Diskusného večera sa pôvodne mal zúčastniť aj poslanec Národnej rady Karol Farkašovský (SNS), obhajca návrhu novely tlačového zákona, ktorá mainstreamu tak veľmi prekáža, a ktorá je vlastne aj dôvodom, prečo sa teraz tieto sily tak veľmi angažujú v organizovaní verejných debát na túto tému. Farkašovský však účasť napokon odriekol, čím debata stratila náboj, nakoľko „slniečkovo“ ladení účastníci nemali v debate oponenta. Napriek tomu si prítomní mohli vypočuť naozaj zaujímavé názory na to, ako si pozvaní hostia predstavujú slobodu médií.

Debata opäť raz ukázala v plnej kráse schizofréniu určitých „demokratických“ kruhov, ktoré na jednej strane sa tvária ako tí najautentickejší obhajcovia demokracie, plurality a slobody názorov, a súčasne sú tými najagresívnejšími bojovníkmi proti slobode slova pre alternatívne médiá, ktoré obviňujú z tých najhorších vecí, samozrejme, bez akýchkoľvek dôkazov. Slová ako hoaxy, konšpirácie, dezinformácie, fašisti lietali ovzduším sem a tam – samozrejme, iba v súvislosti so zlou, manipulatívnou alternatívou, nikdy nie s dobrým a pravdovravným mainstreamom.

Slovensko vraj v rebríčku slobody médií za uplynulý rok spadlo o niekoľko miest, citoval moderátor večera Braňo Dobšinský štatistiku z vyšších miest. Prítomní to samozrejme slniečkovo okomentovali, nie je ťažké si to predstaviť. Vzápätí sa však ukázalo, že všetky tri ostatné krajiny V4 sú ešte za nami.

Podľa účastníkov diskusie dezinformačné a konšpiračné weby vytvárajú pre slušných politikov štvavú atmosféru, v ktorej sa potom takýto politik takmer bojí vyjsť na ulicu. „Dezinformátori“ vraj atmosféru natoľko vybičovali, že podľa nich sa ľahko môže stať, že mentálne slabší jedinec jej môže podľahnúť a fyzicky na slniečkara zaútočiť. (Aký to rozdiel v porovnaní s mainstreamom, ktorý vyzýva k tolerancii a láskavosti napríklad voči tým, ktorých zvykne označovať „fašisti“!)

Reč sa zvrtla aj na oligarchov, pre ktorých sú médiá akýmsi „atómovým kufríkom“, ako uviedol Dobšinský. Spomenutý bol aj ESET, ale tam hneď vydavateľ Denníka N Struhárik (väčšinovým majiteľom Denníka N je ESET) vysvetlil, že v prípade ESETu nemôže ísť o oligarchov, pretože majú väčšinu príjmov zo zahraničia, a vôbec, oni sú slušní, transparentní a do toho, čo píšu nimi vlastnené médiá vôbec nezasahujú.

V krajinách V4 je však zreteľný trend oligarchizácie médií, na tom sa prítomní zhodli. Takisto sa zhodli na tom, že tento trend je nežiaduci, a na tom sa koniec-koncov asi zhodneme všetci – v demokratickej spoločnosti je predsa nemysliteľné, aby veľké médiá boli koncentrované v rukách určitých vplyvných kruhov, no nie? Aj preto sa prítomní zaoberali otázkou ako vziať oligarchom z rúk kontrolu nad masmédiami, ktorú nadhodila Nicholsonová: „Otázka je, či by sa dali nejako spätne rozbiť tie vlastnícke štruktúry.“ Už-už sa zdalo, že by sa „pravičiari“ z „demokratickej“ opozície mohli dopracovať k receptu z roku 1948, keď boli médiá znárodnené, ale debata našťastie včas zmenila smer.

Prítomní konštatovali, že ak na súkromné médiá nie je možné príliš vplývať, poriadky by sa dali urobiť aspoň s verejnoprávnymi. „Alternatívnymi médiami veľká časť spoločnosti nazýva médiá, ktoré šíria dezinformácie a konšpirácie. Toto je podľa mňa naozaj nebezpečná situácia. Čo sa však dá určite napraviť, to sú vzťahy vo verejnoprávnych inštitúciách. Bezpochyby, ak by došlo k zmene vlády, tak si myslím, že tam by sa situácia dala štandardizovať,“ uviedla Nicholsonová. Chceme upozorniť čitateľov, ktorí by azda aj tu videli paralelu s rokom 1948, že tá v tomto prípade pokrivkáva: totiž v roku 1948 sa do médií zavádzala totalita a cenzúra, kým dnes personálne a iné zásahy demokratov do verejnoprávnych médií sú naopak zárukou plurality a objektívnosti.

Ale čo s tými nešťastnými alternatívnymi médiami, ktorým verí čoraz viac ľudí? „Pomohla by mediálna výchova, ak by sa dobre nastavila,“ navrhol Struhárik, lenže výsledok by sa dostavil až o dvadsať rokov, a to je príliš neskoro. Ale prítomní sa zhodli, že problém je hlbšie. „Je to kríza inštitúcií ako takých, kríza demokracie ako takej. Neklesá dôvera iba v médiá, klesá aj dôvera v parlament, v súdnictvo, atď.,“ tvrdí Struhárik. Áno, to je to správne slovo: kríza. Teda nie že by bol nejaký principiálny problém so systémom a geopolitickým kontextom, v ktorom žijeme, ako tvrdia zlí konšpirátori, ale je to iba „kríza“ – čosi ako nádcha. Naša západná demokracia má nádchu, ale už čoskoro bude zase svieža, len čo si dá značkový liek z lekárne.

