Chmelár sa ku zmenám vo vedení vyjadril s tým, že noví lídri majú jeho plnú podporu a dôveru. “V Republikovej rade je väčšina šikovných mladých ľudí, ktorých som sám odporúčal. Je to dobrý tím. Úprimne poviem, oveľa lepší ako ten predchádzajúci, kompaktný, odhodlaný, plný čistých, zapálených a úprimne ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Zaslúžia si vašu šancu a podporu,” uviedol Chmelár a dodal, že nateraz odchádza z politiky, ale nie z verejného života.

“Hlboko si vážim všetkých, ktorí mi vyjadrovali podporu a presviedčali ma, aby som pokračoval ďalej. Urobil som však dobré a premyslené rozhodnutie a som rád, že som sa nedal zvábiť bublinou nenahraditeľnosti, ktorej v minulosti podľahlo toľko výrazných politických osobností. Neodchádzam s pocitom trpkosti, ale zodpovednosti za hnutie, ktoré som založil a ktorého myšlienka je a musí byť silnejšia ako osoba jeho zakladateľa. Nemôžem a nechcem hľadať výhovorky, prečo sme neuspeli vo voľbách inde, ako vo svojej vlastnej osobe. Ako líder preberám plnú zodpovednosť za výsledok hnutia Socialisti.sk vo voľbách a želal by som si, aby sa táto politická kultúra stala na Slovensku normou. Nech boli totiž objektívne príčiny tejto prehry akékoľvek, hnutie musí dostať šancu dať voličom na výber alternatívu, ktorá ich presvedčí viac. Ostatné je už na novom vedení.”

Eduard Chmelár tiež napísal, že jeho fanúšikovia sa nemusia obávať, že sa vytratí z verejného života. “V prvom rade si musím dať do poriadku vlastné zdravie, ale teším sa, že budem mať konečne viac času na dokončenie svojich rozpísaných kníh. Úprimne poviem, že mi to chýba a vnímam to ako novú kapitolu svojho života. Vždy som sa usiloval skôr o vplyv v spoločnosti ako o moc nad ľuďmi a tento vplyv sa dá dosiahnuť a udržať rôznymi spôsobmi. Noam Chomsky v jednej zo svojich posledných kníh upozornil, že v dnešnom stave sveta sú voľby tým posledným, o čo sa má usilovať autentická ľavica. Nemyslel tým samozrejme to, že by sme sa mali vzdať účasti na voľbách, ale súčasná civilizačná kríza si vyžaduje viac ako politiku, dokonca viac ako aktívne občianstvo, vyžaduje si nanovo premyslieť koncepciu zásadnej premeny spoločnosti na humánnejšiu civilizáciu. Inak budeme bezradní a budeme len opakovať staré heslá a predkladať povrchné riešenia, ktoré nikam nevedú a frustrovaných voličov vženú do náruče extrémistov, ktorí ponúkajú skratku do pekla.”

Je podľa neho veľa spôsobov, ako pretvárať spoločnosť. “A ja cítim, že moje miesto je teraz tu. Tí, ktorí ma poznáte lepšie, viete, že som sa nikdy necítil dobre v straníckej košeli, že potrebujem viac slobody a že mi je vlastnejšia väčšia miera nadhľadu. Som však nesmierne rád, že tu konečne máme autentické ľavicové hnutie so zdravými koreňmi bez oligarchických vplyvov.”

“Delegátky a delegátov snemu som prosil len o dve veci: 1) aby sa nevzdávali myšlienky demokratického hnutia a nepretvárali Socialistov.sk na klasickú stranu 2) aby nezabudli, že hlavným problémom nie je oligarchia a korupcia, ale samotný kapitalizmus a maximalizácia zisku v súkromných rukách. Ak nebudeme hľadať spôsob, ako odstrániť tento problém a budeme balamutiť ľudí, že súčasný systém vieme vylepšiť, zostaneme len pri kamufláži. Nesmieme sa nechať vlákať do pasce spájania nejakých národných, kresťanských či progresívnych síl. My sa môžeme zúčastňovať len na spájaní ľavicových síl, ktoré sa dokážu zjednotiť na sociálno-ekonomickej báze. Kým si to protagonisti dnešných ľavicových sporov neuvedomia a budú umŕtvovať zápas za lepší svet starými heslami a nevlastnými metódami vypožičanými od liberálov či konzervatívcov, budú skutočnú ľavicu vždy len predstierať. Som naozaj rád, že nové vedenie hnutia Socialisti.sk si toto v plnej miere uvedomuje a kým sa budú držať tejto línie, môžu rátať s mojou všestrannou podporou a pomocou.”

Na záver Chmelár doplnil, že ho prekvapil a dojal záver snemu. “Želal by som každému politikovi, aby bol jeho odchod sprevádzaný takým verejným uznaním a dlhotrvajúcim potleskom. Utvrdil ma v tom, že moje rozhodnutie bolo správne, a to napriek tomu, že nebolo ľahké, lebo mnohí ma od neho odhovárali, niektorí dokonca emocionálne vydierali. Každý by mal mať v sebe ten vnútorný kompas, kedy spozná ten správny okamih, že je čas odísť. Lebo priazeň davu je vratká a vďačnosť sa veľmi rýchlo môže obrátiť na výčitky a úcta na pohŕdanie.”

“V novom vedení sa snúbi mladosť a energia so skúsenosťou a zručnosťou a ja som presvedčený, že to bola dobrá voľba. Artur Bekmatov je ambiciózny vzdelaný muž, ktorý osobnostne rastie. V niektorých veciach je radikálnejší ako ja, v iných zasa oveľa zmierlivejší, čo je pri komunikácii s ľuďmi veľmi dobrá vlastnosť. Veronika Balušíková je emancipovaná mladá žena, odborníčka na vzdelávanie, ktorá by už teraz mohla byť ministerkou školstva. Milan Benkovský má priame skúsenosti z politiky, pred rokmi bol poslancom NR SR za SDĽ a jeho znalosti vnútorného fungovania politického subjektu nám už neraz veľmi pomohli. A Martin Štunda, ktorý sa profesionálne venuje práci s nezamestnanými a sociálne vylúčenými, je od svojej mladosti, kedy sa angažoval v Mladej demokratickej ľavici, úprimným presvedčeným ľavičiarom, mojim verným súputníkom v mnohých kampaniach a je zárukou nadväzovania na všetko najlepšie, čím sme spolu prešli. Všetkým, ktorí včera prevzali funkcie a tým aj zodpovednosť, držím palce. Zakladateľ sa lúči, nech žijú Socialisti.sk.”