. Medžugorie je vďaka tomu spovednicou sveta. Po svätej spovedi pristupujú očistení veriaci k Eucharistii.

Pristupujme teda aj my čo najčastejšie a v čo najhojnejšom počte s vrúcnou vďačnosťou k svätému prijímaniu, ale len s čistou dušou, nezaťaženou smrteľným hriechom. Veď Eucharistia je ten najvzácnejší dar od Boha pre nás.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

Pápež: Vráťme sa k žasnutiu nad našim narodením

Pastiersky list nitrianskych biskupov triafa do čierneho