Debata sa však dotkla aj jednej naozajstnej témy. Dá sa konštatovať, že dnes väčšina ľudí prijíma informácie cez rôzne obrazovky – od televízorov, počítačov až po smartfóny. Odpadli náklady na tlač a distribúciu, robiť žurnalistiku je podstatne lacnejšie ako kedysi, ale v internetovom svete je oveľa väčšia aj konkurencia, než kedysi, keď zdrojom informácií boli iba zopár veľkých redakcií. Internetových informačných portálov je veľa, ľudia sú horšie zaplatení, v dôsledku čoho musia produkovať viac výstupov, aby sa uživili, takže konečným a ťažko zvrátiteľným výsledkom je, že kvalita žurnalistiky výrazne klesla. V prípade alternatívnych médií túto skutočnosť kritika výrazne zneužíva, bagatelizujúc, že nižšia kvalita žurnalistiky (neoverený, povrchne a zle spracovaný obsah, bulvárne titulky, ledabolý výber tém, gramatika, štylistika, nízka odbornosť, atď.) sa rovnako týka aj mainstreamu.

Struhárik vyslovil zaujímavé konštatovanie, že u nás na určitej ekonomickej a kvalitatívnej úrovni v podstate dokážu fungovať iba liberálne médiá, keď za dlhé roky budovania vyspelej kapitalistickej spoločnosti tu nevzniklo žiadne silné konzervatívne alebo socialistické médium. „A ak ste konzervatívne zmýšľajúci, tak vám už neostáva veľa možností a veľmi ľahko skĺznete ku Hlavným správam, ktoré však už miešajú agentúrne správy so svojím zvláštnym výkladom sveta,“ uviedol Struhárik.

Nuž, ponechajme teraz stranou úvahu o tom, kto čo mieša s čím a ktorý výklad sveta je zvláštny a ktorý nie, ale položme si dôležitú otázku: prečo sa na Slovensku nemôže objaviť silné médium s iným názorom, než iba tým správnym liberálnym? Odpoveď na ňu nám načrtne aj odpovede na mnoho ďalších otázok, vrátane tej, prečo ľudia utekajú od liberálneho až libtardovaného mainstreamu k alternatíve…

Diskusia sa opäť dostala k verejnoprávnym médiám a k tomu, ako ošetriť ich demokratický charakter. „RTVS neprospieva to, že tam nie je žiadna kontinuita. Oni nežijú v žiadnej právnej istote. Aj tí kvalitní, ktorí tam sú, sa boja každých ďalších volieb, za koho bude vedenie vymenené. Povedzme si to na rovinu, vo veľkej miere tam ide o politické nominácie,“ uviedla Nicholsonová. Obava tých ľudí sa dá ľudsky pochopiť, pretože od čias, keď odtiaľ pred dvadsiatimi rokmi politickou čistkou povyhadzovali stovky národne orientovaných novinárov, je tu dlhodobá oprávnená výhrada národa, že z verejnoprávnej televízie sa stalo semenisko protislovenských živlov a vlajková loď bratislavskej kaviarne. A ľudia aj vo voľbách vyjadrujú svoju požiadavku situáciu napraviť, vrátiť RTVS slovenskému národu.

„Je to vyslovene o tom, že kto tomu bude šéfovať, ako bude vyzerať tá organizačná štruktúra, kto budú ľudia na manažérskych pozíciách zodpovední za spravodajstvo, publicistiku, či tam bude investigatíva a podobne,“ zdôraznila Nicholsonová, a tu opäť neostáva iné, než každému, kto by azda chcel prirovnať tento personálny manažment k personálnemu manažmentu z rokov 1948 alebo 1968, pripomenúť, že tu je principiálny rozdiel. Naozaj by mal každý slušný demokrat jasne vidieť rozdiel medzi tým, keď sa kádrovanie, vyhadzovanie, dosadzovanie „svojich ľudí“, fízlovanie, intrigovanie, udávanie, politikárčenie robí v mene dobra, a keď sa robí v mene zla.

O „konšpiračných“ weboch Nicholsonová povedala: „Povedzme si na rovinu, ono je to odniekiaľ centrálne riadené. To je súčasť hybridnej vojny, toto nie je žiadna paranoja. Je dokázané, že množstvo tých konšpiračných webov má jedného donora, ktorý ich financuje.“ A vzápätí uviedla: „Je tu zmes rôznych situácií a vecí, ktoré nás vedú k tomu, že dnes ľudia oveľa viac ako RTVS veria časopisu Zem a vek alebo ďalším týmto médiám, ktoré sa snažia úplne meniť paradigmu sveta.“

Dobšinský vidí situáciu tak, že tu vznikajú dva tábory, ktoré si navzájom prestávajú rozumieť. „My keď urobíme napríklad nejakú reportáž, tá druhá strana to nepreberie,“ hovorí. Nuž, ešteže naopak to funguje jedna radosť: zo strany mainstreamového tábora vidíme skutočne enormnú snahu o pochopenie názorov alternatívcov a obrovský záujem o ich žurnalistickú tvorbu.

„Na Slovensku je ako keby nulová vymožiteľnosť práva, a zároveň je veľmi zdeformované súdnictvo, tak potom médiá doplácajú aj na ľudí ako je Harabin, ktorí si na tom nahonobili celý majetok, že vždy niekoho zažalovali a súdy rozhodovali v ich prospech. Toto je podľa mňa tiež veľmi nebezpečné, lebo to tiež drží médiá na uzde, a to by nemalo v demokratickej krajine byť,“ uviedla Nicholsonová.

Naozaj? Naozaj by v demokracii nemali byť médiá na uzde, nemali by mať hranice, za ktoré už nesmú zájsť? Môžu urážať, klamať, ohovárať a je to v poriadku? A platí to pre všetky, aj pre tie takzvané dezinformačné? Alebo iba tie správne médiá?

Ivan Lehotský