Európska energetická katastrofa sa každým dňom zhoršuje. Desaťnásobne vyššie účty za energie ako pred rokom hrozia zatvorením veľkých priemyselných odvetví a malých podnikov v Británii, Nemecku a zvyšku EÚ.

V posledných mesiacoch sa séria odvetných opatrení – niektoré európske štáty odmietli platiť za plyn v rubľoch, Poľsko a Ukrajina rôzne uzavreli sieť plynovodov – spojila s ruským znížením (zo 40 % na 20 % až 0 %) plynovodu Nord Stream I. V lete sa dráma odohrala v súvislosti so sporom o plynové turbíny pre plynovod, ktoré uviazli v Kanade kvôli sankciám, potom boli zaslané spoločnosti Siemens do Nemecka a potom ich Rusi odmietli, pretože sankcie EÚ spôsobili, že transakcia bola nezákonná.

Keďže každá strana tvrdila, že tá druhá klame, bolo ťažké zistiť pravdu. Odmietali Európania nakupovať? Alebo Rusi odmietali predávať?

Bolo ťažké určiť, čo z toho je pravda, ale jedna vec je jasná. Obe strany sa oveľa viac snažia pripísať si vinu za hroziacu katastrofu, než aby hľadali riešenie, ktoré by jej zabránilo.

Vzhľadom na to, že plynovodná sieť čelí prekážkam, zjavným testom tejto veľkej otázky – kto to odmieta – je stav plynovodu Nord Stream II. Vybudovaný vedľa plynovodu Nord Stream I na dne Baltského mora je zjavne naďalej pripravený na prevádzku. Nemecko zrušilo jeho otvorenie vo februári v reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu. Zdá sa, že nákup ruského plynu cez Nord Stream II je v Nemecku zatiaľ mimo hry. Podľa nemeckej ministerky zahraničných vecí Annalene Baerbockovej sa musia nemeckí voliči obetovať pre Ukrajinu. Toto a ďalšie vyhlásenia naznačujú, že Európa odmieta nakupovať.

Ak by Európania boli ochotní nakupovať, boli by Rusi ochotní predávať? Na začiatku krízy, keď Západ vyhlasoval, že odmietne nakupovať, Západ predpokladal, že Rusi musia predávať a budú predávať, pretože od toho závisí ich “plynová stanica” ekonomiky. Potom koncom jari prišla z Ruska odpoveď “áno, ale musíte platiť v rubľoch”. Niektoré európske štáty tak urobili, niektoré nie; len tým druhým bol plyn odstavený. Ruský prezident Vladimir Putin v lete trval na tom, že Gazprom dodrží všetky svoje zmluvy, a z patovej situácie obvinil Európanov. Teraz sa ruská odpoveď pohybuje na úrovni “nie, nikdy”. Putin 6. septembra vyhlásil, že Rusko je naďalej ochotné predávať, a zastavenie dodávok vykreslil ako ranu, ktorú si Západ spôsobil sám, ale dva dni predtým Dmitrij Medvedev, bývalý ruský prezident a stály jastrab Kremľa, napísal, že Nemecko sa vyhlásilo za nepriateľa Ruska. Žiadny plyn? Škoda.

Nemecko, ktorému teraz hrozí bezprostredná imisia, je už dlho platidlom EÚ. Kladieme si otázku, ako môže EÚ fungovať, keď je obrovský výrobný, chemický a priemyselný komplex Nemecka, závislý od lacného ruského plynu, nútený ukončiť svoju činnosť alebo ju výrazne obmedziť. Nemecká veľkorysosť, ktorá prúdi cez EÚ, v priebehu rokov uľahčila mnohé vnútorné dohody EÚ. Čo sa stane s EÚ, keď sa Nemecko stane žobrákom?

Luuk Middelaar, veľký teoretik Európskej únie, poznamenal, že mier, prosperita a moc boli tri hlavné ciele európskeho projektu. Európska únia, aby sme si boli istí, nikdy nebola “mocenským projektom” vo vojenskom zmysle. Ozbrojené sily jej členských štátov boli úplne podriadené NATO. Ale hospodárske sankcie uvalené na Rusko značne rozširujú nárok EÚ na to, aby bola mocenským projektom. Sankcie sú na najlepšej ceste vážne ohroziť status EÚ ako projektu prosperity. Jej status mierového projektu nemusí byť ďaleko. Tieto sankcie v skutočnosti predstavujú nový cieľ, ktorý sa nepodobá ničomu, o čo sa EÚ usilovala v minulosti. Zavádzajú do Únie silné odstredivé sily.

Na to, aby plyn začal prúdiť, by bolo potrebné zvrátiť v signálnych ohľadoch sankčnú kampaň Západu. Hoci je to žiaduce, nič nenasvedčuje tomu, že by niektorý z veľkých štátov o takomto kroku uvažoval. Naopak, Spojeným štátom sa podarilo získať podporu skupiny G7 pre svoj plán dostať ruskú ropu na trh a zároveň obmedziť cenu, ktorú za ňu Rusko dostáva. Tento plán, ktorý zjavne vymyslela ministerka financií Janet Yellenová, je rozporuplný a maskuje sa za politiku, zajačí mozog, ktorý nemôže fungovať. Vyžaduje si spoluprácu nielen Ruska, ale aj mnohých ďalších štátov na čele s Čínou, Indiou a Tureckom. Všetci títo kupujúci dali jasne najavo, že ich energetickú politiku nebude diktovať Západ ani hrozba západných sankcií. Rusi tento plán odmietli ako smiešny: “Jednoducho prestaneme dodávať ropu a palivá do krajín, ktoré zavedú cenový strop.”

Ak Západ bude pokračovať v Yellenovej pláne a Rusko sa odmietne podvoliť, čo potom? Logickým dôsledkom, ak nedôjde k vážnemu poklesu svetovej ekonomiky, bude silný tlak na rast cien energií. V decembri príde sľúbená realizácia Yellenovej plánu, podobné pokusy EÚ buď uvaliť embargo, alebo obmedziť ceny energií platených Rusku, a zastavenie uvoľňovania milióna barelov denne zo strategických ropných rezerv USA. Hlavným plánom Bidenovej administratívy na zabránenie cenovej špirály je prinútiť Rusov, aby napriek silným vyhláseniam pristúpili na cenový strop a predávali ropu za takto Západom nastavenú cenu. Bidenova administratíva presvedčená, že v tomto súboji má v rukách lepšie karty. Nemá.

Vo vojnovom práve sa civilná imunita už dlho považuje za žiadúcu zásadu. Ozbrojené sily USA sú skutočne hrdé na to, že podľa zákona musia dodržiavať pravidlá zacielenia, ktorých cieľom je zabezpečiť tento výsledok. V hospodárskej vojne však boli tieto prekážky, ktoré bránia poškodeniu civilného obyvateľstva, mnohokrát porušené. Spojené štáty v Afganistane, Sýrii a Venezuele takmer bez domácich výčitiek sledujú politiky, ktoré vedú k vyhladovaniu obyvateľstva; rovnaká ľahostajnosť voči utrpeniu civilistov sa prejavuje aj v totálnej hospodárskej a finančnej vojne proti Rusku. Zvyčajne sa proti takýmto opatreniam namieta v súvislosti so škodami spôsobenými nevinným ľuďom v cudzích krajinách; v tomto prípade sa ako jasné a aktuálne nebezpečenstvo ukázali aj škody spôsobené vlastným občanom Západu.

Návrhy na obmedzenie vplyvu vojny na civilné obyvateľstvo boli súčasťou prvého dychu americkej diplomacie. V roku 1783 sa Benjamin Franklin snažil zlepšiť právo národov zabezpečením dohôd, ktoré by zakázali “plienenie neozbrojených a užitočne zamestnaných ľudí”. V roku 1785 Franklin spolu s Johnom Adamsom a Thomasom Jeffersonom, ktorí zastupovali Spojené štáty v zahraničí, podpísali zmluvu s pruským kráľom Fridrichom Veľkým, ktorej zámerom bolo zaviesť ako zvykovú prax ďalekosiahle obmedzenia vojenských útokov na civilné obyvateľstvo vo vojne.

Adams bol “očarený, keď zistil, že kráľ nám preukázal česť súhlasiť s platónskou filozofiou niektorých našich článkov, ktoré sú prinajmenšom dobrým poučením pre ľudstvo a budú mať väčší vplyv na zmluvu ratifikovanú pruským kráľom než spisy Platóna alebo sira Thomasa Mora”. Títo diplomati boli zdesení, že poľnohospodári a rybári, obchodníci a mechanici, učenci a ženy v domácnosti by sa mali nevyhnutne ocitnúť v ničivej vojne. S touto zásadou boli kedysi úzko spojené aj Spojené štáty. Dnešní politici však nemajú výčitky svedomia, keď do siete svojich sankcií vťahujú nespočetné množstvo nevinných. Tak sa to robí v našom pokrokovom novom storočí.

Aj keď pripustíme, že sankčná vojna je spravodlivá, nevyplýva z toho, že je rozumná. Naopak, dôsledky postupu Západu sú zjavne v rozpore s verejným blahom a nesú so sebou vysoké riziko, že viac stratíme, ako získame. Sankcie majú zmysel len pri predstave, že sú nevyhnutným a účinným prostriedkom na vytlačenie Rusov z Ukrajiny, hoci ich reálna schopnosť to urobiť je nulová. Bolo by to tak aj v prípade, že by sankcie dohnali Rusko do biedy, čo sa však nedeje. Západní politici si však myslia niečo iné, alebo to tvrdia. To naznačuje, že svetlom na konci tunela je prichádzajúci vlak.